Vox Turkmenbaši, vox dei
Keď som nedávno navštívil Turkmenistan, taxikár s vážnou tvárou disidenta mi povedal vtip: „Prezident sa hrá s vnukom a pýta sa ho, čím by chcel byť. Prezidentom!, hrdo odpovedá vnuk. Hlupáčik, kára svojho vnuka dedo, prezidentom. Načo by nám boli dvaja prezidenti?“ Najvyšší soviet Turkménskej SSR prijal 22. augusta 1990 Deklaráciu o štátnej suverenite Turkmenistanu. O dva mesiace, 27. októbra 1990, bol dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Turkménska Saparmurat Atajevič Nijazov zvolený za prezidenta. Vtedy sa ešte hovorilo o akejsi demokracii, lenže absolutizmus sa stal vierovyznaním Turkmenbašiho, ktorý je všade. Na bankovkách, v autobusoch, v parkoch. Jeho sochy sú po celej krajine. Pri všetkých týchto krokoch podporovala svojho prezidenta Demokratická strana. Táto pôvodne Komunistická strana Turkménska sa na svojom 25. zjazde premenovala, ponechala si majetok, štruktúry a aj predsedu – S. Nijazova. Naviac bola, je a zrejme ešte chvíľu bude jedinou legálnou politickou stranou v krajine. Jej predseda a prezident zmenil v krajine len to, čo mohlo ohrozovať jeho panovanie. Komplikovaný systém spočívajúci na monarchistickej vláde komunistických tajomníkov v scénografii voľného trhu a stredoázijokracie ostal nedotknutý. Sám Nijazov, človek „slizký ako had“, dlhé roky nosil papuče bývalému prvému tajomníkovi ÚV M. Gapurovi. Keď sa dostal k moci (vďaka M. Gorbačovovi, podobne ako I. Karimov v susednom Uzbekistane) prakticky zlikvidoval celú jeho rodinu. Dnes sú v okolí S. Nijazova podobní papučiari, ktorí, ak by sa dostali k moci, sa rovnako vyrovnajú s jeho rodinou. Taká je logika moci v Strednej Ázii a Nijazov to veľmi dobre vie. Jeho ideologické perpetum mobile v tomto smere pracuje bez porúch. Voľby menovaných Voľby do Medžilisu Turkmenistanu boli charakteristické vysokou účasťou (ako ináč), lenže doteraz neboli oficiálne zverejnené skutočné čísla (ako ináč). Zo 139 kandidátov bolo „zvolených“ 50 poslancov. Podľa štatistík sa o poslanecké mandáty uchádzalo o 30 kandidátov viac než v minulých voľbách. Ašgabad je spokojný. Demokracia zvíťazila... Lenže voliči boli prinútení voliť menovaných. A v Turkmenistane si veľmi dobre uvedomujú, aký osud postihol G. Durdykulijeva, ktorý si nedávno dovolil verejne vystúpiť s názorom, že voľby v Turkmenistane vrátane prezidentských by mali byť slobodné. V súčasnosti je na psychiatrii v Lebanskom vilojáte. Má problémy s motorikou a narušenú funkciu reči... Voľby pozorovalo 200 domácich „pozorovateľov“, pretože zo zahraničia nikto neprišiel (aj keby chcel). Vtedy by bol reálny obraz „volieb“ celkom iný. Tesne pred voľbami S. Nijazov-Turkmenbaši vyhlásil: „Voľby do parlamentu sa budú konať v súlade s demokratickými normami a princípmi...“ Skutočnosť? Aktivisti jedinej oficiálnej politickej strany Turkmenistanu Demokratickej strany, úradníci z Národného inštitútu demokracie a ľudských práv Turkmenistanu, ale aj šéfovia povolených spoločenských organizácií, ktoré sú členmi hnutia „Galkynyš“ (Znovuzrodenie), pozorovali voľby a nič nevypozorovali.
Bývalý veľvyslanec Turkménska v Turecku N. Chasanov (exminister zahraničných vecí sedí, ako vraj jeden z hlavných organizátorov nepodareného atentátu na Turkmenbašiho, vo väzení), ktorý koordinuje turkménsku opozíciu v zahraničí, výsledky volieb, respektíve sám akt volieb, komentuje takto: „V Turkménsku sa v princípe nemusia konať voľby vôbec. Boli voľby alebo neboli, to na situácii nič nemení. Poslanci boli vybraní, myslím tým vybraní osobne S. Nijazovom. Ten je presvedčený, že Turkmenistan je demokratická krajina, keď sa konajú demokratické voľby...“ Vreckový parlament V roku 2003 prezident osobne oklieštil kompetencie parlamentu. Zákonodarný zbor nemá právo dopĺňať či dokonca meniť Ústavu Turkmenistanu. Toto právo Turkmenbaši svojím rozhodnutím presunul na nový orgán – Chalk Maslachaty (Národní poslanci). Jeho zloženie určuje osobne S. Nijazov. Dnes môže turkménsky parlament len potvrdzovať výnosy prezidenta. A to je pre „poslancov“, samozrejme, veľká česť. Nezabúdajme, že aj výber kandidátov na poslancov, jednotlivé zoznamy najskôr prešli sitom miestnych administrácií a tajnej služby. Konečné korekcie robil prezident osobne. Forever... Predseda Ústrednej volebnej komisie M. Karryjev už o 11.00 miestneho času hlásil prezidentskému palácu „Voľby sa uskutočnili...“ Keď sme pri osobe M. Karryjeva, vráťme sa do roku 2003. Vtedy sa S. Nijazov, zrejme v slabej chvíli, vyjadril, že predpokladá odovzdať prezidentovanie niekomu inému a sám sa stane predsedom všemocnej Chalk Maslachaty. Ako o nástupcoch sa špekulovalo o chakimoch Tašauzujskej, Balkanskej a Achalskej provincie. Prví dvaja sú už vo väzení a tretieho zatiaľ prezident presunul, v rámci prípravy na väzenie, na iný post. Karryjev sa nedávno začal spomínať ako ďalší kandidát na post nástupcu. Líder opozičného hnutia Vatan (Vlasť) Ch. Orazov si myslí, že všetko je len tieňohra, aby si národ spontánne želal S. Nijazova na poste – navždy. S. Nijazov „zlikvidoval“ vieru a samotné prezidentské voľby pretaviac ich na frašku. V polovici 90-tych rokov podobne zlikvidoval parlament a jeho funkcie. V predvečer volieb v moskovskom TV štúdiu, počas politickej debaty v programe Základný inštinkt, bývalý predseda Zahraničného výboru Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, dnes poslanec a opozičný ľavicový líder D. Rogozin, charakterizoval Turkmenistan ako krajinu, kde „je fašistický režim...“ Načo voľby? Nato! V Turkmenistane je vraj všetko ako v iných krajinách. Prezident, parlament, ministerstvá... V podstate ide o formálne, papierové štruktúry a inštitúty. Pretože de jure existujú, tak musia byť aj voľby. Načo skutočné voľby? Vnuk dorastie a pochopí... aj to, že voľby vlastne neboli 19. decembra 2004, ale 19. pitarakleka (neutrality) 2004. Turkmenbaši premenoval nielen mesiace, ale tesne pred voľbami spravil poriadok v silových štruktúrach. Odvolaného ministra vnútra generála G. Aširmuchammedova vymenoval za ministra národnej bezpečnosti Turkmenistanu. Bývalý minister sa stal prvým námestníkom ministra zahraničných vecí a novým ministrom vnútra sa stal plukovník A. Rachmanov. To sú zatiaľ, samozrejme po veľkom Saparmuratovi, hlavní hýbatelia Turkmenistanu. Nie volič, nie nešťastný turkménsky národ. Darmo hlas Turkmenbašiho, je hlasom... Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
