Čo mi ostalo v pamäti
Písať o tom, čo sa mi za minulý rok v umení páčilo, je ťažké. Nie preto, že o tom, čo ma neoslovilo, či nahnevalo sa píše ľahšie, ale preto, že tento text píšem na chalupe a jediné, na čo sa môžem spoľahnúť, je pamäť. A tá je teda poriadne selektívna. Začnem divadlom, ale nie tým nedostavaným, teraz už nadnárodným, no tým fungujúcim. V Nitre som videl dynamické predstavenie Testosterón (réžia P. Mankovecký) a Marišu v interpretácii J. A. Pitinského. V Bratislave ma potešili v SND (v tom starom a hrajúcom) hneď dve predstavenia – Arabská noc (M. Čičvák) a Veľké šťastie (podľa Timravy dramatizoval P. Pavlac). Astorka sa pripomenula Milovníkmi (réžia M. Lasica), ľahko rozohranými o ťažkej téme partnerských vzťahov. Aj Odchody vlakov som stihol načas a bola to zábavná jazda, len škoda mravoučného záveru, z ktorého je priveľmi cítiť, že bol k pôvodnej hre Zelenkom dopísaný. Najnovšiu premiéru Play Gorkij alebo Letní hostia (R. Polák) si nechávam ako dezert až na január. Nech to ešte trochu vybrúsia. Ani ja nemám rád premiéry. Keďže muzikály nemusím, všetky Kleopatry a Donaha ma nechali oblečeným ešte pred šatňou. Možno som jediný divák rozladený z Kozy... alebo kto je Silvia od E. Albee, ale hra mi pripadala slabá. Teraz neviem, ako zdôvodním, že M. Vášaryová dostala za rolu Dosku, lebo hrala dobre. Dobre v zlej hre je dobré? No na ocenenie to nebolo. Skôr sa mi zdá, že riaditeľ divadla J. Kukura skvele zvláda nielen manažovanie Arény, ale aj divadelný marketing. Možno si z nás Albee (vtipálek sodomistický) vystrelil, možno je taký starý, že už ani nevie, čo píše. Keby to napísal niekto iný, tak sa dielom divadelný svet vôbec zaoberá?! Veľké meno, malá hra a my sme (asi) naleteli. Rovnako úbohou exhibíciou bola aj hra Totoo. Musím ale uznať, že zlý dojem si Aréna napravila hosťujúcim Moskovským divadlom na Taganke s hrou Marat a markíz de Sade v réžii fenomenálneho Jurija Ljubimova. To bol zážitok. Zo zahraničnej literatúry ma potešil Paul Auster a jeho Kniha ilúzii. Skvelý príbeh. Dlho som čakal na životopis G. G. Marquéza Román môjho života. Kniha je viac románom, ako spomienkami. Je to objavné, nájsť z jeho života prerozprávané románové motívy, tu jemnú niť fikcie a fantázie, ktoré sa votkali do jeho diela. Michael Chabon sa so mnou rovnako dobre pohral v Úžasných dobrodružstvách Kavaliera a Claya. Fiktívny príbeh o zakladateľoch komiksu v Amerike sa začína v židovskom ghete Prahy na začiatku holocaustu a prevedie nás až do súčasnosti. Ešte ako študent FAMU som prežíval príjemné literárne mrazenie pri čítaní Žobrákov a Piesni o studničnej vode. Kto to je, ten Rakús? Ako to, že meno nepoznám? Chcel som jeho knihy adaptovať pre film, ale našťastie sa mi to vtedy nepodarilo. Nenapísaný román je krásnou ukážkou toho, ako aj nenapísaný text môže byť silnejší, ako ten napísaný. Aj mňa stále trápi otázka, či celé umenie písania nie je iba o tom, čo vyškrtneme... Potešil ma P. Rankov a jeho poviedky V tesnej blízkosti. Asi zatiaľ jeho najlepšia kniha a možno ňou štartuje na niečo rozsiahlejšie. Zaskočilo ma, že sa za literatúru vydáva aj agitka S. Lavríka adorujúca mocného zadávateľa, hoci sa cudne, ale nešikovne, zaodievala do všeličoho možného: do fotiek, aj do ľudového odevu, aj do básničiek, aj do pocitov. Zúfalý pokus vydávať chcenie za realitu. Vlastne ma to nezaskočilo. S pompou ohlasovaná výstava Mednyánszkého v SNG ma, až na niekoľko diel, nechala chladným. V Prahe som sa dobre zabavil na projekte „Kravy v meste“. Dobrý nápad na otupné letné mesiace oživil mesto. Za výtvarnými pôžitkami chodím do konzervatívnej Viedne. Rubensova (a pred tým Rembrandtova) výstava musela nadchnúť každého (nielen) výtvarníka, verím že aj tých, ktorí za umenie považujú vlastné fekálie vo vyprázdnenej miestnosti, či videoprojekciu, v ktorej je najdramatickejším (a najtvorivejším) prvkom zrnenie monitora. Rovnako skvelý bol A. Dürer a predtým farebne depresívny Munch. Trochu chladným ma nechala aristokratická umelkyňa americko-francúzskej secesie tridsiatych rokov Tamara de Lempicka. Pekné obrázky a nič viac. Naopak – výstava THE NEW TEN v Kunsthause vo Viedni (predtým už bola v Duisburgu) mi potvrdila, že výtvarníci B. Hostinák a M. Krén patria do Európy svojou tvorbou už dávno. Z inštitúcii venujúcich sa umeniu by som dal zlatú medailu Múzeu Milana Dobeša. Trpezlivo, pravidelne, bez štátnych peňazí a preto aj koncepčne predstavuje velikánov svetového konštruktivizmu. Mimochodom za rovnako pravidelnej koncepčnej ignorácie médií. V Bratislave sme už mali Soniu Delaunay, Mondriana, Alvianiho, Fajá... Je to pod Michalskou bránou naľavo...Otvorené každý deň okrem pondelka. Keďže za umenie považujem aj architektúru, budem hovoriť o tej, ktorá sa ťažko presadzuje. Nechápem agresívny a neopodstatnený boj inštitucializovaných „zelených“ za zakonzervovanie nábrežia. Sme azda jediné (veľko)mesto, ktoré je na rieke a obracia sa jej chrbtom. A chrániť pár náletových stromov, ktoré majú životnosť dávno za sebou, považujem skôr za schválnosť, ako za hlúposť... A ešte niekoľko krátkych slov k slovenskému filmu. Ani Konečná stanica nie je ten dlho očakávaný slovenský film. Snaživý (český) režisér J. Chlumský neurobil z Konečnej stanice Hlavnú. Limitom bola už samotná hra. Keby boli tvorcovia realistickejší, aspoň by som mohol písať (možno) o TV (možno vydarenej) inscenácii. Autor je spisovateľ
