Reklama
Reklama

Krach ľavicových plánov

V januári uplynú dva roky od nástupu Luísa Ignacia Lulu da Silvu do prezidentského kresla. Prvý robotnícky prezident Brazílie sa pripravuje na druhú polovicu svojho mandátu ako líder deviatej ekonomiky na svete.
Počet zobrazení: 984

V januári uplynú dva roky od nástupu Luísa Ignacia Lulu da Silvu do prezidentského kresla. Prvý robotnícky prezident Brazílie sa pripravuje na druhú polovicu svojho mandátu ako líder deviatej ekonomiky na svete. Mandátu, ktorý vyvoláva mnoho rozporov a ktorý treba posudzovať z hľadiska očakávaní, ktoré Lulovo historické víťazstvo znamenalo pre ľavicové sily v tejto latinskoamerickej krajine. V priebehu mnohých rokov sa Lulova Strana pracujúcich (PT) stala hlavným referenčným bodom novej latinskoamerickej ľavice, ktorá vznikla v osemdesiatych rokoch a ktorá začala postupne obsadzovať mocenský priestor na celom kontinente. Víťazstvo PT neprišlo samo od seba. Bolo výsledkom politickej práce trvajúcej dvadsať rokov, v ktorého rámci sa konsolidoval ľudový mocenský blok spolu so sociálnymi hnutiami, ako je Jednotná centrála pracujúcich (CUT) alebo Hnutie pracujúcich bez pôdy (MST). Neoliberalizmus ľavicovej vlády Volebný výsledok PT vnímala latinskoamerická politika ako začiatok obratu doľava na kontinente, ktorý by umožnil prelomiť neoliberálny model iniciovaný Washingtonským konsenzom. Samozrejme, nikto nečakal, že víťazstvo bude znamenať rýchly „prechod k socializmu“ alebo okamžité skoncovanie s vyše päťstoročným útlakom. Samotný volebný program PT hovoril o tom, že transformácia bude pomalá a bude výsledkom rozsiahlych politických rokovaní. Tie si dokonca vynútili vytvorenie aliancie PT s pravicovými hráčmi, ako je napríklad Liberálna strana. Po dvoch rokoch vo vláde však Lulovo pôsobenie vzbudzuje mnohé pochybnosti a nemálo sklamania. Aj keď štrukturálna transformácia na ľudskejší model rozvoja nie je určite jednoduchou úlohou, vláda nevyslala žiaden signál, ktorý by vyjadroval aspoň minimálnu vôľu iniciovať takúto zmenu. Prvým veľkým prekvapením bolo zostavenie vlády. Lula do nej nenominoval takmer žiadneho ekonóma z PT či z ľavicových kruhov vôbec. Naopak, na kľúčové posty vymenoval dobre známych neoliberálov, akými sú Antonio Palocci, ktorý sa stal ministrom hospodárstva, a Henrique Meirelles (bývalý prezident Bank of Boston), z ktorého sa stal prezident Centrálnej banky. „Zakliate dedičstvo“ neoliberálnej ekonomickej politiky vlády Fernanda Henriqueho Cardosa sa tak udržalo a prehĺbilo. Ekonomický tím zintenzívnil fiskálne reformy, zmrazil prostriedky s cieľom dosiahnuť vyššie rozpočtové prebytky vrátane toho, ktorý požaduje Medzinárodný menový fond. Export uprednostnila vláda na úkor vnútorného trhu a iniciovala také opatrenia, akými je reforma dôchodkov v prospech privátnej schémy sociálneho zabezpečenia. Situácia ľudí sa zhoršuje Vláda predpokladá zlepšenie finančných a makroekonomických ukazovateľov. Miera hospodárskeho rastu sa v roku 2004 zvýšila o 5 %, inflácia sa v období od decembra 2003 do decembra 2004 znížila z 9,3 % na 7,4 % a brazílsky export zaznamenal mohutný nárast. Toto všetko sa až priveľmi podobá politike MMF a brazílskych elít, ktoré sú svedkom zlepšovania ich situácie. Sociálne ukazovatele však, naopak, vykazujú horšie čísla: nezamestnanosť sa zvýšila z 10 % na 13 %, celková spotreba obyvateľov sa v priebehu rokov 1997 až 2003 znížila z 533 biliónov USD na 300 biliónov USD a rozdelenie pozemkov medzi roľníkov je ešte stále pomalé. Samozrejme, voči konzervatívnej línii vlády sa v samotnej PT objavila opozícia. Lulov kabinet sa zmieta v sporoch medzi neoliberálmi vedenými Meirellesom a Paloccim a tými, ktorí presadzujú sociálny obrat, ako napr. José Dirceu o Tarso Genro (bývalý starosta juhobrazílskeho mesta Porto Alegre). Tí druhí sú však ohľadom realizácie svojich plánov pri súčasnej ekonomickej ortodoxii