Rok 2004 – nezáujem o veci verejné

Na starom kontinente boli tohtoročné oslavy Sviatku práce spojené s historicky najväčším rozšírením Európskej únie. Ešte pred pätnástimi rokmi by bola za kacírsku a protištátnu označená myšlienka, že sa čoskoro staneme súčasťou veľkého Európskeho spoločenstva demokratických štátov. Deviaty mesiac je Slovensko súčasťou spoločenstva, ktorého princípy stoja na základoch humanizmu, sociálnej spravodlivosti, súdržnosti a solidarity. Politická scéna a otázky spojené s verejným záujmom sú v ňom pod prísnym drobnohľadom verejnosti a médií. Spochybňované referendum Odborársky boss Ivan Saktor odovzdal začiatkom roka prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi petíciu za vypísanie referenda o skrátení volebného obdobia Národnej rady SR. Úradujúci prezident využil svoje ústavné právo a spojil konanie všeľudového hlasovania s prvým kolom voľby hlavy štátu. R. Schuster svojím rozhodnutím očakával, že mu tento krok aspoň z hľadiska krátkodobej politickej taktiky prinesie strategické spojenectvo pre blížiace sa prezidentské voľby. Bol totiž jediným reálnym kandidátom, ktorý nedisponoval jednoznačnou podporou od žiadnej parlamentnej politickej strany. Predvolebné analýzy pritom naznačovali, že ak ostane úradujúca hlava štátu aj naďalej „nezávislým“, a teda „nechceným“ kandidátom, jeho dni v prezidentskom paláci budú spočítané. Spojenie referenda s prezidentskými voľbami vyvolalo na politickej scéne vážne napätie a aj diskusiu o legitímnosti konania plebiscitu, ktorým sa kráti funkčné obdobie parlamentu. Predseda KDH Pavol Hrušovský obvinil prezidenta z premeny Prezidentského paláca na odborársku pobočku. „Schuster opäť ukázal, ako nepochopil úlohu hlavy štátu. Povýšil svoj súkromný záujem byť opäť zvolený nad záujem verejný.“ Krok prezidenta tvrdo napadli aj ostatné strany vládnej koalície a chceli sa obrátiť na Ústavný súd s otázkou, či môžu „nevzdelaní“ občania svojím rozhodnutím zaväzovať „neomylných“ poslancov. Po prvýkrát od ostatných parlamentných volieb sa k politickému postoju vládnych strán pridalo aj HZDS a verejne kritizovalo rozhodnutie R. Schustera. Predseda Ústavného súdu Ján Mazák veľmi neštandardným spôsobom oznámil, čo by bolo, ak by bolo. „Ústavný súd by nepokladal úspešné referendum za právne záväzné pre parlament.“ Od začiatku sa však dzurindovci spoliehali na neúspešnosť referenda. Preto vládna koalícia nakoniec ani nenapadla všeľudové hlasovanie na Ústavnom súde. Podľa politického analytika Michala Vašečku sa koalícia rozhodla pragmaticky, no na druhej strane znehodnotila inštitút referenda. „Ak koalícia dlhodobo hovorila, že referendum je protiústavné, tak mala trvať na výklade ústavy.“ Ústava SR, za ktorú hlasovala väčšina bývalých poslancov HZDS, ale aj dnešnej SDKÚ, hovorí, že moc v štáte pochádza od občanov. Aj laikovi by malo byť jasné, že tí istí občania, ktorí vo voľbách prenechávajú moc v štáte politikom, môžu im ju kedykoľvek odňať, či sa im to páči, alebo nie. Ak by bolo Slovensko vyspelou demokratickou krajinou, nikoho by ani vo sne nenapadlo spochybňovať záväznosť výsledku všeľudového hlasovania pre volených zástupcov. Sociológ Pavol Haulík označil postoj Dzurindovej koalície za tragikomický. „Tí istí ľudia, ktorí ešte pred pár mesiacmi úpenlivo prosili verejnosť, aby prišla na referendum o vstupe do Európskej únie, dnes rovnako emotívne ľudí žiadajú, aby sa na referende nezúčastnili.