Život ako stav núdze

Novinár Márius Kopcsay roky písal v Novom čase stĺpčeky, ktoré sa – na rozdiel od zvyšku denníka – dali čítať. Dnes pracuje v Národnej obrode a články o zvláštnom svete médií uverejňuje v Romboide.
Počet zobrazení: 1696
21_obalka-m.jpg

Novinár Márius Kopcsay roky písal v Novom čase stĺpčeky, ktoré sa – na rozdiel od zvyšku denníka – dali čítať. Dnes pracuje v Národnej obrode a články o zvláštnom svete médií uverejňuje v Romboide. Prozaik Márius Kopcsay je autorom poviedkovej trilógie. Po úspechoch v literárnej súťaži Poviedka vydal zbierku Kritický deň, za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska za debut roku 1998. Ďalší materiál dozrieval šesť rokov, no neboli to stratené roky, ale Stratené roky (vyšli na jeseň tohto roku). Oplatilo sa na ne počkať, a hoci sú o neradostných veciach, je radosť ich čítať. A už vznikajú aj poviedky do záverečného dielu trilógie. Pracovný názov: Zbytočný život. V (oboch) literárnych kuloároch som sa stretol s názorom, že Kopcsay sa druhou zbierkou rehabilitoval za Kritický deň. S tým nemožno súhlasiť. Už v prvej knihe sa dajú vystopovať prvky a postupy, ktoré v Stratených rokoch nadobudli presnejší a presvedčivejší tvar. Prizrime sa im teda bližšie. Antihrdinom Kopcsayových próz je smutný, starnúci, neschopný Tučko (prípadne Bojko alebo Trtko) v kockovanej flanelovej košeli a menčestrákoch. Živorí v zaprdenom socíku (pred osemdesiatym deviatym, ale i po ňom), neustále odkladá upratovanie pivnice, lebo vie, že tam nájde len desiatky rokov hnijúce a plesnivejúce haraburdy. V spomienkach a snoch sa do tých desaťročí vracia. Už ako malý chlapec akceptoval všetky zásahy okolia a podriaďoval sa im. To mu zostalo dodnes – je stále „slušný idiot“. Vždy sa uspokojí s najjednoduchšími vysvetleniami svojej nedvižnosti a zlyhaní: „Ako žijem? Na hovno! Lebo žijem s tebou!“ (Pivnica) Ako vidno, manželka je mu vo všetkom rovnocennou partnerkou. Prechody z detstva do dospelosti, zo spomienok do snov sú v texte veľmi hladké a samozrejmé, majstrovsky načasované. Život beží naprázdno, na voľnobeh, avšak nie voľne, ale zadŕhavo so skučaním a poprdkávaním, ako zelený trabant pani Bohatej z prvej poviedky, v ktorom sa kutáčom pod volantom jednotka zaraďuje veľmi ťažko a spiatočka sa nedá zaradiť vôbec. S dovolenkou je toľko starostí, že sa na nej ani nedá oddychovať, so sexualitou je patália v každom veku a každej situácii (Daj piče), a k tomu navyše ešte problémy s dýchaním, spôsobené alergiou na vatu z rozmnožujúcich sa topoľov (Lietajúce topole) i kúdolmi modrého štipľavého dymu z výfuku už spomínaného zázraku techniky. V Kritickom dni sú poviedky krátke, špekulatívnejšie, s väčšmi obnaženou konštrukciou, nevyrovnanej kvality. Častejšie sa objavujú spoločensko-politické aktuality. (Najmä akýsi Mečiar, spomínate si?) Paperback, recyklovaný papier a amatérske fotografie posilňujú dojem outsiderstva. Naopak, v Stratených rokoch je deväť dlhších poviedok, sú jednotnejšie, vyrovnanejšie – tematicky, konštrukčne, kvalitatívne. Obsahujú menej hovien i politiky, autor si dal väčšmi záležať na výstižnom popise obyčajných, drobných vecí (rifle, Mladý svět, filmy, pesničky ...). Tvrdá väzba a zvláštne ilustrácie – zároveň šlabikárovo popisné i expresívne karikujúce – vhodne rámcujú mdlé, slabé, nezaujímavé príbehy priemerných ľudí v sivej dobe. Kopcsayovo majstrovstvo spočíva – nazdávam sa – v tom, že má úplne pod kontrolou zámerne fádny, nulový štýl. Ustrážiť takýto štýl musí byť poriadne ťažké. Dialógy sú zväčša nenápadné, no doťahuje ich ad absurdum bez toho, že by sme im prestali veriť. Naopak, sú presnou a presvedčivou (napríklad hádka manželov v Pivnici) patofyziológiou banality. Žiadne zaznamenané či významné narodenie ani smrť, postavička sa prosto objaví – plahočí sa, trapoší – a len tak zmizne. Šlus! Sifón. Dôležité je iba, čo na to povedia susedia. Ako to autor robí? Umne prepája obyčajný trápny príbeh uzavretý v otrepaných reáliách s bizarnými fantazijnými rozšíreniami, desivými i komickými odrazu. Prichádzajú ako spomienka na trtkovské detstvo, ako úniková či utkvelá predstava, rojčenie, prípadne ako sen. Svet mutantov z gýčovitých sci-fi filmov a hororov sa nápadne ponáša na svet vykonštruovaných príbehov socialistických ľudkov z tisíckrát reprízovaných seriálov a filmov pre pamätníkov (no spoliehajúcich sa na neprítomnosť pamäti) pochybnej kvality, no so známymi tvárami obľúbených hercov a tie sa zasa podobajú na „bežný život“ – hlivenie trápnych figúrok. Novinár i prozaik Márius Kopcsay píše pravdivo o socíkovskom smrádečku a teplúčku v našich hlavách, v ktorých dátum november 1989 nič neznamená. V každej z týchto rolí to robí jej primeraným spôsobom, ktorý dobre ovláda a zvláda. A nevynecháva z hry ani seba. Rovnováha úprimnosti a štylizácie ho potvrdzuje ako spoľahlivého komentátora a výborného stvoriteľa sveta fikcie. Dúfajme, že jeho poviedkárske umenie v Zbytočnom živote bude tretím stupňom gradačnej schémy. „Ako som sa len vtedy hanbil za svojich tridsaťpäť kíl a dnes už ich mám vyše sto. Trikrát starší, trikrát ťažší. Život ide ďalej, len sa naň treba pozrieť z tej lepšej stránky. Koľko zbytočného neopodstatneného optimizmu je v tejto fráze, a pritom ju stačí dopovedať do konca – život ide ďalej, smrť je stále bližšie.“ (Mužotetka) Dočítania o pár rokov! Autor sa živí čítaním (Márius Kopcsay: Stratené roky. K. K. Bagala – L.C.A., Levice 2004)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984