Pressburger Klezmer Band

Hoci to nie je skutočná nevyhnutnosť, vedomie človeka formujú v obrovskej miere tí, čo ho zrodia, a v o niečo menšej miere prostredie, v ktorom vyrastá a ktoré má veľmi konkrétne časovo-priestorové súradnice.
Počet zobrazení: 1803

Hoci to nie je skutočná nevyhnutnosť, vedomie človeka formujú v obrovskej miere tí, čo ho zrodia, a v o niečo menšej miere prostredie, v ktorom vyrastá a ktoré má veľmi konkrétne časovo-priestorové súradnice. Keď som sa roku 1956 narodil v Bratislave, vďaka spomínaným determinantám som sa stal Slovákom, Bratislavčanom a katolíkom. Relativita je princíp odpozorovaný zo života; každé trochu mysliace decko dumá nad tým, že pokojne mohlo byť niekým iným – americkým Indiánom, rímskym gladiátorom či univerzálnym členom posádky Startreku. Ja som vtedy rozmýšľal nad tým, že som mohol byť Američanom; môj dedo totiž strávil roky 1925 – 1945 v Amerike a ani Boh nevie, prečo sa do vlasti vrátil tesne pred pučom komunistov, ktorí mu vzali všetko, čo v amerických baniach a lesoch zarobil. Je však pravdou, že som vyrástol v socialistickom Československu, v socialistickej Bratislave. Jurij Lotman kedysi napísal štúdiu o pojmoch „hanba“ a „strach“, pomocou ktorých si človek interiorizuje spoločenské normy. Hanba je nástrojom morálky, strach je nástrojom práva. Socializácia znamená uvedomenie si týchto písaných i nepísaných konceptov. Zmeny spoločnosti prinášajú zmeny morálky i práva, priestory strachu a hanby sa menia, lebo sám život sa mení. Naša societa zažila v 20. storočí sedem zmien zriadenia, ktoré sprevádzali nové morálky a nové zákony, nové hanby a nové strachy, nové nehanebnosti i nové bezprávie. Každá zmena nám odrezala kus pamäti a zväčšila priestor tabuizácie. Prekročenie tabu rozširuje slobodu, no treba naň odvahu na vlastnú, neinteriorizovanú hanbu a na vlastný strach. Vyrastal som v spoločnosti, ktorá tabuizovala minulosť, dozvedieť sa niečo o Prešporku, katolicizme i Slovákoch si vyžadovalo prekročiť tabu. Najväčším tabu Slovenska v 20. storočí boli však nepochybne Židia, židovská spoločnosť a kultúra. O židovstve sa nehovorilo ani doma, ani na dvore, ani v škole. Po prvýkrát som sa s týmto tabu stretol v našom oskarovom filme Obchod na korze. Kadár, Klos a Grosman mali neuveriteľnú odvahu rozbiť starostlivo pestované tabu a nakrútili náš hádam dodnes najsilnejší film. Vtedy boli tabu aj doláre, pamätám si, že keď mal pán Kroner vycestovať na oskarovú slávnosť, prišla si jeho manželka k mojim rodičom požičať doláre, aby tam s našim vreckovým nevyzeral ako idiot. Dodnes si pamätám aj pieseň, ktorú si hluchá pani Lautmannová púšťala na starom gramofóne. Bola to prvá chasidská pieseň, ktorú som v živote počul. Roku 1970 sme išli v lete na dovolenku do Prahy. Navštívili sme ZOO, rozstrieľané Národné múzem i Židovské múzeum. Tam mi rodičia kúpili EP-platňu so štyrmi pesničkami v jidiš. Platňu nahral so svojou skupinou Petr Skoumal, ktorého som už poznal ako autora hitov dvojice Vodňanský a Skoumal V opeře La Scala a Aristokrat. Onedlho však začala normalizácia, Obchod na korze bol zakázaný, piesne v jidiš zmizli ako mnoho iných vecí a Slováci exemplárne zavreli Žida Jána L. Kalinu, aby bolo jasné, kto spôsobil Pražskú jar. V tej dobe som robil prvé závažné vlastné rozhodnutie, vybral som si štúdium hudby na bratislavskom Konzervatóriu. Hoci moje konzervatoriálne štúdiá prebiehali v čase najsilnejšej normalizácie, práve konzervatoriálne prostredie ma naučilo relativite. Bola to výberová škola sústreďujúca záujemcov z celého Slovenska, naši učitelia boli zväčša Česi, väčšinu spolužiakov tvorili zasa Maďari a Rómovia. Hanba a strach sa mohli roztrhať, no tu už neexistovala žiadna jediná svätá pravda. Profesor Urbanič, ktorý nás učil dejepis, svoju prednášku začal vetou: „Učím už štvrté dejiny.