čoraz skeptickejší. Nespokojnosť pracujúcich vzrástla, čím sa oslabila sociálna základňa vlády, ktorá musela čeliť mnohým štrajkom (na jednom z nich sa zhromaždilo vyše 430 miliónov pracujúcich) a študentským mobilizáciám. Táto situácia tiež spôsobila napäté vzťahy medzi vládou a hlavnými sociálnymi hnutiami, ktoré, aj keď sú tvrdými kritikmi ekonomickej politiky, poskytujú vláde „kritickú podporu“. Ide napríklad o CUT a MST, ktoré požadujú opatrenia v prospech pracujúcej vrstvy a v prospech celého národa. Postaviť sa priamo proti vláde by pre nich znamenalo urobiť „službu pravici“. Na druhej strane však možno očakávať, že inštitucionalizácia neoliberálnej politiky a čoraz vzdialenejšia možnosť sociálneho obratu vo vláde skôr či neskôr vyústia do rozkolu v organizovaných ľudových kruhoch. Zlý dosah na celý kontinent Nespokojnosť sa prejavila aj stroskotaním aliancií, ktoré Strana pracujúcich vytvorila na začiatku svojho mandátu. Prvým zlomom bolo rozštiepenie trockistickej odnože PT, ktorú založila Strana socializmu a slobody (PSOL). V roku 2003 PT opúšťa Demokratická strana práce (člen Socialistickej internacionály), v roku 2004 zas z vlády odchádza časť Socialistickej ľudovej strany (bývalí komunisti). Táto situácia predstavuje pre sociálnu ľavicu veľkú výzvu. Líder MST Joao Petro Stedile tvrdí, že pre masové sociálne hnutia Lulovo víťazstvo neprinieslo strategickú porážku dominantnej triedy a jej neoliberálneho modelu. Víťazstvo totiž prišlo v čase upadania masového hnutia. Posledná veľká ofenzíva brazílskej pracujúcej triedy sa udiala v osemdesiatych rokoch, teda v dobe, keď sa vydobyli dôležité víťazstvá proletariátu. Po nej však nasledovala silná buržoázna ofenzíva, ktorá sa začala v deväťdesiatych rokoch. Nové rozloženie síl má dosah aj na konzervatívny obrat, ktorý PT inicioval v roku 1998, keď Cardoso porazil Lulu a keď sa začal proces zbližovania sa so strednou vrstvou a s podnikateľskými kruhmi. V tomto období PT zmiernila svoje politické a ideologické postoje pre vidinu získania moci. Bohužiaľ, nedostatok politickej vôle na iniciovanie zmeny post-neoliberálneho modelu bude mať dosah aj na ostatnú časť kontinentu. Žiadna iná krajina – vzhľadom na rozsah jej ekonomiky a vyspelosť ľavicového politického projektu – nesústreďovala toľko podmienok na vytvorenie alternatívneho modelu k neoliberalizmu. Argentínsky sociológ Atilio Borón sa veľavravne pýta: „Ak to nedokázal Lula, dokáže to Tabaré Vázquez v Uruguaji alebo prípadná vláda Eva Moralesa v Bolívii?“ PT bola jedným z najväčších podporovateľov Svetového sociálneho fóra (SSF), ale vo vláde sa už nezaviazala k regulácii medzinárodného finančného kapitálu, ani k zrušeniu dlhov, ani k ochrane životného prostredia, ani k boju proti geneticky modifikovaným organizmom, čo sú všetko návrhy, ktoré pochádzajú zvnútra SSF. Priame masové akcie Práve minulý júl sa v Quite, dejisku prvého Latinskoamerického sociálneho fóra, naplno prejavilo sklamanie, ktoré Lulova vláda spôsobila kontinentálnym sociálnym hnutiam. Novým, zaujímavejším referenčným bodom latinskoamerickej sociálnej ľavice sa stali skúsenosti z Bolívie, Argentíny a Venezuely, ktoré vyzývajú na priame akcie masového hnutia. Bude teda súčasný vývoj v Brazílii potvrdením tézy There is no alternative (Niet inej alternatívy) voči jedinému mysleniu? V tejto krajine sa vytvorili najpokročilejšie formy ľudovej mobilizácie a organizácie v Latinskej Amerike, ako aj najúspešnejšie praktiky radikálnej demokracie. Nádej pretrváva. Bude však závisieť od obrovského úsilia ľudových síl, aby sa skonsolidovali v rámci spoločnosti a zmenili objektívne i subjektívne podmienky v prospech vytvorenia alternatívnej politiky, ktorá bude znamenať skutočnú zmenu. Autor učí medzinárodné vzťahy na Universidad Internacional de las Américas v San José. www.wiphala.org

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama