Film dnes – jarmočná zábava viac ako kedykoľvek predtým
Vracajúc sa z kina, z projekcie filmu Kerryho Conrana Svet zajtrajška, pomyslel si programový popkultúrny divák: „Kedy sa presýtim, kedy budem mať konečne dosť? Kedy radšej, ako napchávať sa pukancami a pozerať sa na okázalú pastvu pre oči a žuvačku pre mozog, zájdem na čosi, čo ma pozdvihne, čo ma zušľachtí? Kedy pocítim potrebu čohosi hlbšieho, závažnejšieho, dôležitejšieho?“ Ak sa čosi nezmení, tak už pravdepodobne nikdy. Pomer vydarených mainstreamových filmov (vydarených v tom zmysle, v ktorom zodpovedajú svojmu vlastnému recepčnému kódu) k tým menej vydareným až vyslovene nepodareným je v hollywoodskej maistreamovej kinematografii dneška až nadštandardne vysoký. Na jeden naozaj zlý film, remeselne zlý, ich pripadá tri až päť prijateľných či priamo dobrých a aspoň dva výborné. Pre kohosi, kto sa chodí do kina predovšetkým baviť, veľmi potešujúce zistenie. Lebo hollywoodsky film, hollywoodsky film dneška, mainstreamový hollywoodsky film dneška sa zmenil. Opäť sa stal vo väčšej miere autorským, podobne ako v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, ale teraz mu už nevadí, že sa páči. Vedomý, priznaný kalkul s tým, čo divák chce, s tým, čo má divák rád, ale bez podlizovania, vnucovania, vtierania sa do priazne. A samozrejme nakrútený aj s vedomím, že zaručený recept na úspech jednoducho neexistuje. Kritériá „umeleckosti“ v oblasti kinematografie nikdy nemali príliš veľký zmysel, ale dnes už sú väčšine tvorcov aj divákov úplne ľahostajné. O úspešnosti a predovšetkým o kvalite už nerozhoduje žiadna relevantná mienkotvorná skupina, žiadny establishment, len divák, ktorý konečne opäť začal dôverovať svojmu vlastnému vkusu. Hoci časť odbornej filmovej verejnosti, tvorcov, kritikov a divákov nikdy neprestane omieľať klišé o povrchnosti, gýčovitosti a hlúposti tohto typu kinematografie, tieto elitárske frázy už stratili akékoľvek opodstatnenie. Do hry sa totiž vrátilo čosi iné, čosi, čo bolo s filmom bytostne späté vždy, len sa na to akosi zabudlo. Atrakčnosť, atraktívnosť, senzácia, ohúrenie vyplývajúce z dívania sa na čosi nevídané. Film začínal ako jarmočná atrakcia a dnes sa na tento post vracia. Bez humbuku, ale o to presvedčivejšie. Rozkoš z dívania sa, znásobená tým, že za videným je cítiť rozkoš z nakrúcania. Možno to bude znieť banálne, ale žiada sa napísať, že za väčšinou hollywoodskych filmov dneška je opäť cítiť láska k remeslu a radosť z obyčajného rozprávania, taká radosť, ktorá uchvacuje nielen tých, čo počúvajú (dívajú sa), ale aj taká, ktorá sa zmocňuje tých, čo rozprávajú (ukazujú, zobrazujú, nakrúcajú). Svet zajtrajška je toho príkladom, ale nielen on. Akčný dobrodružný retro vedecko-fantastický veľkofilm, v ktorom pompézne oceľové stroje z dielne vedca rovnako šialeného ako geniálneho ohrozujú civilizáciu, plný bombastických dobrodružstiev a banálnych fráz, ale nakrútený ako veľmi intímna osobná výpoveď o láske k filmu, ktorá sa naozaj prihovorí len tým, čo chcú načúvať. Bez ohľadu na komerčný úspech – Svet zajtrajška napriek predpokladom a nemalým investíciám do samého filmu, ale aj do reklamnej kampane v kinách výrazne prepadol. Ale sú aj iné filmy, komerčne úspešné, alebo nie, ktoré čosi veľmi podobné demonštrujú. Kolega Zoltán Rédey tvrdí, že literatúra dneška už nemá odvahu nebyť ironickou. Ironickou smerom von, ale aj ironickou smerom dnu, k sebe. Občas sa zdá, že film, hollywoodsky film dneška v sebe túto odvahu našiel. Že je ironický, nikoho, kto bol za posledných desať rokov v kine aspoň štyrikrát, nemôže prekvapiť. Ale že má odvahu nebyť ironickým, dnes, keď je ironická skepsa jednou z posledných možností, ako si uchovať aspoň zvyšky vlastnej dôstojnosti, to už trocha prekvapivo znieť môže. A predsa sa zdá, že tajomstvo mainstreamového Hollywoodu dneška tkvie práve v jeho odvahe zriecť sa irónie. Iste, v recepčnej rovine je irónia často jediný spôsob, ako sa s hollywoodskym mainstreamovým filmom vyrovnať a nespôsobiť si pri tom duševnú ujmu. Na druhej strane je to však práve absencia irónie vo fundamente toho ktorého filmu, ktorá je spoluzodpovedná za to, že hollywoodsky film dneška vnímame ako úprimný – úprimný vo svojej snahe pobaviť a zarobiť peniaze. Remeselná precíznosť, s akou hollywoodske filmy dneška nastupujú svoju púť za divákom, sa preto javí ako jediné spoľahlivé meradlo kvality. Nie o čom film je, prípadne čo šíri – ale ako je remeselne urobený, ako sa režisér dokázal vysporiadať s látkou. Titanic – formálne bezchybný film, silný, výrazovo aj významovo, bez irónie v spracovaní aj v prezentácii, podobne Pán prsteňov, Matrix, Trója či desiatky ďalších veľkých spektáklov. Veď aj tí Piráti z Karibiku, nakrútení podľa atrakcie v Disneylande, postrádajú ten ironický rozmer, ktorý by divákovi bránil ponoriť sa do príbehu, do dobrodružstva. Že filmu samému od sebaironického žmurkania slzia oči, vôbec nevadí, zvlášť, keď sa tento druh implicitne obsiahnutej sebairónie stáva osobitou, neironickou výrazovou rovinou. Čosi podobné platí aj pre komornejšie, až manieristicky precízne formálne vystavané filmy, či už sú to diela Baza Luhrmana (Moulin Rouge, Rómeo a Júlia), Briana Helgenlanda (Príbeh rytiera), Bena Stillera (Zoolander), Davida Finchera (7edem, Klub bitkárov), Tima Burtona (Veľká ryba, Ospalá diera) či Deana Parisota (Galaxy Quest). Všetky sú si, hoci žánrovo rozdielne, formálne až príliš podobné na to, aby to bola náhoda, každý z nich vie byť vnútorne ironický bez irónie demonštrovanej von, každý z nich je spracovaním scenára, ktorý môžeme považovať za osobité dramatické dielo, v každom z nich sa hrá ako o život, a predsa im všetkým nejde o nič iné ako o zábavu, jarmočnú zábavu pre široké masy v tom najpozitívnejšom zmysle slova. Ešte sa k nim dakedy určite vrátime.