“ Nebolo ťažké zistiť, že hoci dejiny Slovákov, Čechov, Maďarov a Rómov nie sú disjunktné, nie sú ani totožné. Štúdium hudby nám pomohlo zistiť, že pravda baroka nie je rovnaká ako pravda klasicizmu či romantizmu; dokonca ani Beethoven a Mozart neverili v rovnakú pravdu. V dobe jedinej pravdy, dovezenej na tankoch, sme zisťovali, že právd je nekonečné množstvo. V tej dobe som začal chodiť na domáce muzicírovanie k profesorovi Albrechtovi, kde sme pomocou rúk a uší skúmali toto univerzum právd. Tu som začínal spoznávať, že ešte len nedávno existoval aj tabuizovaný Prešporok, tu žili aj vtipy v jidiš. Nie všetci muzikanti vedeli o tejto relativite. Niektorí pedagógovia boli presvedčení o vyššej hodnote vlastnej pravdy. Muzikanti vedia, že existuje tradícia písanej hudby a tradícia nepísanej hudby, ktoré majú rôzne metódy fixácie, šírenia i osvojovania. Pravda nepísanej hudby, pravda orálnej kultúry sa zvykla považovať za menej hodnotnú ako pravdu komponovanej hudby prežívajúcej v husom pochode štýlových systémov. Najčastejším objektom útokov, majúcich vzbudiť hanbu či strach, bola rómska hudba, práve tento vrcholný prejav nepísanej hudby. Časté boli aj útoky na bigbít, no tie boli chápané skôr ako prejav generačného konfliktu. Na židovskú hudbu neútočnil nikto, nijaká totiž už neexistovala. Transfer relativity je pomerne ľahká vec. Ak treba poznať rovnako pravdu Bacha ako pravdu Beethovena, myšlienkové systémy si vyžadujú podobný prístup. Grécka filozofia ma zaujala viac ako nedeľné kázne v kostole, fascinoval ma taoizmus i budhizmus, čítal som Korán a veľa beletrie. A v prvom ročníku vysokej som spoznal Petra Breinera. Hoci má slovenský antisemitizmus stále živé podhubie, skutočných Židov je v našej spoločnosti ako šafranu. A tí, ktorí svoj židovský pôvod neskrývali, sa dali spočítať na jednej ruke. Peter prišiel do Bratislavy z Humenného, mesta, v ktorom sa odohráva Obchod na korze. Hneď v prvom ročníku napísal Violový koncert, ktorého záverečné variácie využívali tému obľúbenej piesne pani Lautmannovej. Práve Peter mi otvoril dvere do sveta východoeurópskeho židovstva – požičal mi fascinujúcu knihu Jiřího Langera Devět bran, ktorá dodnes patrí k mojim najobľúbenejším. Petrove muzikanstvo v sebe tiež ideálne spájalo svety písanej a nepísanej hudby. Nemal problém osvojiť si svet Mozarta, Berga, Prokofieva či Bernsteina, no rovnako suverénne sa pohyboval vo svete džezu, muzikálu, kaviarenskej hudby, tanga či piesní v jidiš. Mnoho ľudí ho neznášalo, čo spôsobili nielen jeho mimoriadne hudobné schopnosti, ale aj neschopnosť rešpektovať akékoľvek tabu, rozširujúce priestory požadovanej hanby a strachu. Svet východoeurópskych chasidov, ktorý vyhubila i s jeho nositeľmi európska intolerancia, je fascinujúci svet. Sprostredkúvajú nám ho nielen historky, zozbierané Langerom či Buberom, historické či teologické práce, ale aj piesne v jidiš a hudba klezmeru, ktorá vďaka holokaustu nanovo ožila najmä v Amerike. Je to nepísaná hudba, tradovaná orálnymi metódami, kontaktnou výučbou, ktorá sprevádzala všetky významné udalosti života chasidov. Keď som roku 1988 študoval vo Viedni, chodil som na prednášky z dejín židovskej filozofie. Kurt Schubert nám povedal, že modlitba má mať podľa chasidov tri atribúty: predmet (za čo sa modlíme), intenciu-orientáciu (ku komu sa modlíme) a nadšenie. Chasidská hudba je živou teológiou, ktorá privádza do extázy nielen hráčov, ale aj počúvajúcich. Spomínané chasidské atribúty modlitby sú ťažiskom všetkej veľkej hudby. „Šakal vyje, keď má hlad, každému hlupákovi stačí hlúposť ku skleslosti ducha, len mudrc trhá smiechom oponu bytia,“ hovorí chasidský zázračný rabín v Babeľovej poviedke. Podľa Platóna existujú štyri kardinálne spoločenské cnosti – spravodlivosť, múdrosť, mužnosť a umiernenosť. Katolícka teológia ich často interpretuje ako atribúty samotného boha. Chasidi k nim pridali piaty – veselosť. V polovici deväťdesiatych rokov sa niekoľko mladých ľudí v Bratislave rozhodlo, že sa pokúsia resuscitovať hudobnú kultúru chasidov. Založili skupinu Pressburger Klezmer Band interpretujúcu piesne chasidskej tradície v jidiš. Nemožno dostatočne doceniť odvahu, ktorú si vyžadovala realizácia túžby zrúcať steny dlhodobej tabuizácie. Tabuizované bolo u nás nielen židovstvo, chasidizmus či klezmer, ale aj samotný Pressburg. Ak teda dnes chcete hrať u nás klezmer, ste odsúdení k originalite. Nemá vás kto naučiť, ako sa klezmer hrá. Musíte sa pokúsiť znovupostaviť orálnu tradíciu zo zlomkov písanej kultúry, čo je úloha pre Sizyfa. Navyše, ak chcete akúkoľvek hudbu prijať, musíte v sebe uvoľniť priestor pre jej posolstvo. Musíte sa aspoň trochu stať Bachom, Beethovenom, Bartókom, Dylanom či Ellingtonom. Ak chcete počúvať klezmer, musíte sa aspoň trochu stať chasidom, ak ho chcete hrať, tak sa musíte chcieť stať chasidom celý. K najkrajším vlastnostiam umenia patrí skutočnosť, že umožňuje rozširovanie vnútorného priestoru človeka, násobenie jeho identít. Chasidská hudba nám umožňuje stať sa chasidmi. Nie je na tom nič zlého.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984