Iracké tajné rozhovory

Európanov prišiel svojím šarmom očarúvať americký prezident. Pár týždňov pred ním sa o to pokúšala šéfka jeho diplomacie Riceová a nemálo Európanov očakávalo od Busha iba opakované recitovanie ód na šírenie slobody po svete.
Počet zobrazení: 912

Európanov prišiel svojím šarmom očarúvať americký prezident. Pár týždňov pred ním sa o to pokúšala šéfka jeho diplomacie Riceová a nemálo Európanov očakávalo od Busha iba opakované recitovanie ód na šírenie slobody po svete. Len tí pozornejší zaregistrovali, o čom Bush verejne nehovoril – že v Iraku sa azda deje niečo nové. S Bushovým príchodom za smotánkou Európskej únie a Severoatlantickej aliancie do Bruselu totiž súvisí načasovanie uverejnenia informácií o tajných rokovaniach amerických vojenských veliteľov v Iraku s predstaviteľmi sunnitských povstalcov. Písal o tom hádam najznámejší americký týždenník Time, aj keď iba vo svojej americkej regionálnej mutácii. V európskej neboli, ale žijeme v ére internetu a po kliknutí na stránku www.time.com sa aj tak objaví tá americká. Správy, že Američania vedú tajné rokovania s povstalcami, vyvolali určité pozdvihnutie, pretože Bush dosiaľ odmietal nadviazať s nimi dialóg. Ani dočasná iracká vláda dlho neprejavovala veľkú iniciatívu sondovať perspektívy spolupráce s umiernenejšími zložkami odboja. Výsledkom bolo odcudzenie sunnitských dvadsiatich percent irackého obyvateľstva a jeho samovyčlenenie z politického života. Mizivá účasť sunnitov na januárových voľbách sa pripisuje ich zanovitosti a urazenej pýche donedávna privilegovanej menšiny, ktorá utláčala šíitsku väčšinu a menšinových Kurdov. O podporu sunnitských kmeňov sa opieral aj saddámovský režim. Z ich príslušníkov sa vyberali vedúce kádre baasistickej strany i štátneho aparátu. Boli to prevažne sekularizovaní sunniti a islamská revolúcia v susednom Iráne ich príliš nenadchla. Ani s teroristickými oddielmi celosvetovej fundamentalistickej islamistickej siete al-Kájda neboli na spoločnej vlnovej dĺžke. Američanmi vedená vojenská invázia v roku 2003 zvrátila mocenské pomery v Iraku. Z utláčateľov sa stali utláčaní a to sunnitov dráždilo. Bezmocný hnev voči okupantom, väčšinovým šíitom a Američanmi od roku 1991 protežovaným Kurdom si vyvršovali ozbrojenými akciami. Američania a prechodná vláda v Bagdade ich paušálne označovali ako teroristické. Nie úplne bezdôvodne, pretože zvyšky saddámovskej armády, gárd, polície a kmeňových oddielov nadväzovali účelové bojové spojenectvá so skupinami medzinárodných islamistických teroristov. Spolupráca zlievala potenciál irackého vlastenecky orientovaného odboja s fundamentalistickým zápalom militantných džihádistických skupín bojujúcich proti Západu po celom svete. Al-Kájda nebola vyberavá a vytvárala bratstvá v zbrani aj so šíitskymi ozbrojencami, pokiaľ boli ochotní spoločne napádať Američanov a ich domácich kolaborantov v útvaroch rodiacich sa irackých branných a bezpečnostných síl. Pre invázne a okupačné mocnosti bolo ťažké vyznať sa v zložení irackého odboja a porozumieť jeho vnútornej dynamike. Bolo to ako pozorovanie počítačového modelu rozpínajúceho sa vesmíru, kde sa všetko prudko vyvíja v priestore, ktorý akoby mal viac než tri rozmery. Práve ten vonkajší vzhľad chaotických pomerov utvrdzoval mnohých Európanov v presvedčení, že Američanom sa na irackých pieskoch rúcajú vzletné vízie o zasadení semienok demokracie ako domčeky z karát. Čo z nich rašilo, sa viac podobalo na zárodky občianskej vojny. Najmä tesne pred januárovými voľbami a po ich pomerne úspešnom priebehu, keď si sunnitskí povstalci vyvršovali viac ako predtým frustráciu na šíitskom civilnom obyvateľstve. Rozšírili aj taktiku a prostriedky boja o „umenie“ profesionálnych islamistických teroristov. Tápanie Pentagónu v Iraku nakoniec nebolo také zúfalé, aké sa javilo. Ukazuje sa, že predsa len rozlišoval medzi jednotlivými zložkami odboja a pokúšal sa o rozštiepenie ich spolupráce. Washington nevyvracia informácie o tajných kontaktoch amerických vojenských veliteľov s predstaviteľmi sunnitských povstalcov. Niektorí kmeňoví vodcovia vraj ľutujú, že bojkotovali januárové voľby. Predstava premeny Iraku v šíitskú islamistickú teokratickú republiku iránskeho typu bola pre nich zrejme ešte hroznejšia ako ponižovanie americkou okupáciou. Čo chcú od USA? Záruku, že z Iraku sa stane sekulárny štát a že sunniti získajú podiel na moci. Sú ochotní zložiť zbrane, ak sa Američania zaviažu na odsun svojich vojsk. Nevadili by im vraj mierové jednotky OSN. A nielen tie. Z amerických okupantov by sa mohli stať hostia. Na ochranu pred potenciálnou expanziou šíitského Iránu by sunniti údajne prijali zmluvne vymedzené americké vojenské základne podľa vzoru povojnového Nemecka či Japonska. Proti vývoju týmto smerom by nenamietala ani Európska únia, ani NATO. Samozrejme, za podmienky zapojenia vplyvných sunnitských predstaviteľov do celoštátneho politického života. Viacerým v tom zatiaľ bráni dočasná ústava. Sú nezvoliteľní, pokiaľ zastávali v minulosti vysoké postavenia v strane BAAS a saddámovských represívnych štruktúrach. Každé pravidlo pozná výnimky, ale ich udeľovanie môžu blokovať vodcovia väčšinových šíitov. Oficiálne vari z dôvodov ochrany morálnej čistoty, ale v skutočnosti zo závisti a strachu. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984