Meta-kováčovské poznámky
Profesor Ladislav Kováč má vynikajúci cit pre otázky. Otázka je predpoklad odpovede. Ak odpoveď nemôže prísť, občas na ňu čakáme dlho, celoživotne, pokusmi a omylmi ju nútime prísť, a márne: ani vtedy otázka nie je zbytočná. Je ako kamienok v perlorodke, dráždi, a občas sa okolo kamienka urobí perlička. Ba občas zistíme, že otázka sama je odpoveďou. Slovo nám predstavilo dve série typicky „kováčovských“ otázok (v poslednom novembrovom a v prvom decembrovom čísle). Otázka, najmä kováčovská, produkuje otázky: rozrastá sa: nielen ako mém, ktorý sa replikuje, ale ako rýchlo pučiaca bytôstka, ktorá produkuje iné bytôstky s nárokom na rast. Predstaví sa niekoľko „poznámok“, ktoré sú produktami spracovaní masy podnetov, obsahov kováčovských otázok. Dá sa im fragmentárna podoba, lebo nemožno spracovať „všetko“. Spôsob je naturfilozofický, lebo otázky nie sú námetmi pre špecialistov. Profesor Ladislav Kováč, biochemik a genetik, prekročil hranice svojej odbornosti. Je naturfilozof v dobrom zmysle slova. Človek nielen môže, ale aj MUSÍ myslieť krížom-krážom, ak má jeho myslenie odpovedať akémusi „pocitu života“. 1. „Kognitívny“. Adjektívum je dobrým významovým žiaričom. Profesor Kováč nás upozorňuje na koextenzívnosť „poznania“ a „života“. Ale. Aké všeliaké významy skrýva slovo „kognitívny“: to je otázka. Ak chceme, môžeme si myslieť, že jestvuje aj pred-biologické „poznanie“. Ako elektrón „spozná“, že vedľa neho je elektrón a nie neutrón? AK CHCEME, odpovieme: má receptor elektrického náboja. (Formulku „ak chceme“, považujeme za kľúčovú). Ako atóm „vie“, že má vyžiariť fotón? Fyzici kategorizujú fyzikálne sily. Nemožno ich stotožniť s „jazykmi“ interakcie? Kúsok hmoty, ktorý reaguje na gravitačné aj elektrické podnety, je „bilingválny“. Nemožno si pomyslieť, že Boltzmannova rovnica, ktorá našla vzťah medzi entropiou a informáciou, je základnou rovnicou „kognitívnej fyziky“? V živom substráte polyglotizmus je očividne nevyhnutným spôsobom organizácie. Karl Pribram napísal dielo o „jazykoch mozgu“. Akými jazykmi rozprávajú neuróny? Molekulová biológia, AK CHCEME, je lingvistickou disciplínou. Jazyk, ktorým sa napísala Božská komédia, je relatívne preferovaný jazyk z množiny jazykov, ktoré operovali v Danteho mozgu a v Danteho duši. Čitateľ Božskej komédie počuje, cíti, šípi štebot a džavot jazykov, ktoré stvárňujú jeho čitateľský zážitok. Zmôže sa na jednoduché: „je to veľkolepé, vznešené, božské“, a dosť. Bohatstvo sa vyjadrí v jazykoch, ktoré sa nemôžu preložiť do slovenčiny, do taliančiny: a sme v otázke „prekladu“, v takmer ničivom kognitívnom probléme. Teda: čo znamená slovo „kognitívny“? Skeptik môže namietnuť: ak je „kognitívna“ KAŽDÁ interakcia, nie je slovo „kognitívny“ zbytočné? Rozumne odmietneme skepticizmus, ktorý len ofrfliava. 2. Technologicky nadaný človek sníva o strojoch, ktoré sa podobajú na človeka. Slávny Bratislavčan vyrobil hráča šachu už veľmi dávno. Mary Shelleyová vyrobila Frankensteina: očividne biotechnologicky. Dnes je čas robotov: čoskoro budú obratné ako človek, azda v Turingovom teste veľmi dobre obstoja. Dúfame, že nebudú ÚPLNE živé: nebudú mať „dušu“. Ale kováčovská otázka nás znepokojí: ako vieme, že nebudú mať „dušu“? Profesor Ladislav Kováč si myslí, že oduševnené umelé bytosti sa MÔŽU čoskoro zjaviť medzi nami. Sprvu budú výrobkami: vložíme do nich, čo chceme. Budú akoby odvodeninami. Karel Čapek vymyslel meno „robot“, ktoré sme použili pre označovanie bytostí bez „duše“. Pomenujme bytosti „s dušou“ METANTROPI. Metantropi sa budú starať o seba. Profesor Ladislav Kováč upozorňuje na riziko: azda budú našimi nepriateľmi, azda nás budú chovať, ako my chováme kravy a prasce. Nás zaujíma: aká bude „kvalita“ ich „vedomia“? Náš ľudský svet je „prirodzený“ vďaka KVÁLIÁM, ktoré zostavujú náš obraz o ňom. Stromy sú zelené, lesy šumia, kohúty kikiríkajú, konvalinky voňajú. Ak poviem dievčaťu „ľúbim ťa“, dievča VIE, AKO JE „ľúbiť“. Slávna úvaha filozofa, „ako je byť netopierom“, stala sa slávnou najmä vďaka propagácii otázky: AKO JE „mať vedomie, byť šťastný, vidieť svetlo“. Nikto z nás nemôže opísať, AKÁ je zelená farba. Aký bude „prirodzený svet“ metantropov? Ak budú mať receptory neutrinových oblakov, aká bude im odpovedajúca „senzorická modálnosť“? Budú vidieť ultrafialové obrazy? Aká bude ich „subjektívna“ rýchlosť času? Atď. Ich kontakt s ľuďmi azda (prečo nie?) bude ako kontakt ľudí s rastlinami. Vieme niečo „pozitívne“ o „subjektivite“ rastlín? 3. Profesor Ladislav Kováč nám pripomína, že sme stále ľuďmi „zo savany“. Len inštitúcie nás civilizujú a kultivujú. Biologická revolúcia, ktorá sa deje pred našimi užasnutými očami, medziiným našla dôkazy o komplementárnosti „psychického“ a „somatického“: teda: čo sa ukazuje ako správanie alebo prežívanie, je zároveň aj spôsobom mozgovej organizácie. Ak sa človek „inteligentne“ správa na rozdiel od hlupáka, možno nájsť odlišnosti mozgov „inteligentného“ a „hlúpeho“. Človek je najdomestikovanejší živočích. Domestikácia, ako vedia zoológovia, spôsobuje hlboké telesné aj psychické premeny. Napríklad pudy opíc, ktoré obývajú indické mestá, líšia sa od pudov opíc z džungle. Domestikácia súvisí s chovateľstvom. Človek je predovšetkým chovateľom seba. Múdry si vyberá skôr múdru ako hlúpu partnerku, hlúpy hlúpu: a je nádej, že sa vyšľachtia skupinky múdrejších a hlúpejších. Myslíme si, že v duchu modernej biológie smieme povedať, že mozgy ľudí z čias faraónov a z čias počítačov sa MUSIA vzájomne dosť líšiť. Musia sa líšiť aj mozgy matematika, ktorý celý život myslí, a povaľača, ktorý celý život pozerá do prázdna. Rozdielnosti aspoň trochu musia presiaknuť aj do genómov vďaka výrazne usmernenému „prirodzenému výberu“. Matematik sa ožení s matematičkou a povaľač s povaľačkou. Teda: máme v sebe veľa z matérie našich predkov zo savany. Veď máme veľa aj z matérie predkov z praoceánov. Ale, myslíme si, „biologická prestavba človeka“ je hypotéza, ktorú možno testovať, a možno ju považovať za dôležitú pre pochopenie antropogenézy. Napokon: nie je významná úloha inštitúcií riadiť „chovateľskú“ činnosť človečenstva? 4. Ak je otázok priveľa, ich ťarcha je priveľká. Text profesora Ladislava Kováča si prečítame nie raz. Keď sa nám uľaví, objavia sa iné otázky. Čo urobíme s najväčšou: s „Finitikou“? „Posledné veci človeka“ sa menia na „vedecký“ problém. Sú dve stratégie: Senecova radí, aby sme žili, akoby sme mali hocikedy zomrieť. Goetheho, aby sme žili, akoby sme nemali zomrieť vôbec. Čo si vyberieme? Je finitika novou formuláciou intuícií o smrti Veľkého Pana, o súmraku bohov, o zániku Západu, o pude smrti? Je vyjadrením tiež goetheovského pocitu blaženosti z krásnej pominuteľnosti chvíle? Integrácia „smrti“ a „krásy“ je osvedčený a dosiaľ nespotrebovaný inštrument poetickosti a poézie. V inej terminológii: nechal sa profesor Ladislav Kováč zvábiť mocným archetypom? Alebo budeme „vedeckú“ otázku chápať ako „naozaj vedeckú“, odstráni sa otáznik a bude sa čakať na dielo „Základy finitiky“. Aké bude? Ekologické? Chemické? Matematické? Etologické? Synergetické? Uvidí sa. Autor je psychiater a spisoveteľ
