Reklama
Reklama

Ako sa nestať spisovateľom I.

Od jari do jeseňe roku 1996 prebiehala v denníku Práca literárna súťaž Archa Snívavcov. Literát Kamil Zbruž, ktorý súťaž redigoval, určil štyri výherné poviedky: Formálna návšteva (Petra D.), Cudzie Nešťastie (P. E. Sigrot), Na Bruchu a vo svini (autor tohto článku) a Sochy (Krtek Utek).
Počet zobrazení: 1334
11_titulka2-m.jpg

Od jari do jeseňe roku 1996 prebiehala v denníku Práca literárna súťaž Archa Snívavcov. Literát Kamil Zbruž, ktorý súťaž redigoval, určil štyri výherné poviedky: Formálna návšteva (Petra D.), Cudzie Nešťastie (P. E. Sigrot), Na Bruchu a vo svini (autor tohto článku) a Sochy (Krtek Utek). Spoločnú knihu textov, ktorá však nevyšla, mal vydať sponzor Koloman Kertész Bagala. Viackrát som ho kvôli tomu kontaktoval, bezvýsledne. Pred popisom akcie po slávnostnom vyhlásení objasním svoje východiská. Ak nerátam knižky z psychológie, literárne som nebol veľmi sčítaný. Z hodín slovenčiny som mal prehľad z veľkej literatúry, no priamo som čítal iba novelu Starec a more od Hemingwaya a Kafkov román Proces. Až časom som prečítal Poea, Viana, Millera, Marquéza, Prousta a iných, aj keď pravdu povediac, nie vždy som ich dočítal. Oceňoval som vtipnosť, výstrednosť. Inšpiráciu som preto hľadal v surrealizme, aforizmoch, anekdotách. Prvý „šalátový“ text som napísal na gymnáziu, bol plný alogizmov, ktoré mali tvoriť logický celok. Keďže som ho nevedel zmysluplne ukončiť a ani posúdiť, ostal v šuflíku. Skúšal som aj aforizmy, ani s nimi som nebol spokojný. Až keď som sa rozprával v kupé vo vlaku o zápočtoch, dostal som nápad, ktorý som spracoval v minipoviedke Zásadovosť. Pod iniciálami M. B. vyšla v humoristickom časopise Woloviny: Zásadovosť (Woloviny 15. - 28. 7. 1995) Na jeden zápočet ako študent nezabudnem. Aby ste zápočet dostali, môžete na cvičeniach chýbať najviac dvakrát, čo sme pochopiteľne využívali. Boli ale aj takí, čo nechýbali ani raz, niektorí chodili aj na iné skupiny. Na poslednej hodine mi Profesor zapísal zápočet, no tí, čo nikdy nechýbali, ho nedostali. Profesor bol zásadový. Tvrdil, že mali dvakrát chýbať, a že predpisy sa musia plniť. „Je povolené dva razy chýbať a nie ani raz,“ prízvukoval. Hoci som zlomyseľný, prišlo mi spolužiakov ľúto, bez zápočtu sa totiž letí zo školy. Niektorí plakali, jeden v zlosti odpadol. Napokon sa dohodli, že chýbanie nahradia dvomi termínmi, na ktoré Profesor príde a oni nie, aby chýbali. Zápočty tak dostali, až na istú notorickú lajdáčku, ktorá neodolala a na jeden z termínov prišla. Slovné skratky Willy Weber, šéfredaktor Wolovín, ma povzbudil k ďalším námetom. Nápady aj boli, len ich obsah sa strácal v za vlasy pritiahnutých zlátaninách. Napriek stagnácii som prístup nemenil, stále som odmietal konvenčný dej. Zároveň som odmietal vulgarizmy, sci-fi motívy a dôraz na sex. Tieto prvky som považoval za masku pred neschopnosťou niečo vymyslieť aj bez nich. Po formálnej stránke som sa snažil byť stručný, neznášal som opisy. V tom období som v dialógoch narazil na slovné zvraty; prvý bol o chápaní vedca. Text som zhusťoval do skratiek, ktoré som nazval, neviem prečo, Súdy. Podvedome ma zrejme ovplyvnil Nietzscheho štýl v knihách Ecce Homo a La Gaya Scienza. S výsledkom som bol napriek nevyrovnanej kvalite spokojný. Texty som ešte kvôli spätnej väzbe konzultoval so študentmi literatúry, veľmi mi ale neporadili. Onedlho bola vypísaná súťaž Archa Snívavcov, kam som Súdy poslal:

