Pravdivá správa o Bushovej návšteve

Ranná Bratislava 24. februára 2005. Ulice lemované tisíckami policajtov, obrnené transportéry na námestiach, vrtuľníky, stíhačky a stovky tajných agentov. Až zázračne milo to vyjadrilo malé dievčatko, ktoré sa spýtalo svojej mamy: „Prečo je tu toľko vojakov?“ – „Je tu americký prezident, srdiečko,“ znela odpoveď. „A čo urobil, že sa tak bojí?“
Počet zobrazení: 1612
2-m.jpg

Ranná Bratislava 24. februára 2005. Ulice lemované tisíckami policajtov, obrnené transportéry na námestiach, vrtuľníky, stíhačky a stovky tajných agentov. Až zázračne milo to vyjadrilo malé dievčatko, ktoré sa spýtalo svojej mamy: „Prečo je tu toľko vojakov?“ – „Je tu americký prezident, srdiečko,“ znela odpoveď. „A čo urobil, že sa tak bojí?“ Po tieto dni som mal viac práce ako zvyčajne. Poskytol som desiatky rozhovorov kolegom od americkej AP a čínskej štátnej tlačovej agentúry cez Ukrajinskú televíziu a nemeckú ARD až po britské Times a český Týden. Títo ľudia boli totiž na rozdiel od väčšiny slovenských médií iba zvedaví na iný názor. Mnoho západných novinárov (medzi nimi viacero bývalých kolegov, s ktorými som sa stretával počas aktívnej žurnalistickej služby na summitoch EÚ) mi tlmočilo svoje pocity z „bláznivej“ krajiny, v ktorej ľudia nevyjadrujú svoje postoje, v ktorej panuje akási gýčová kultúra všeobecného konsenzu. Aj jablká sú vraj zbrane Hneď ráno som navštívil mladých ľudí, ktorí pripravovali transparenty a letáky. Keďže sa množili správy o tom, že polícia vytláča rad za radom všetky skupiny z námestí, na ktorých mali riadne ohlásené zhromaždenia, rástlo medzi nimi znepokojenie. Prítomných pobúrila najmä informácia, že na Hviezdoslavovo námestie nie je povolené nosiť plagáty a transparenty. Vysvetlil som im, že takéto nariadenie nemá oporu v legislatíve. Napriek tomu bolo prijaté rozhodnutie, že demonštranti „prepašujú“ transparenty tak, že si ich opášu pod vetrovkami okolo tela. Policajné kontroly boli síce veľmi časté, ale nie vždy dôsledné, a niekedy dokonca nezmyselné. Hneď prvá hliadka mi vzala špendlík, ktorým som mal na kabáte pripnutú bielu stuhu – symbol protestov. Odôvodnili to tým, že je to ostrý predmet. Poznamenal som, že mám ostré aj nechty, ale túto ironickú poznámku policajt nepochopil. Pri detektore kovov mi americký agent zhabal jablko. Vraj by som ním mohol niekoho zraniť. Vysvetlil som mu, že neviem ako v Spojených štátoch, ale na Slovensku jablká jeme, nerozbíjame nimi hlavy. Zasmial sa, ale jablko mi nevrátil. Zato obsah mojej peňaženky vôbec nekontroloval, takže by som v nej mohol pokojne preniesť aj skladací nôž. Rovnako ako povolil Bushovým fanúšikom vziať si americké vlajočky. Vôbec mu zrejme nenapadlo, že kým ja by som mohol spôsobiť Georgeovi Bushovi nanajvýš poriadnu hrču, fingovaný fanúšik by mu mohol špajľou vypichnúť oči. „Transpoš“ pre tajného Na Hviezdoslavovom námestí bolo tajných agentov a policajtov takmer toľko ako bežných ľudí. Niektorí z nich sa správali až komicky amatérsky. Napríklad za mnou prišiel starostlivo upravený štyridsiatnik ovešaný protibushovskými odznakmi (pritom väčšinu odznakov demonštrantom pri vstupných kontrolách zhabali). „Tak čo?“ spýtal sa ma s nádychom konšpiratívnej tajomnosti. „Koľkí z našich prešli?“ Neodpovedal som mu, no môj ľahostajný pohľad ho neodradil. „Nemáš pre mňa nejaký transpoš?“ dobiedzal. Usmial som sa na neho a pochopil. Rýchlo zmizol v dave. O chvíľu som videl, ako sa rozpráva s mužom, ktorý mal slúchadlo v uchu. Spýtal som sa chalanov, či ho niekto pozná. Jeden z nich mi povedal, že ráno spolu s nimi pripravoval transparenty. „Ale ja sa pýtam, či ho niekto pozná.