Francúzsko mení svoj imidž
Ani opakované štrajkové vlny nezabránili francúzskemu parlamentu odhlasovať úpravu zákona o 35-hodinovom pracovnom týždni. Zamestnávatelia dostávajú do rúk zbraň, po ktorej dlho volali. Vraj v mene udržania konkurencieschopnosti Francúzska v európskom hospodárskom priestore, a predovšetkým mimo jeho hraníc. Je až taká nízka? Krátku pracovnú dobu závidí Francúzom celý svet vrátane susedov v Európskej únii. Zaviedla ju predošlá socialistická vláda premiéra Lionela Jospina ako liek na zvýšenie zamestnanosti. Bola to príjemná medicína, i keď s málo citeľnými účinkami, pretože neviedla k významnejšiemu poklesu nezamestnanosti. Výpadok v počte odpracovaných hodín sa zväčša vyrovnával stúpnutím produktivity práce bez nutnosti najímať nových ľudí. Zdalo sa, že nikto neutrpel a pracujúci získali viac voľna. Takáto idylka sa mohla udržať len za podmienky, že by na francúzske podniky netlačila konkurencia z iných kútov EÚ, a najmä z mimoeurópskeho zahraničia. Francúzsko nie je v tomto ohľade výnimočné a rovnakú naháňačku so zahraničnými súpermi prežívajú aj výrobcovia v susedných členských štátoch EÚ. Západoeurópske podniky strácajú dych a tvrdia, že do veľkej miery kvôli výrobným nákladom – a v nich neúnosnému podielu miezd a odvodov. Prítomné sú aj iné faktory, ale mzdové zložky vystupujú najvypuklejšie. Francúzska vláda preto navrhla novelizáciu zákona o pracovnom týždni. Ako základ ponecháva 35 hodín, ale umožňuje po dohode zamestnávateľa so zamestnancami pracovať až 48 hodín, čo je povolený strop v EÚ. Odbory namietajú, že nie všetky dodatočné hodiny by boli zaplatené. Poukazujú na príklady zo susedného Nemecka, kde sa zamestnanci mnohých firiem zriekajú časti miezd za nadpracované hodiny výmenou za udržanie pracovných miest. Tieto obete len spomaľujú proces odchodu podnikov do krajín s lacnejšími výrobnými nákladmi. Západoeurópanom je neustále pripomínané, že žijú nad pomery, a ak si chcú udržať terajšiu životnú úroveň, musia viac pracovať za relatívne menej peňazí. V opačnom prípade sa majú zmieriť s delokalizáciou fabrík i celých výrobných odvetví. Jedno z poslaní vlaňajšieho rozšírenia EÚ o osemčlennú skupinu stredo- a východoeurópskych krajín bolo zmierniť globalizačný presun výrobných procesov do teritórií s nižšími výrobnými nákladmi. Delokalizácia sa má podľa možnosti europeizovať. V kontexte voľného pohybu kapitálu a práce je to zo strany europolitikov akási voľba menšieho zla a pokus o zabránenie relokalizačnej deeuropeizácii, čiže odsunu výrobných kapacít mimo Starého kontinentu. Spásou pre západ EÚ sa stali nové východné štáty Únie. Brusel tak má aspoň určitý podiel na koordinácii celého procesu a minimalizovaní škôd v deindustrializovaných regiónoch. Pre západoeurópskych a v tomto prípade francúzskych pracujúcich to znamená nástup zmien, ktoré možno označiť za civilizačné. Medzi ne patrí uvoľnenie celej základnej štruktúry sociálnych istôt vrátane zákona o pracovnom týždni. Deklarovaným cieľom je zvýšiť výkonnosť národného hospodárstva, aby lepšie obstálo v celosvetovej súťaži. Aj odborom a pracujúcim sa prízvukuje nová úloha prestať vidieť protivníkov vo svojich zamestnávateľoch. Najmä tí francúzski sú vraj iba relatívne malými rybami vo vodách búrlivého oceánu globálnej ekonomiky. Za veľké ryby sú v tejto často prezentovanej logike označované svetové investorské skupiny a o ich priazeň sa musí usilovať aj krajina galského kohúta. Znie to podobne ako argumenty počúvané na Slovensku či v Česku? Skúsme sa na ne pozrieť americkými očami, keďže svetovému kapitálu býva prisudzovaná úloha nástroja amerikanizácie krajín, do ktorých preniká. Pre západný breh Atlantiku bol 35-hodinový pracovný týždeň vo Francúzsku alebo 37,5-hodinová pracovná týždňová doba v Nemecku jedným zo svojských experimentov Európanov. V širšom kontexte tu stála a dodnes stojí proti sebe filozofia vzťahu práce a kvality života. Francúzi a väčšina Západoeurópanov pracujú menej hodín ako Američania, majú podstatne dlhšie dovolenky a neboja sa vypnúť a vychutnávať oddych. V čase, keď pracujú, majú však hodinovú produktivitu práce na úrovni americkej, ba neraz ju prekračujú. Prečo nepracujú dlhšie, povedzme tak dlho ako Američania, a zriekajú sa príležitostí vyšších zárobkov? Pre americkú myseľ je takýto svet hodnôt nepredstaviteľný, až hriešny. Galsko-románske sladké užívanie si života pôsobí iritujúco na postuláty anglosaskej a protestantskej etiky. Nie div, že Francúzov obklopuje v Amerike povesť sebavedomých zaháľačov. Podobné predsudky zaťažujú aj Talianov, ale držme sa Francúzska. Dostávame sa totiž k zaujímavému aspektu globálnej ekonomiky – imidžu krajiny z hľadiska jej atraktivity ako investičného prostredia. Hospodársky rozvoj Francúzska čoraz viac závisí od prílivu zahraničných investícií, ktoré brzdí aj renomé jeho hospodárstva a pracovnej sily ako nedostatočne prispôsobivých súčasným požiadavkám. To sa musí zmeniť, mieni vláda v Paríži, a na príklade úpravy pracovného týždňa ukazuje investorským kruhom, že vie podniknúť rázne kroky. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
