Lipšicova lož

Naozaj nebol nevhodnejší čas na to, aby práve teraz minister spravodlivosti predložil do parlamentu návrh ,,moderného“ Trestného zákona. Práve teraz, v predvečer 60. výročia oslobodenia najhroznejšieho tábora smrti v dejinách ľudstva, keď si aj na Slovensku pripomíname beštiálne vraždenie nemeckých nacistov a inde odhaľujú nové pomníky holokaustu. Daniel Lipšic totiž navrhuje, aby Trestný zákon už neobsahoval ustanovenie o takzvanej osvienčimskej lži, ktoré sa podarilo presadiť pred štyrmi rokmi do starého zákona. Trestným činom by už nemalo byť ani hanobenia národa, etnickej skupiny a rasy, ktorý v slovenskom právnom systéme existoval štyri desaťročia. Plynové komory neboli? V koncentračnom tábore Auschwitz v rokoch 1941 až 1945 Nemci premyslenými, ba priam priemyselnými metódami vyvraždili štyri milióny ľudí. Nielen Židov, tých bola asi tretina, ale aj 23 tisíc Rómov (v Európe ich počas druhej svetovej vojny takto potupne zahynulo vyše pol milióna), zajatých sovietskych vojakov, antifašistov, komunistov, sociálnych demokratov či homosexuálov z Nemecka a iných krajín. Podľa hlásateľov tzv. osvienčimskej lži, medzi ktorými nájdeme aj seriózne sa tváriacich historikov, politikov a novinárov, toto všetko sa nestalo, nijakých plynových komôr nebolo. Išlo vraj iba o protinemeckú propagandu Spojencov. Slovenský minister spravodlivosti ide na to rafinovanejšie. Tvrdí: ,,Hlásanie myšlienok, ktoré nesmeruje k násilnému konaniu, nie je v rozpore s našou ústavou. Akákoľvek myšlienka, aj keď je vulgárna a nesprávna, je chránená slobodou prejavu.“ Iste treba Lipšica pochváliť, že si na stáži v Spojených štátoch rozšíril odborný obzor. Vpašovávanie tejto a ďalších zásad anglosaského práva do našich trestných kódexov, ktoré tradične vychádzajú z kontinentálnych podmienok, je však vyslovene pomýlené. Osobitné zákonné normy Európa na rozdiel od USA, ale aj od Britov, ktorí nepochybne trpeli pod ničivým bombardovaním nemeckej Lufthafe, zažila zrod fašizmu, jeho vývoj a uchopenie politickej moci, po ktorom nasledovala perzekúcia inak zmýšľajúcich občanov a holokaust. A má skúsenosti aj s tými, ktorí chcú tieto zločiny bagatelizovať a ich strojcov ospevovať. Preto je – a najmä Nemecko – na takéto nekalé zámery veľmi citlivá. Preto mnohé krajiny, ako napríklad Belgicko, Francúzsko, Španielsko, Rakúsko, Nemecko a v roku 2001 aj Slovensko, boli presvedčené, že treba zareagovať na čoraz agresívnejšie prejavy neonacizmu, rasizmu a xenofóbie prijatím osobitných legislatívnych noriem. Spochybňovanie holokaustu je totiž jednou z klasických zbraní neonacistických skupín, ktoré aj takýmto spôsobom útočia na židovskú či rómsku komunitu, ale v konečnom dôsledku aj na základné ľudské práva a celý demokratický systém. Preto tvrdenie, že sloboda prejavu – akéhokoľvek prejavu – je najvyšším ústavným právom, či dokonca ukazovateľom miery demokracie v tom-ktorom štáte, treba považovať za úplne zavádzajúce a lživé. Dosiaľ Slovensko má právny nástroj na boj proti pravicovým extrémistom a neoľudákom rozličného razenia. Ak však bude podľa podpredsedu vlády Lipšica, dobrovoľne sa ho vzdá. Tento krok by šiel aj proti legislatívnym trendom v Európskej únii. Stačí si prečítať hlavy I a III návrhu Ústavnej zmluvy (Ľudská dôstojnosť a Rovnosť), ktorý, mimochodom, Lipšic z rôznych dôvodov napáda i v Bruseli a jeho KDH tento dokument vážne spochybňuje. Ak je to aj preto, aby slovenský parlament mohol prijímať takéto nešťastné rozhodnutie, aké minister pri Trestnom zákone presadzuje, tak by to bolo veľmi smutné. Pochybná podmienka Lipšic argumentuje, že slobodu hlásania myšlienok chce podmieniť tým, že sa nimi nesmie vyvolávať protiprávne konanie. Aká neurčitá hranica je medzi demokraciou tolerovaným rozširovaním bludov a verejným povzbudzovaním k najnižším ľudským či živočíšnym pudom, akými fašizmus nepochybne je, dokazuje aj naša história. Začalo sa to antisemitskými prejavmi politikov, pokračovalo 290 represívnymi paragrafmi Židovského kódexu, na základe ktorých prišlo celé jedno spoločenstvo o svoje ľudské a občianske práva. Nasledovali transporty so 70 tisícmi židovskými obyvateľov do koncentračných táborov, pričom ľudácka vláda za každého zaplatila Berlínu 500 ríšskych mariek. A napokon to po potlačení Povstania vyústilo do masového vyvražďovania Rómov v Čiernom Balogu, Detve, Kremničke a Dubnici nad Váhom, ale aj napríklad 148 dospelých a detí ,,bielych“ v Kľaku a Ostrom Grúni. Tieto zverstvá nepáchali len nemecké zásahové jednotky SS, ale sa na nich priamo zúčastňovali členovia Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Jednému z ich velil Ladislav Nižňanský, ktorého teraz, až po šiestich desaťročiach, súdia v Mníchove. Nejde iba o dejiny Nejde však len o našu históriu. Aj Henlein si mohol v demokratickej republike rečniť, čo chcel, a kam Čechy a Moravu dotiahol... A nejde iba o históriu. Práve nedávno neveľmi duchaplný britský princ Harry vyvolal medzinárodný škandál. Prišiel na maškarný ples v nacistickej uniforme. Koľko anglických tínedžerov sa v ňom vidí, priam ho zbožňuje. Koľkí ho teraz budú nasledovať? Predstavte si, že takto by po prijatí Trestného zákona v Lipšicovom strihu na verejnosti vystupoval nejaký mladý obľúbený spevák či herec. Beztrestne. Kto mu dokáže, že vyvoláva vo svojich ,,faninkách“, ktoré ho napodobňujú, protiprávne konanie? Má rozmýšľať policajt, či na demonštrácii skíni pri hajlovaní vyjadrujú iba svoje myšlienky, alebo vyvolávajú u svojich rovesníkov aj nenávisť a s tým spojené aktivity proti iným rasám? Som zvedavý, čo na tieto legislatívne iniciatívy ministra Lipšica a na „plíživé“ prefarbovanie slovenských dejín z obdobia druhej svetovej vojny pod taktovkou KDH povedia predstavitelia partnerských, ale podstatne modernejších kresťansko-demokratických strán v západnej Európe. Napríklad nemeckej CDU a ďalších, ktoré to už v otázkach holokaustu a fašizmu majú dávno jasné. Autor je člen Rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov