Trkotárium

Ktosi prednedávnom napísal: náboženstvo je vraj súčasťou sveta, v ktorom žijeme. Podľa mňa je súčasťou aj toho sveta, v ktorom zomierame. Ba aj toho, v ktorom už nie sme. Ba aj toho, ktorý nie je a v ktorom nebudeme. A potom ešte napísali: náboženstvo je neodmysliteľnou súčasťou západnej civilizácie. A východných civilizácií nie? Viem ja dobre, že pod náboženstvom mysleli len kresťanstvo. Nezaujíma ich, že azda nikde náboženstvá neboli také spotvorované ako práve v krajinách takzvaného Západu. A preto si ani nemajú ako uvedomiť, že oni sú tiež len produktom toho spotvorenia a všetko, čo zo svojich zlatoúst povypúšťajú, bude zasa len spotvorenina a každá spotvorenina bude žiť svojím spotvoreným životom a spotvorovanie ďalej usilovne rozhojňovať. Taký je osud každého príbehu spásy. Tváriť sa, že dá sa aj inak… Nuž, skúsiť sa to dá. Tváriť sa možno vždy, ale na pretvárku sa vždy rýchle príde. Keď sa náš kresťan tvári, že s kresťanstvom je to v poriadku, tak asi nepochopil učenie svojho učiteľa. Ježiš asi sotva miloval pretvárku. Vytvoril isté učenie, ktoré neskôr spotvorili apoštol Pavol a svätý Augustín. A po nich celé armády frustrovaných filozofov a teológov. Kresťanstvo a Kristus – to sú dve veci. Kresťanstvo naozaj je jeden zo základov západnej civilizácie; s realizáciou Kristovho učenia v praxi to však neveľmi súvisí. Život v kontexte západnej civilizácie obsahuje všetko to, proti čomu Ježiš Kristus úprimne burcoval. Veď aj tak dopadol. Aspoň podľa cirkevných legiend. My, čo sme mimo cirkví, veríme, že dopadol úplne inak a že ukrižovali niekoho iného – buď Barnabáša alebo Briana. Klincov sa našlo bezpočet. My, čo sme mimo cirkví, môžeme otvorene, bez obáv dôverovať slovám Ježiša Krista. Nemyslíme si však, že sa zachovali úplne čisté. Zdeformovali ich preklady z aramejčiny do vtedajšej ľudovej gréčtiny. K veľkolepému dielu deformácie a dezinterpretácie priložili ruku aj prekladatelia do latinčiny a všetkými masťami mazaní prekrucovači pôvodného učenia. A to som ešte nespomenul to najpodstatnejšie: už samotné jadro Kristovho učenia nie je čisté a pôvodné: je výsledkom Ježišovej osobnej interpretácie všetkého, čo v tých časoch prúdilo cez Palestínu do Alexandrie. V Ježišovom učení je čosi z budhizmu a védskej filozofie, za mak mithraizmu, štipka zoroastriánstva, za nechet platonizmu, hŕstka rímskej polyteistickej náboženskej tolerancie, kôpka egyptskej mystiky a za mericu reformisticky poňatého judaizmu. Predstavitelia spomínaných duchovných smerov by mohli protestovať, že Ježiš prekrútil a „zosyntetizoval“ ich učenia. Nesporne by mali pravdu. Avšak aj na počiatku ich náboženstiev stáli zakladateliasyntetici, ktorí svoje učenie skladali z (vy- a pre-)počutého, svojsky (pre)interpretovaného. Jedna vec sa však v základni náboženstiev nemení. Čo to je? Nech si každý domyslí podľa vlastnej skúsenosti a nálady.