Problémy globalistickej sociálnej demokracie

Globalistickú sociálnu demokraciu možno kritizovať v piatich bodoch: neinšpirujúce skúsenosti sociálnodemokratickej participácie v EÚ; radikálna komunitárna kritika, ktorá tvrdí, že sa príliš spája s kapitalizmom a štátom; že pre svetovú politiku neexistuje sociologický základ; že globálna demokracia je len receptom pre konflikt a nedorozumenia; že sa v podstate rovná nanucovaniu západných hodnôt iným častiam sveta.
Počet zobrazení: 1867
17-m.JPG

Globalistickú sociálnu demokraciu možno kritizovať v piatich bodoch: neinšpirujúce skúsenosti sociálnodemokratickej participácie v EÚ; radikálna komunitárna kritika, ktorá tvrdí, že sa príliš spája s kapitalizmom a štátom; že pre svetovú politiku neexistuje sociologický základ; že globálna demokracia je len receptom pre konflikt a nedorozumenia; že sa v podstate rovná nanucovaniu západných hodnôt iným častiam sveta. Ak sa môžeme v uvažovaní riadiť ťažkosťami pri vytváraní regionálnej sociálnej demokracie, globálna sociálna demokracia je stále poriadne vzdialená. Aj tam, kde je možná nadnárodná proaktívna sociálnodemokratická organizácia – ako prostredníctvom EÚ –, liberálna orientácia tejto inštitúcie a národné rozdiely medzi stranami robia akúkoľvek celoeurópsku rekonfiguráciu tradičnej sociálnej demokracie v dohľadnej dobe nepravdepodobnou. Platí to aj v najoptimistickejšom scenári z pohľadu sociálnych demokratov – ak je väčšina vlád členských krajín sociálnodemokratických a ak sú sociálni demokrati v Európskom parlamente dobre organizovaní. Aj napriek takejto situácii ostala Európa liberálnym projektom, s málom sociálnodemokratických vstupov, ktoré majú len malý dosah. EÚ sa väčšmi zaoberá negatívnou integráciou, odstraňovaním bariér voľného obchodu, než pozitívnou integráciou – dohodou na spoločných politikách koordinovania krokov vlád a podnikateľského sektora sledujúc oslabovanie dopadov trhu, či dokonca redistribúciu. Konvergenčné kritériá EMU šli proti dosahovaniu sociálnodemokratických cieľov makroekonomickými nástrojmi, ako pôžičky alebo deficitné rozpočty. A hoci môže EÚ v súčasnosti poskytnúť viac realistických možností koordinácie než iné, relatívne menej vyspelé globálne režimy, je tiež regionálne zameraná, zaoberajúca sa záujmami Európy a jej rivalitou s inými regionálnymi blokmi, nie globálnou solidaritou a prekonávaním nerovnosti v univerzálnejšom rozsahu. Aby sa vyvinula nadnárodná koordinácia z rozličných tradícií európskej sociálnej demokracie, ktoré majú často rozdielne smerovanie, musia byť kombinovanejšie a koordinovanejšie. Rozdiely medzi sociálnodemokratickými stranami zahŕňajú: tradície konsenzu, spolupráce a korporativizmu verzus väčšmi angloamerický individualizmus; euroopatrnosť verzus entuziazmus pre európsku integráciu; krajiny v ktorých sa prikladá väčšia hodnota štátnemu a verejnému sektoru a tie, ktoré s entuziazmom prijali dereguláciu a privatizáciu; tie, ktoré prešli neoliberálnym experimentom a tie, ktoré neprešli; krajiny s centralizovaným systémom, kde tvorí vládu jedna strana a komplexné, decentralizované systémy a koaličné vlády; a podobne. To vedie k rozličnej rétorike, rozličnému vnímaniu a rozličnému osudu politických programov, ktoré sú inak pomerne porovnateľnými tretími cestami. Niekedy sa zdá, že ľavicové a pravicové strany v jednej krajine majú viac spoločného, než ideologicky blízke strany z rozličných krajín. S podobnými prekážkami sa musí stretať nadnárodná koordinácia sociálnej demokracie. Časť problémov s využívaním EÚ pozitívnejším sociálnodemokratickým spôsobom nesúvisí s liberalizmom únie či národnými rozdielmi, ale s faktom, že sociálnodemokratické strany sa samy rozhodli odkloniť sa od ich tradičnejšieho programu a voliča a prijať liberálnejší prístup a strednú triedu. Tak či tak neboli v skutočnosti nikdy veľmi internacionalistické a ich postoj k EÚ je ovplyvnený potrebou prispôsobenia domácemu dopytu. Ich hranice negatívnosti či pozitívnosti voči EÚ sú často obmedzené tým, čo, podľa vlastného názoru, môžu povedať domácemu publiku – voličom, podnikateľom, koaličným partnerom... Iná kritika globalistickej sociálnej demokracie prichádza z pozícií radikálneho komunitarizmu. Ten odmieta prijatie kapitalizmu a štátu sociálnou demokraciou a globálnu politickú organizáciu vidí ako potenciálne autoritárnu. Demokracia organizovaná v rámci kapitalizmu je podkopaná mocou súkromného kapitálu a nie je schopná vysporiadať sa s globálnou nerovnosťou. Je nedemokratická a exkluzívna, udržiavajúca elitistickú hierarchickú vládu, etatizmus a privilegovanie národných úrovní a nie je schopná zabezpečiť priamu, inkluzívnu participáciu hnutí formovaných zdola. Sociálnodemokratické idey participácie v globálnych fórach sú naďalej založené na národných štátoch, čím robia fóra skôr medzinárodnými, než skutočne prekonávajúcimi národ a globálnymi. Radikálny komunarizmus by chcel vidieť globálne riadenie bez globálnej vlády či národných štátov, demokraciu prostredníctvom hnutí a fór občianskej spoločnosti, fungujúcich mimo politiky štátu a prekračujúcich kapitalizmus, nie uzatvárajúcich s ním kompromis. Prirodzene, demokracia je nekompletná v rámci týchto limitov, na čisto liberálnodemokratickej, národnej štátno-elitistickej úrovni a podkopaná súkromným vlastníctvom a nerovnosťami kapitalizmu. No volanie radikálneho komunitarizmu po prekonaní, či zotrvaní mimo takýchto inštitúcií obmedzuje možnosti politickej participácie. Sociálnodemokratické strany sú demokraticky legitimizované a uznané inštitúcie národných spoločenstiev, s finančnými zdrojmi a potenciálnou mocou, keď sú vo vláde. Sú zapojené do regionálnych, nadnárodných a medzinárodných fór a participujú na procesoch globálnej politickej a ekonomickej zmeny. Vzdať sa sociálnodemokratickej politiky znamená vzdať sa možnosti na reformu politiky a kapitalizmu. Globálna ekonomická demokratizácia cestou globálnych sociálnodemokratických iniciatív je jedným zo spôsobov regulovania a obmedzovania kapitálu a jeho podriaďovaniu demokratickejšej kontrole. Sily „krotenia kapitalizmu“ ponúkajú možnosti, ktoré ich antikapitalistické odmietnutie neponúka a sú základom, z ktorého možno teraz i z dlhodobého hľadiska sledovať podstatnejšie reformy kapitalizmu. Štáty ponúkajú legitímne a akceptované spôsoby participácie jedného druhu a sú blokom, na ktorom môže byť postavená globálna demokratická reprezentácia, ktorá ponúkne sily vyvažujúce globálny kapitál. Demokratické fóra sa musia skladať z legitímnych a uznaných identít a politických foriem, ako sú vlády národných štátov, asociácie a sociálne hnutia. Vládnutie, ktoré sa skladá omnoho viac ako len z vlády, je potrebné, no vládnutie bez vlády je v čomkoľvek podobajúcom sa dnešnému svetovému systému nemožnosťou. Okrem toho, globálne inštitúcie zložené z národných štátov sú jedným zo spôsobov, ako ich urobiť kontrolovateľnými zakladajúcimi členmi a tak obmedziť možnosť globálneho autoritarizmu, ktorého sa obávajú kritici. Skutočne globálna inštitúcia prekračujúca úroveň národného štátu by bola vzdialenejšia a zraniteľnejšia voči zneužívaniu moci. Štátna moc na národnej a medzinárodnej úrovni je potenciálne autoritárna – akákoľvek formácia moci je taká. No odpoveďou je budovanie liberálnych, demokratických a ľudových bŕzd: globálne vládnutie v kombinácii s liberálnou demokraciou, politikou štátu a občianskej spoločnosti, nie nahradenie štátnych foriem. Kapitalizmus má tiež niektoré výhody vo svojom systéme hospodárskych odmien a systémoch alokácie. To ale neznamená, že nekapitalistické formy incentív a alokácie nie sú tiež dôležité, ani že tieto výhody neprodukujú aj spoločensky škodlivé veci – vykorisťovanie, nerovnosť a porazených – ani že kvôli jeho výhodám nie je potrebné negatíva kapitalizmu obmedzovať, neznamená to tiež, že negatíva sú dimenziou, ktorú nie je možné reštrukturovať a reformovať nekapitalistickým spôsobom bez straty výhod. Znamená to však, že je potrebné udržať si výhody kapitalizmu v kontexte regulovaného a obmedzeného trhu, a nie úplne kapitalizmus zrušiť s jeho výhodami, čo je v dohľadnej budúcnosti aj tak nerealistické. Samozrejme, že to nie je všetka kritika, ktorú možno voči globalistickej sociálnej demokracii vzniesť. Existujú aj iné body, na ktoré musí odpovedať. Jedným z nich je, že sa snaží vytvárať demokraciu na úrovni, na ktorej neexituje politická komunita. Chýba jej teda spoločenský a kultúrny základ, ktorý by jej poskytol legitimitu a podporu. Sociálnou bázou globalistickej sociálnej demokracie sú konfliktné a divergentné identity a záujmy, ktoré nezdieľajú žiadnu spoločnú identitu či pocit politického občianstva. Podľa komunitárnych kritikov má byť politika spojená s politickými formami, pri ktorých existujú skutočné kultúrne a politické identity, možno národné štáty, alebo iné viac vyvinuté formy teritoriálnej či funkcionálnej reprezentácie. Po druhé, v globalistickej demokracii sa predpokladá, že splnenie konfliktných záujmov prinesie harmóniu a konsenzus, zatiaľ čo v skutočnosti môže zdôrazniť konflikt a nedorozumenie. Politika nevie vyriešiť disharmóniu, ktorá pramení viac z hospodárskej a kultúrnej úrovne. To bolo demonštrované výsledkami globálnych fór, ktoré nedokázali zmieriť konfliktné záujmy či vyriešiť spoločné globálne problémy ako vojna, ekológia a rozvoj. Treťou kritikou je, že globálna demokracia je len etnocentrickým pokusom nanútiť západné normy a idey zvyšku sveta. Shawove poňatie „západného sveta“ to jasne dokazuje. Proponenti globálnej demokracie si dvakrát premyslia svoje myšlienky v prípade, ak bude globálna demokracia pravdepodobne viesť k tomu, že pomocou globálnych inštitúcií dosiahnu hegemóniu iné hodnotové systémy. A čo ak by mali takéto normy byť nedemokratické či neliberálne? Robí možnosť, že globálnej politike budú dominovať nedemokratické hodnoty, takúto globálnu politiku zrazu menej želateľnou? A ak západné hodnoty nezískajú hegemóniu, alebo budú posunuté doľava, aká je realistická možnosť, že globálnu demokraciu prijmú mocné západné záujmy ako „západné štáty“ či nadnárodné spoločnosti? Toto sú komplexné problémy a dotknúť sa možno len niektorých možných reakcií globálnych sociálnych demokratov. Globálna sociálna demokracia je empirickým, rovnako ako normatívnym projektom. Jasne to vyplýva z mnohých jej obrán, ktoré analyzujú rovnako to, čo sa deje v globálnej transformácii politiky a oných oblastí – napríklad rast nadnárodných politických fór, sociálnych hnutí a ľudskoprávnej legislatívy – rovnako ako to, čo sa má ideálne diať. Na mnohé problémy sa tiež nazerá, akoby si vyžadovali rozšírenie existujúcich medzinárodných inštitúcií a dohôd – environmentálne problémy, zločin, mier a bezpečnosť, rozvoj a dlh, a podobne. A globálna demokracia je tiež videná ako transformujúca sa, budovaná na existujúcich zmenách v ekonomickom, politickom a kultúrnom svete, no tiež tieto zmeny iniciujúca a štrukturujúca. Takže z tohto uhla pohľadu je možno menej utopické, než na prvý pohľad, aby našli politické fóra fungujúce na globálnej úrovni spoločný základ a problémy, na základe ktorých sa môžu uskutočniť produktívne globálne rokovania. Transformačné možnosti sú obsiahnuté v skutočných inštitúciách a už existujúcom dynamizme. Ak sa tiež pozriete na historický posun zamerania sa politických inštitúcií, zistíte, že sociálna báza občianstva je komplexným a dynamickým procesom a to v historickom kontexte, a dnes legitímne politické inštitúcie mali často sociálny základ, ktorý je rovnako komplexný a rôznorodý ako jednotný. Mnohé národné štáty môžu napríklad povedať, že sa zakladajú na niečom menej ako rôznorodom etnickom, národnom a kultúrnom mixe, napriek tomu sú legitímne a akceptované. Pokiaľ ide o západnú dominanciu, možno reagovať troma poznámkami. Po prvé, globalistickí sociálni demokrati musia priznať čiastočnú vinu v pripojení sa k šíreniu západných hodnôt. Globálni demokrati bránia, s určitými výhradami, západné hodnoty – ako liberalizmus a demokracia – a fakt, že sa tieto stávajú generalizovanými po celom svete a majú byť ďalej rozšírené. Sociálni demokrati sú tiež zmierení s kapitalizmom a môžu dokonca vidieť jeho prednosti – aj keď v regulovanej, reformovanej podobe. Po druhé, pre globálnu sociálnu demokraciu existujú problémy spojené so západným liberalizmom a demokraciou, zahŕňajúce potrebu ďalej ich rozšíriť (na väčší počet oblastí, ale i väčší počet aktérov – napríklad hospodárstvo a posilnenie chudobných krajín), aby adekvátnejšie uplatnili vlastnú logiku. Problémom je neschopnosť západu uplatniť konzistentne tieto hodnoty a potreba ich ďalšieho posilnenia, uznania, inštitucionalizovania a rozšírenia na širšiu, väčšmi post-liberálnu formu demokracie. Alternatívou je neschopnosť ustanoviť takéto formy na globálnej úrovni, teda dovoliť, aby bola demokratická kontrolovateľnosť limitovaná, čím prídu neliberálne a nedemokratické praktiky na západe a za jeho hranicami o ďalšiu brzdu svojho plného uplatňovania. Rovnako tak sociálna demokracia môže byť zmierená s kapitalizmom, no nie aby ho nanucovala neochotným recipientom, respektíve nie s jeho laissez-faire verziou. Pre globálnu sociálnu demokraciu musí byť kapitalistická cesta vybratá demokraticky, dobrovoľne, a ideálne vo svojej reformovanej a regulovanej verzii. Po tretie, globálni demokrati bránia formy, ktoré inštitucionálne kvalifikujú, rovnako ako pomáhajú presadzovaniu západnej moci. Súčasné mocenské vzťahy sú založené na iných faktoroch, napríklad ekonomických a vojenských, než politická inklúzia. Akýkoľvek pokus ukotviť mocenské vzťahy hlbšie v politickej rovnosti – vrátane ekonomickej demokracie a demokratizácie medzinárodných vojenských aliancií – by, ak by bol robený v skutočnom duchu globálnej demokracie, v skutočnosti obmedzil západnú dominanciu. Takže rozšírenie liberálnej demokracie – západnej hodnoty – limituje možnosti západu nanútiť západné hodnoty prostredníctvom globálnej demokracie, hoci to neplatí pre ich presadzovanie demokratickým spôsobom. Aká je budúcnosť sociálnej demokracie? Aký model sociálnej demokracie nám teda ostáva a aký je jeho obraz v porovnaní s inými modelmi diskutovanými v tejto eseji? Budeme sa zoberať štyrmi bodmi týkajúcimi sa: úlohy sociálnych hnutí a politiky občianskej spoločnosti v sociálnej demokracii; potreby globalistickej formy sociálnej demokracie; dôležitosťi demokratizácie sociálnej demokracie; úlohy tradičných sociálnodemokratických hodnôt. Ostáva nám teda sociálna demokracia spojená so sociálnymi hnutiami a silami občianskej spoločnosti, nie ich ignorovanie či prenechanie vlastného miesta v politike len aktivizmu občianskej spoločnosti. Ponúkajú ideologické vstupy a dodatočné participatívne kanály a môžu zvýšiť pluralizmus, inklúziu a kontrolovateľnosť ľudom. V tomto sa líši od tradičnej sociálnej demokracie i antipolitického prístupu. Čerpá z radikálneho komunitarizmu, aj keď ju nie je možné naň redukovať. V podávaní ruky hnutiam občianskej spoločnosti tiež presadzuje do popredia sociálnodemokratické otázky – strata legitimity politiky a demokracie v európskych a iných spoločnostiach, predovšetkým nedostatočná reprezentácia pracujúcej triedy a ľudí bez volebného práva, a rast kultúr a ideí okolo individualizmu, identity, demokracie, osobného životného štýlu a rodinných foriem, postmateriálne a environmentálne otázky a multikulturalizmus. Takéto otázky boli často pôvodne zasadené do politickej agendy iniciatívami občianskej spoločnosti a sociálnymi hnutiami, ako aj sociálnodemokratickými či inými stranami. To, čo som načrtol, kladie tiež do centra potrebu integrovať sa so sociálnodemokratickými a inými ľavicovými aktérmi na nadnárodnej úrovni, regionálnej či globálnej, a tak sledovať napĺňanie sociálnych, regulačných a demokratických cieľov. V tomto zmysle to presahuje prijatie neoliberalizmu ako odpoveď na globalizáciu. Je to teda globalistická sociálna demokracia, aj keď to neznamená, že vylučujem pokračujúcu dôležitosť politiky národného štátu v rámci jeho hraníc či medzinárodnej spolupráce. Existuje priestor pre aktívnu sociálnu demokraciu národného štátu, o ktorom sme hovorili, hoci ho globalistická sociálna demokracia značne presahuje. Národné štáty sú stále veľmi dôležité a je nemožné vnímať globálnu politiku mimo medzinárodnej spolupráce. Národné vlády sú stavebnými blokmi medzinárodnej politiky: nemôžu byť opustené v prospech čisto supranárodného či antipolitického prístupu. Táto sociálna demokracia sa však líši od tradičnej sociálnej demokracie, nie len pre svoje kontakty so sociálnymi hnutiami, ale aj kvôli cieľu integrovať sa a kombinovať na nadnárodnej úrovni. Niektorí môžu tvrdiť, že sociálna demokracia a socializmus sú tradične internacionalistické hnutia. V praxi to však často bolo prekryté zameraním na národnú politiku a národné riešenia. Tradiční sociálni demokrati boli v skutočnosti nepriateľsky naladení voči angažovaniu sa v nadnárodných inštitúciách, určite pokiaľ šlo o integracionistické či globálne inštitúcie, pre ich identifikáciu s rozširovaním globálneho kapitalizmu, či podkopaním moci národnej vlády. Sociálna demokracia sa však potrebuje zapojiť do nadnárodných politických fór, aby ich dokázala posunúť svojím smerom, a participovať na kapitalizme, aby ho dokázala regulovať a demokratizovať sledujúc viac sociálne a menej liberálno-ekonomické ciele. Načrtnutá globalistická sociálna demokracia je tiež o rozšírení a prehĺbení demokracie. Sociálna demokracia musí presadiť sociálnodemokratické normy pretvorením sa na nadnárodnú demokratizačnú silu. Globálna regulatívna sociálna demokracia je o demokratizácii, čím myslím pokus vysporiadať sa s nekontrolovateľnosťou súkromného kapitálu, ktorý dokáže byť globálne mobilný a tým sa vyhýbať pokusom štátov regulovať ho v rámci národných hraníc. Globálna sociálna demokracia je sčasti pokusom demokratizovať svetový poriadok, ktorému dnes dominuje globálny kapitál a v ktorom majú v súčasnosti demokratickí aktéri malú politickú či verejnú moc poskytnúť protiváhu svojim vlastným globálnym organizovaním sa. Okrem toho je politická demokratizácia svetového poriadku jedným zo spôsobov, ako naprávať nerovnosti v systéme štátov a plnšie integrovať požiadavky chudobných do demokratického systému. Táto globalistická demokracia tiež znamená odklon od modernizujúcej sociálnej demokracie, aj keď ona robí niektoré kroky, aby prijala niektoré aspekty globálnej demokracie – v niektorých prípadoch prostredníctvom integrácie EÚ, či v iných reformou medzinárodných finančných inštitúcií. Dôvodom odklonu je, že sa vracia k cieľom, keď už nie prostriedkom, tradičnej sociálnej demokracie. Ustupuje zo sociálno-liberálneho programu modernizátorov – s rovnakou hodnotou, minimálnymi príležitosťami, a povinnosťami občanov voči komunitám – a nahrádza ho silnejšími sociálnymi obmedzeniami liberálneho kapitalizmu a egalitárnou redistribúciou (nie s cieľom rovnakých výsledkov, ale rovnejšej a spravodlivejšej distribúcie, citlivejšej na potreby). Zatiaľ čo je odlišná od antikapitalizmu a antietatizmu, rovnako ako od národného zamerania sa tradičnej sociálnej demokracie a jej hluchote voči sociálnym hnutiam, líši sa tiež od prispôsobenia sa liberalizmu modernizujúcou sociálnou demokraciou. Globalistická sociálna demokracia je širokým vyznaním. Môže, za určitých okolností, zahrnúť plány britského ministra financií Browna na reformu MMF a globálne spojenectvo na boj s dlhmi, i vieru Blaira a iných v humanitárnu vojenskú intervenciu na nadnárodnom základe. No hodnoty globalistickej sociálnej demokracie, o ktorých sme tu diskutovali, hoci voči tomuto nie sú protikladné, sú dostatočne tradične sociálnodemokratické, aby žiadali viac regulácií kapitalizmu a spoločných nadnárodných sociálnych programov, než o aké usiluje Brown a Blair. A zapája tiež intenzívnejšie mimovládne organizácie, sociálne hnutia a politiku občianskej spoločnosti, ako by si vedeli globálni politici, ako Blair, predstaviť. Súčasne však, hoci je globálna a otvorená občianskej spoločnosti, nie je globalizmom či alianciou so sociálnymi hnutiami, ktorá by šla za úlohu národov, štátov, pretože to sú uznané stavebné bloky a komponenty akéhokoľvek globálneho poriadku. Tam je dnes umiestnená sociálna demokracia a tam musia začať hnutia za globálnu demokratizáciu. Autor pôsobí na Sussex University

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984