“ Odborárskeho referenda sa z viac ako štyroch miliónov oprávnených voličov zúčastnilo len milión a pol, čo v konečnom dôsledku znamenalo neplatnosť plebiscitu a aj začiatok ťaženia proti Konfederácii odborových zväzov (KOZ). Pohŕdanie demokraciou Len mesiac čakali odborári na odplatu za referendum. Šéf tripartity Pavol Rusko sa v prvý týždeň oficiálneho vstupu Slovenska do Európskej únie rozhodol povaliť základy sociálneho dialógu. Minister v mene vlády zavelil do tvrdého protiútoku a došlo k vyrovnávaniu účtov s KOZ. Primeraným trestom pre neposlušných „saktorovcov“ bolo zrušenie zákona o Rade hospodárskej a sociálnej dohody, ľudovo povedané zákona o tripartite. Zamestnávatelia a odborári stratili zákonné právo pripomienkovať všetky sociálno-ekonomické zákony, ktoré predkladá vláda do parlamentu. Podľa informácií z rokovania „mikikoalície“ vláda tak urobila preto, že rokovania v tripartite výrazným spôsobom blokovali prijímanie reformných zákonov a odbory sa spolitizovali nesprávnym smerom. Zaujímavé je sledovať, ako si výkonná moc v čase realizácie zásadných systémových reforiem diktuje, s kým bude a s kým nebude viesť dialóg. Pre M. Dzurindu by asi najideálnejším riešením bolo mať slepého a hluchého partnera, ktorý by neustále pritakával, aké úžasné reformy realizuje jeho kabinet. Výkričníkom v tejto hre je hlavne to, že už nejde len o otázku partnerstva medzi odborármi a vládou, ale o vážny zásah do fungovania pluralitnej demokracie. Pre nestranného pozorovateľa je zarážajúci aj postoj samotných odborárov, ktorí na svojom ostatnom sneme aroganciu výkonnej moci odmenili tým, že sa namiesto jednoznačného odchodu z tripartity rozhodli naďalej s ňou „bratríčkovať“. Vyhlásenia staronového odborárskeho bossa o strategickom partnerstve so Smerom sa skončili tak ako väčšina nosných bodov rokovania snemu. Len na vedľajšej koľaji. Odbory strácajú reálnu moc, mobilizácia ľudí je na bode mrazu a väčšina ich radových členov už ani nevie, čo obhajujú ich zástupcovia. Asi treba biť na poplach!? Bolo že to kriku, keď Vladimír Mečiar zmenil volebný zákon. Väčšina politikov sa vtedy horlivo dušovala, že tento demokraciu ohrozujúci prvok pri prvej príležitosti zásadným spôsobom zmení. Prešlo šesť rokov a vďaka „dzurindovcom“ a „kádéhákom“ sa v parlamentne prijala novela, ktorá betónuje tvrdú stranícku anonymitu, a ponechala priestor len na formálnu účasť osobností vo volebných súťažiach. Stranícke centrály môžu i naďalej svojvoľne rozhodovať o tom, kto bude poslancom a kam budú smerovať desiatky miliónov korún získané od daňových poplatníkov. Novela navyše zavádza tvrdú finančnú bariéru pre všeobecnú účasť politickej strany či hnutia vo volebnej súťaží. Jednoucho povedané, volebný zákon je ušitý presne tak, ako to vyhovuje dnešnej slovenskej politickej vrchnosti. Kauzy spojené s „fiktívnymi“ darcami SDKÚ či úsmevné pôsobenie z korupcie podozrivého kresťanského demokrata Pavla Bielika na stoličke račianskeho starostu slúžia len na odpútanie pozornosti od iných, lukratívnejších kšeftov. Politikom treba stále pripomínať, že s krčahom sa chodí po vodu len dovtedy, kým sa nerozbije. Odmietnutie Mečiara V druhých priamych voľbách hlavy štátu nerozhodlo o víťazstve Ivana Gašparoviča to, ktorý z kandidátov je silnejšou osobnosťou či ktorý kandidát ponúka lepšiu víziu o smerovaní spoločnosti, ale fakt, že viac ako milión voličov si neželalo vidieť v prezidentskom paláci V. Mečiara. Averzia voči lídrovi HZDS bola naďalej taká silná, že voliči nešli k urnám s cieľom odpovedať na otázku koho chcem, ale koho nechcem za prezidenta. Po zdrvujúcej osobnej porážke V. Mečiar vyhlásil, že novému prezidentovi vcelku žičí, ale o pol roka bude všetko inak. „Ak Smer a vládna koalícia vedia spolupracovať na voľbe prezidenta, nech preberú zodpovednosť za výsledky štátu. O chvíľu tu bude kríza v parlamente, vo vláde a v stranách.