Súdy, výber (Práca 1996) Vedec ako predstava Vedec je ten, kto má v prvej skúmavke modrú, v druhej zelenú. Definícia vedca: ak zmieša modrú a zelenú a začne sa mu to tam dymiť. Veľkosť vedca: čím väčší dym, tým väčší vedec. Overovanie hypotézy Nič sa nedá povedať naisto, ak sa to nezopakuje. Ani vo fyzike nie je meranie relevantné, ak sa nezopakuje. A tak ten, kto nachytá manželku pri nevere, má šancu, že pri druhom verifikovaní sa to nepotvrdí. Najdôležitejší zákon Jožo je idiot. Jano nie je idiot. Po chvíľke: Jožo nie je idiot a v tom istom okamihu sa Jano stáva idiotom. Práve sme náhodne sformulovali zákon zachovania idiotizmu. Filozof Stretol som sa so zabudnutým priateľom v záhrade s radostným vtáčím spevom. Na tému prišla politika. Povedal: „Aj politici sú predsa len ľudia.“ Spýtal som sa: „Myslíš?“ Odpovedal: „Myslím, teda som.“ Filozof kontra masa Masa tvrdí, že filozof je zaťažený, v podstate obmedzený. Príliš racionálny, nepozná neresti. Filozof to ale logicky vyvrátil, pričom mase vôbec nehovoril o svojich nerestiach. Čudáctvo Neuveriteľne ju miloval. Nechala ho. Nevedel sa s tým zmieriť. Potom sa s tým zmieril. Uvedomil si, že ju vlastne nemiloval. Inak by sa s tým predsa nezmieril. Zastrelil sa nešťastnou náhodou. Postreh Inteligencia spočíva v rýchlosti, v ničom inom. Čím skôr na niečo prídeme, tým je to inteligentnejšie. Všimnite si prosím, že som prvý postrehol túto presnú závislosť inteligencie a satiry. Súdy boli zjavne lepšie ako staré texty, no pre ich stručnosť sa z nich nedal urobiť príbeh. Až na pár pokusov, kde som zvrat rozšíril do krátkej príhody. Jedna sa týkala človeka, ktorý sa zúčastnil „dôležitej“ konferencie, kde bol príliš úprimný. O rok text publikoval študentský občasník FiF UK, Načas: Otvorenie Konferencie (Načas 1997) Spomienka na starého priateľa mi utkvela v hlave. O človeku, čo doplatil na svoju úprimnosť. Vyzvali ho, aby otvoril konferenciu o závažnej téme. Vstal a povedal: „Všetci, ako tu sedíme, klameme. Hovoríme o veciach, ktorými opovrhujeme. Nič by sa nestalo, keby sme tu nesedeli a ja mlčal. Myslíte si, že tieto reči vystihujú realitu? Alebo nejde o to. Je to tu nudné. Zmení táto konferencia niečo na našej smrti?“ Potom sa rozlial na kolomaž. Voľné asociácie Do rúk sa mi dostala zbierka básní Walta Whitmana: Tráva a Tŕstie, a antológia beatnikov: Nahý Anjel. Voľné asociatívne vyjadrovanie ma ovplyvnilo, dodnes si vybavím slová Allena Ginsberga v básni Pod svetom je samá riť a pinda (1973): „...Pod svetom sú zlomené lebky, zmliaždené chodidlá, rozrezané oči, odtrhnuté prsty, prerezané čeľuste / Úplavica, milióny bezdomovcov, zmučené srdcia, prázdne duše.“ Zaujal ma aj Corso, Ferlinghetti, di Prima. Okrem otvorenosti ma prekvapil emocionálny náboj, autentickosť, irónia. Parodickú báseň Manželstvo od Gregory Corsa som napodobnil v tomto sebaironickom texte: Až zomriem (Práca 1996 / Načas 1997) Až zomriem a budem ležať v rakve, prídu všetci známi a možno aj tí, s ktorými som nemal nikdy nič. Budú plakať a hovoriť: „Čo nevidíte, že zomrel človek?“ (A ešte k tomu aký človek!) Moja žena mi povie: „Och, vedela som, že takto skončíš. To si celý ty!“ A ja k nim budem chcieť prehovoriť: „Čo to tu vystrájate? Odíďte! Rýchlo, kým si to nerozmyslím. Dajte mi pokoj aspoň teraz. Viem, že som fantastický človek. Ťažko sa veru nájde dokonalejší tvor planéty, celého kozmu, ako som bol ja. Všetci to vedia, preto tak plačú.“ A budú ma dávať dole do jamy. V hlave sa mi budú hemžiť otázky. Je tá jama dosť hlboká? Aby mi v noci nebola zima. Bude tam bar a biliardový stôl? Aby som sa s novými priateľmi mal kde zabaviť. Bude tam televízor s diaľkovým ovládaním? Prostitútky a stánky s novinami? Futbalový štadión? Stávkové kancelárie? A možno tam budú nižšie dane a vyššie príjmy. A určite tam bude cintorín, kde sa budeme prechádzať a spievať oslavné pesničky na mŕtvoly. Koncerty, kiná, divadlá. Čisté záchodové misy. Rýchlejšie vlaky. Stretnem tam Boha? Povie mi, kam patrím. Podplatím ho, aby som dostal lepšie miesto. Večer budem vždy čakať s kosou na mojich kamarátov na onom svete. Keď prídu, spýtam sa ich: „Čo ste nevedeli prísť skôr? Nevyhral som svoju trpezlivosť v lotérii!“ Ach, to bude krásne. „Dajte ma rýchlejšie do jamy.“ Už sa neviem dočkať. Moment, spomenul som si, že som hore nechal svoje obľúbené kreslo. „Rýchlo, ťahajte ma hore. Vlastne nechajte všetko ako je. Pochovám sa sám.“ Voľné asociácie mi umožnili text natiahnuť, no šlo skôr o vyjadrenie pocitu ako príbeh. Bolo to obdobie literárneho (seba)objavovania, ktoré vyvrcholilo v jeden májový podvečer, keď prišiel za mnou na Štúrov internát Milan K. s marihuanou. Drogy, ani ľahké, som nevyhľadával, zvedavosť ma napokon premohla. Reakcia nedala na seba dlho čakať. V izbe na stenách bol rozvešaný kalendár prasiat, ktoré vplyvom trávy „ožili“. Potom prišla predstava zväčšujúceho sa, všetko hltajúceho brucha, ktoré ešte predtým zožrala sviňa. A vynárali sa ďalšie asociácie: Na Bruchu a vo Svini, úryvok (Práca 1996) Mám predstavu o tom, že svet je atóm na kombajne s červenými nožmi žnúcimi obilie. Nože sa obrusujú, až zostaneme v zemi, z ktorej vyrastie rastlina, ktorú zožerie sviňa. Sme teda vo svini. Ďalej si predstav, že ti začne rásť brucho. Budeš ho mať stále väčšie, zavalí Stredozemné more aj s plážami so slnečníkmi. Prerastie k Japonsku až po Nový Zéland, zavalí celý svet. Bude také veľké, že sa nebude dať umyť... ...Na vrchole brucha narastie burina, stromy a vznikne opäť ten istý svet. Všetci sme na bruchu a vo svini. Sviňa žerie ďalšie rastliny, zväčšuje obsah brucha. To je tá expanzia! Rozťahovanie vesmíru.... ...Vždy to tak bolo, vedeli to všetci. Prečo to tajili? Prečo to tajil veľký Nietzsche? Filozofoval o večnom návrate, o mŕtvom Bohu, a tváril sa, že o ničom nevie. Prečo nepovedal? „Sme na bruchu a vo svini, ako sa uspokojíme?“ Prečo to tajili veľkí Newton a Einstein? Vyvodzovali vzťahy. Museli predsa vyvodiť, že sme na bruchu a vo svini. Prečo to tajil Dedo Mráz, čo k nám prišiel porozdávať darčeky? A potom opitý spadol pod schody, kde sa celý dočúral a dosral... ...Všetci to iba tajili, tajili, tajili a tajili. Už niet tajomstva, niet si čo skrývať. Mona Líza, tiažové zrýchlenie, Boh, Beatles, Južná Amerika, Brahms, mat s voľným poľom, Bill Clinton, Vysoké Tatry, môj vták. Všetci sú na bruchu a vo svini. Neformálny orgazmus Aby som to nenaťahoval: 17. októbra zverejnil Zbruž výsledok súťaže. O zaradení medzi