“ Vysvitlo, že nikto. A na fotografiách, ktoré ráno robili dievčatá, si starostlivo ukrýval tvár. Vpredu bol vyhradený sektor pre ľudí, ktorých naša vláda označila za „šampiónov demokracie“. Nenašli ste tam však Zuzanu Cingeľovú ani ružomberských odborárov. Nedostal sa sem kňaz Anton Srholec, ktorý prežil peklo jáchymovských pracovných táborov a celý život si zachoval vlastnú tvár, dodnes pomáhajúc najbiednejším. Sedel tu napríklad oblastný riaditeľ German Marshall Fund Pavol Demeš, ktorý podľa oficiálnych prameňov zohral „významnú úlohu pri demokratických zmenách na Slovensku“. Alebo bývalý veľvyslanec v USA Martin Bútora, ktorý si toto miesto vyslúžil ako „kritik mečiarizmu“. Hneď za nich sa natlačili predstavitelia provládnych think-tankov, mládežníckych konzervatívnych organizácií, pravicoví publicisti a iní fanúšikovia súčasného pána Bieleho domu. Takmer každý z nich držal slovenskú a americkú vlajočku. Keď sa na tribúne zjavil George Bush, celý sektor prepadol do hysterického jačania, akoby na pódium vystúpila rocková hviezda. Dokonale naaranžované divadlo. Táto „úderka“ usilovne mávala vlajočkami, pričom kamery snímali iba tento sektor, takže zákonite musel vzniknúť dojem, že celé námestie omdlieva od nadšenia. No nebolo to tak. Demonštrantov bránili zahraniční novinári V strede námestia takmer každé Bushovo slovo sprevádzal taký hlučný piskot, že z jeho prejavu nebolo počuť prakticky nič. Veľmi zábavné bolo sledovať policajtov, ako sa im situácia na chvíľu vymkla z rúk. Malý hlúčik odporcov totiž pomerne rýchlo identifikovali ešte pred tým, ako sa po prvýkrát prejavili, a skupinu hermeticky uzavreli. Vtom jedno dievča začalo poskakovať a skandovať: „Kto neskáče, má rád Busha, hej, hej, hej!“ V okamihu sa k nej začali pridávať desiatky ľudí a zástup skákajúcich demonštrantov sa šíril ako mexická vlna. Zrazu sme zistili, že je nás tu oveľa viac, celé stovky odporcov Bushovej politiky. Dramatickejšia situácia nastala, keď chlapci rozvinuli transparenty. Okamžite pribehli uniformovaní policajti a pokúsili sa ich strhnúť dolu. Pritom len niekoľko metrov predo mnou držalo zopár fanúšikov plagáty s nápismi vítajúcimi Georgea Busha, čo policajtom neprekážalo. Pýtal som sa ich, akým právom to robia. Odpoveď znela, že na to majú príkaz. Tak som ich požiadal, nech mi ukážu zákonné nariadenie, na základe ktorého si môžu niečo také dovoliť. Tu bola totiž riadne ohlásená demonštrácia. Napätie stúpalo a vyhrotilo sa, keď skupinka dôchodcov začala policajtom nielenže pomáhať, ale demonštrantov aj fyzicky napádali. Policajti však proti nim nezakročili, ale, naopak, pokúšali sa pokojne a legitímne demonštrujúcich ľudí vytlačiť z priestoru. „To je Chmelár!“ zakričal zrazu jeden starec a ukázal na mňa prstom. „Toho zavrite! To je ich šéf!“ Rozvášnení dôchodcovia sa so zaťatými päsťami pokúšali prebiť ku mne. Vtom sa tam objavili zahraniční novinári. „Hej! Čo to má znamenať?“ kričali na policajtov. „U vás je sloboda prejavu a zhromažďovania?“ Jeden z nich kývol kameramanovi: „Nakrúcaj to!“ Policajti okamžite dali demonštrantom pokoj. A tak vďaka za to, že nás dav neušliapal, nepatrí slovenským ochrancom zákona, ale zahraničným ochrancom slobody prejavu. Babky-reformátorky Osobitnou kapitolou boli sfanatizovaní dôchodcovia. Na nerozoznanie sa totiž ponášali na babky-demokratky. V tomto prípade by bolo hádam na mieste hovoriť o babkách-reformátorkách. Zišlo mi na um, že takúto patologickú vášeň zrejme neprebúdza konkrétna osoba (Mečiar, Bush alebo Dzurinda), ale nadšenie z moci. Túžba stáť na strane silného víťaza bez ohľadu na to, čo reprezentuje. Tu je len niekoľko citových výlevov starčekov a stareniek z námestia: „Som šťastná, že som sa toho dožila! Konečne! Naše malé Slovensko sa stalo svetoznáme!“ „Som zvedavý na amerického prezidenta, lebo nám prináša mier! Slobodu! Lásku!“ „Vedela som, že Bratislava je na to predurčená, lebo je stredom Európy. Ďakujeme, pán prezident, ďakujeme!“ „Nech žije prezident Bush! Nech žije sloboda!“ Na demonštrantov sa však oborili takto: „Obuškami by vás mali vymlátiť!“ „Svine! Svine! Ľavičiarske svine!“ „Vy hajzli, môžete mu ďakovať za to, že tu máme slobodu!“ „Máme demokraciu, tak držte huby!“ „Dokedy tu budú nejakí nespokojenci stále demonštrovať? Practe sa zo Slovenska!“ „Šesťdesiat rokov som nemohol vidieť na tomto námestí niečo podobné!“ náruživo gestikuloval rukami iný dôchodca. Rozmýšľam, čo ho na tomto námestí zaujalo vo februári 1945. Vtedy tu totiž rečnil iba Jozef Tiso a Tido Gašpar. Oveľa nepochopiteľnejšie boli pre mňa reakcie niektorých mladých fanúšikov. Asi dvadsaťročný nadšený mladík volal komusi mobilom priamo z námestia: „Ježišmária, videl som ho! Bolo to perfektné! Normálne stál predo mnou, normálne rozprával! Veď toto je sloboda!“ Nuž, mladý muž, takúto slobodu si užili aj sovietski občania, keď sa im z tribúny moskovského mauzólea prihovárali na výročie VOSR Stalin, Chruščov i Brežnev. Šialené Slovensko Mávadlá, nadšené zástupy, oslavné reči. Pätnásť rokov po páde totality sa táto krajina nedokázala zmôcť na nič iné ako vítanie v štýle Leonida Iľjiča Brežneva. Podľa mňa je to obrovská hanba, lebo obraz o krajine sa neutvára tým, čo na našu adresu povedia politici. Čítajme zahraničnú tlač: „Slovenská metropola ovešaná americkými zástavami padla Bushovi k nohám“ (ABC), „Slovensko je dnes Bushovi vernejšie ako Texas“ (Volksstimme), „Bush konečne našiel nejakých európskych fanúšikov“ (The Daily Telegraph). Slovensko na pár dní zošalelo. Krajina žila ako schizofrenik pod tvrdou lekárskou kontrolou. Priemerný Slovák verí v natoľko protikladné veci, že to nemá obdobu v žiadnom rozkole, ktorým kedy trpela ľudská duša. Bushova verzia „slovenského príbehu“ môže totiž osloviť len ľudí bez historickej pamäte veriacich na neokonzervatívne mýty. Minimálne za prirovnanie agresie v Iraku k našej nežnej revolúcii by si americký prezident zaslúžil vlnu kritiky. Slovensko však žilo v opojení z historickej návštevy. Kým Eduardovi Kukanovi sa „splnil sen“, Mikulášovi Dzurindovi sa vidí, že sú s Georgeom Bushom „priatelia“ (hoci sa predtým videli iba dvakrát v živote po dvadsať minút – ale možno to priateľstvo funguje ako „call-boy“), a naši zahraničnopolitickí „experti“ sa nadchýnajú „veľkým významom“ summitu, svet to vidí úplne inak. Každému je jasné, že vrcholom Bushovho turné po Európe nebola jeho love-parade v Bratislave, ale schôdzka v Bruseli. Vrcholom poníženia bol výsledok rokovaní s našimi predstaviteľmi, z ktorého vyplynulo, že za našu bezvýhradnú lojalitu v Iraku nám Američania nezrušia víza, ale zmodernizujú armádnu výzbroj, aby sme v tom mohli pokračovať. A to sme ešte nespomenuli všeobecne prehliadaný moment, že americký prezident na letisku odmietol tradičné uvítanie chlebom a soľou. Pripomeňme, že naposledy si takúto urážku voči Slovensku dovolil komunistický prezident Antonín Novotný. Keď sa naša krajina vyspí z tejto politickej opice, zistí, že je na tom tak ako predtým. Turistické informačné centrá naďalej zívajú prázdnotou, vo svete si nás naďalej mýlia so Slovinskom a my stále žijeme svoj provinčný ospalý život. Iba sa o Slovákoch zrodil nový vtip. Vraj na cestu do Bratislavy už potrebujete iba dva výrazy: „Nemám zbraň“ a „Mám rád amerického prezidenta“. Odpusť, Európa. Fakt tu všetci nie sme padnutí na hlavu. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984