“ Toto jasné proroctvo predsedu HZDS sa zatiaľ nenaplnilo. Posledné iniciatívy hnutia na pôde parlamentu svedčia skôr o pravom opaku. Prezidentské voľby priniesli niekoľko neočakávaných rozhodnutí. V prvom kole vypadol z hry favorit Eduard Kukan a v druhom sa voliči dokázali zmobilizovať až tak, že sa volebná účasť vyšplhala na bezmála štyridsaťpäťpercentnú hranicu. Viacerí politickí analytici sa zhodujú, že významným impulzom pre rozhodovanie sa ľudí uvažujúcich v dimenziách voľby menšieho zla bola nečakaná podpora I. Gašparoviča zo strany Ficovho Smeru. Pritom nešlo o cielené politické rozhodnutie najsilnejšej opozičnej strany. Potvrdili to aj povolebné slová R. Fica. „Smer mal správnu intuíciu a podporil kandidáta, ktorý mal predpoklady stať sa prezidentom.“ V časti ľavicového hnutia toto rozhodnutie vyvolalo nevôľu, lebo I. Gašparoviča podporovali i ľudia s rasistickými či xenofóbnymi názormi. Do finále nepostúpil dlhodobo jasný favorit E. Kukan. Pred záverečnou dostal červenú kartu. Odhliadnuc od prekážok, ktoré mu pripravila materská SDKÚ, on sám zlyhal v zásadnej otázke. Ukázal sa ako slabý rečník a skoro nulový bojovník. Spojenie prezidentských volieb s referendom posunulo bývalého primátora Košíc na cintorín politických dejín. Úradujúci prezident si dlhodobo podpiľoval svoj vlastný konár. Až prehnane sa hral na nadstraníckeho kandidáta a nedokázal si poistiť tých, ktorým pomáhal v ich vlastných politických hrách. Prezidentské voľby v plnej nahote ukázali, že Slovensko stále nedisponuje politikmi, ktorí by dokázali verejnosti predstaviť ucelené vízie o smerovaní spoločnosti. Voľby nepriniesli žiadne myšlienkové a ani hodnotové spory. Potvrdili iba staré známe, že ak boh chce, tak aj motyka vystrelí. Tvrdá facka demokracii Historicky prvé eurovoľby prilákali k volebným urnám len necelých sedemnásť percent oprávnených voličov. Prepočítane na jednoduché čísla, viac ako päťmiliónové Slovensko dnes zastupujú v Európskom parlamente politici, ktorých mandát odobrilo len sedemstotisíc občanov. Základný princíp zastupiteľskej demokracie sa tak dostal do roviny výsmechu, do polohy hrania sa na demokraciu. Zodpovednosť za tento žalostný stav demokracie však určite nenesie občan. Výraznou mierou k tomu prispievajú samotní politici, ktorí podľa toho, ako im to vyhovuje, navádzajú verejnosť, aby ignorovala rozhodujúce nástroje priamej demokracie. Alarmujúci stav v uplatňovaní si základných politických práv je výrazne násobený aj postojom novinárskej obce. Médiá posunuli nielen eurovoľby, ale aj voľby hlavy štátu či referendum do pozície bezvýznamného treťoligového futbalového zápasu. Nehovoriac o STV, ktorá stratila akékoľvek kritériá verejnoprávneho média. O štrnásť kresiel v Európskom parlamentne sa uchádzalo bezmála dvesto kandidátov zo sedemnástich politických strán a hnutí. Vláda vyčlenila na informačnú kampaň desiatky miliónov korún. Tie sa podivným spôsobom stratili vo vreckách súkromných firiem bez toho, aby sa volič dozvedel odpoveď na základnú otázku, prečo voliť?! Kandidáti vo volebnej kampani jednotne sľubovali, že budú v Európskom parlamente výsostne obhajovať záujmy Slovenska. V tomto prípade všetci svorne a s úsmevom na tvári klamali. Podľa dlhoročného holandského europoslanca Jana Marinusa Wiersmu Európsky parlament funguje úplne ináč ako národné snemovne a šance presadiť sa majú len silné nadnárodné politické frakcie (napríklad frakcia ľudovcov či socialistov). Podľa hlbších povolebných analýz malo na výsledky prvých eurovolieb vplyv hneď niekoľko udalostí. Prvou je skutočnosť, že vo voľbách sa neuchádzal o dôveru voličov žiaden líder relevantnej politickej strany. Volič mohol nadobudnúť dojem, že európska politika sa ho netýka a netreba jej pripisovať vážnejší význam. Pohľad na kandidátske listiny generoval druhý záver. Minimum kandidátov malo skúsenosti z pôsobenia v oblasti vecí verejných. Len s použitím fantázie sa dalo predstaviť: Ako bude slovenský poslanec rovnocenným partnerom pre iných európskych poslancov, ktorí prešli tvrdými skúškami na domácej a medzinárodnej scéne!? A do tretice, ide o skutočnosť, že sa voľby konali len v jeden deň, a to v nedeľu. Najlepšie mohli túto situáciu využiť strany, ktoré majú kontakty na lojálnych cirkevných hodnostárov. Po nedeľňajšej bohoslužbe stačilo ľuďom len jemne pripomenúť, že sa majú zúčastniť volieb. Väčšine domácich, ale aj zahraničných pozorovateľov predvolebný odhad nevyšiel. Výrazne sa mýlili aj nezávislé zahraničné agentúry. Bývalý predseda Európskeho parlamentu Pat Cox prezentoval britský predvolebný výskum, ktorý prisudzoval vo voľbách Smeru zisk až piatich mandátov, po dva malo získať HZDS a SDKÚ a len jedno kreslo malo patriť kresťanským demokratom, maďarskej koalícii, liberálom, a komunistom. Výsledok bol však taký, že po tri kreslá si rozdelilo HZDS, KDH, SDKÚ, Smer a dve kreslá pripadli SMK. Aj majster tesár sa môže utnúť. Začiatok integrácie Slovenská ľavica dlhodobo stála pred vážnou výzvou. Spojí svoje sily v jeden politický subjekt a ponúkne verejnosti jasnú alternatívu k programom slovenskej pravice, alebo ostane v zajatí vlastných hier a bezvýsledne sa bude hrať len na vlastnom piesočku!? Prvé vážnejšie pokusy o reálnu integráciu neparlamentných strán sa objavili už v prvej polovici roka. Proces spájania urýchlil nečakaný postoj strany Smer, ktorá ponúkla ľavicovým neparlamentným stranám dlhodobo sa pohybujúcim pod úrovňou jedného percenta spoločnú strechu, ktorá má jasnú hodnotovú orientáciu a zároveň vytvára priestor na aktívne členstvo miestnych osobnosti z integrujúcich strán v strane Smer. Týmto, na slovenské pomery dosť ústretovým krokom, vznikol reálny priestor na to, aby sa štandardizovala slovenská politická scéna a od nového roku na nej začala pôsobiť nová strana, Smer – sociálna demokracia. R. Fico tak nepriamo prebral na svoje plecia osud nového ľavicového hnutia. Smer sa stal lídrom historicky najširšej integrácie stredo-ľavicových strán. Pod svoje krídla už v minulosti zobral bývalých schusterovcov a mjartanovcov a dnes k ním pribudli volfovci, ftáčnikovci a petrákovci. Na cintorín politických dejín neodišiel v tomto roku len R. Schuster, ale aj SDSS, SDA a SDĽ. Skončili strany, ktorých predstavitelia sa výraznou mierou pričinili o formovanie slovenskej štátnosti a do Ústavy SR presadili základné hodnoty sociálnej spravodlivosti, solidarity a ekologickej zodpovednosti. Zánik SDĽ je podľa politológa Grigorija Mesežnikova potrebné vnímať predovšetkým ako výsledok toho, že strana mala predovšetkým problémy sama so sebou a definitívne ju pochovali vlastné vnútrostranícke súboje. Bolo by prehnané očakávať, že spojenie Smeru s preferenčne skoro nepodstatnými ľavicovými stranami prinesie ficovcom zvýšenie aktuálnych volebných preferencií. Skôr nastane situácia, že Smer si v krátkej budúcnosti zastabilizuje skalný voličský elektorát. Skupinu „skalných“ voličov výraznejšie posilnia hlavne miestni a regionálni politici. Stupeň dôvery verejnosti k ľavicovým starostom či miestnym poslancom je napriek výrazným volebným porážkam ich materských strán stále veľmi vysoký. Nemenej významnou otázkou bude schopnosť vygenerovať odborníkov, ktorí ponúknu jasné a hodnoverné zmeny reforiem realizovaných súčasnou pravicovou vládnou koalíciou. Integráciou strán musí ísť o hodnotové spojenie síl a vytvorenie subjektu, ktorý sa stane reálnou protiváhou tvrdej neoliberálnej politiky. Zároveň sa nesmie zabúdať na to, že politika, a obzvlášť ľavicová, je v prvom rade o ľuďoch. Strany hlásiace sa k hodnotám demokratického socializmu ju môžu robiť len vtedy, ak vždy budú stáť na hodnotových princípoch a budú disponovať odborne zdatnými a morálne čistými osobnosťami. Autor je politický analytik