víťazov ma informoval telefonicky. Slávnosť bola v budove redakcie Práca, preto som skôr odišiel zo školy. Hneď v chodbe som sa zoznámil s čiernovlasým bratislavčanom s pseudonymom Krtek Utek. Na poschodí pri stole sedelo tiché plnoštíhle dievča. Čudoval som sa, keď som zistil, že je to Petra D., autorka erotických príbehov. Potom prišli vydavateľ Bagala, šéfredaktor Práce, zástupcovia literárnych časopisov a nejakí zvedavci. Nasledovalo formálne zoznámenie, prípitok, debaty. Bagala oznámil termín krstu knihy, ktorý mal byť v Artfóre na Kozej ulici. Každý sme dostali pamätné víno, knižky vydané vydavateľstvom L.C.A., plus kupón tisíc korún na nákup kníh. Do miestnosti sa nosilo víno v krčahoch. Ľudia priebežne odchádzali, ani Bagala dlho nepobudol, pamätám si iba ako hovoril, že sa na krste ožerieme. Vo voľnom programe sme sa bavili v rôzne meniacich sa zoskupeniach. Kamil mne a Krtkovi vysvetľoval, že literáti sú hlasné trúby meniace skutočnosť. V hlave mi utkvel aj takýto dialóg: Kamil: „...v tej poviedke si spojil všetky tie nápady.“ Ja: „Hm.“ Kamil: „A ako bol ten záver?“ Ja: „Bill Clinton, Vysoké Tatry, môj vták.“ Kamil (uznanlivo): „To bolo dobré.“ Spomínam si, ako Krtek hovoril, že jediné východisko, vzhľadom na úroveň spoločnosti, je izolácia. Ani pražský básnik Sigrot nehýril optimizmom. Medzi iným tvrdil, že v Prahe sa nežije blaze, že je to o peniazoch. Ako sme sa presunuli do Kamilovej pracovne, kde hral Nick Cave, Petra pomaly ožívala. Nohy si noblesne vyložila na stôl, kde vylievala víno na porozhadzované papiere. Vyplakávala, že sa v Prahe, kde žila, nemá s kým stretávať. Bavila sa najmä s Kamilom a fotografom, ktorý prišiel so Sigrotom. Dialógy, vlastne už skôr monológy, boli menej súvislé, Krtek so svojou priateľkou odišli a ja som v hlave čoraz viac cítil víno. Pamätám si ešte, ako sme vyšli von, bol večer. Básnik Sigrot promptne otvoril pamätné víno, ktoré sme z fľašky popíjali na chodníku. Nakoniec sme všetci skončili pri dvoch stoloch v rohu zadnej miestnosti v neďalekej krčme U Hemiho. Oproti mne sedela Petra. Rozpamätal som sa na jej poviedku Formálna návšteva, kde opísala vizitu lekárov, ktorí ju namiesto kontroly obchytávali a nakoniec sa na nej, až do vyvrcholenia, vystriedali. Ako si odhaľovala poprsie, začínal som tušiť, že jej texty asi nie sú iba fikcia. Keď už mala obe ňadrá nahé, všetkým, čo sme boli pri stole, naznačovala, aby sme pohladili jej bradavky – na dotyk ich mala celkom tvrdé. Čašníčka nás napomenula, aby sme s tým prestali. Akonáhle zašla, Petra mala dole už aj nohavičky, jej vyholené prirodzenie a výraz tváre signalizovali vzrušenie. Jeden z nás, už neviem presne kto, jej prstami dopomohol k zjavne nepredstieranému orgazmu. Ako sme vychádzali z krčmy, Kamil sa ma ako psychológa pýtal, či to bolo v poriadku. Uistil som ho, že áno... Veď, čo už je dnes v poriadku? Potom nadhodil, či o tom nenapíšem poviedku. To sme sa už rozchádzali. Pamätám si, ako som sa dotackal na Zochovu ulicu, kde som nasadol na predné schodíky prvého autobusu, bolela ma hlava. Keď som konečne prišiel na izbu, spolubývajúci šiel na moje želanie kúpiť minerálku. Ľahol som si zatiaľ oblečený na posteľ a od únavy zaspal. Zobudil som sa až ráno. Autor je programátor

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama