Reklama
Reklama

Rusko môže USA naozaj zničiť

Pre Slovensko bol summit Georgea Busha a Vladimíra Putina veľkou udalosťou. Nemali by sme však zabúdať na to, že v ich prípade išlo už o jedenáste stretnutie a zrejme nikto s výnimkou naslovovzatých odborníkov si nepamätá všetky miesta a dátumy (nebodaj témy) ich predchádzajúcich stretnutí.
Počet zobrazení: 1120
8-m.jpg

Pre Slovensko bol summit Georgea Busha a Vladimíra Putina veľkou udalosťou. Nemali by sme však zabúdať na to, že v ich prípade išlo už o jedenáste stretnutie a zrejme nikto s výnimkou naslovovzatých odborníkov si nepamätá všetky miesta a dátumy (nebodaj témy) ich predchádzajúcich stretnutí. Navyše v takomto prípade sa pri osobnom stretnutí politikov v lepšom prípade len doťahujú rozhodnutia, ktoré boli pripravené na nižšej úrovni. A to, či niektoré takéto stretnutie skutočne vstúpi do histórie alebo zapadne prachom, ukáže až nasledujúci vývoj. Ostala len symbolika V Rusku radi zdôrazňujú kontinuitu americko-ruských summitov so summitmi americko-sovietskymi. Napriek istej formálnej nadväznosti ide o stretnutia na inej úrovni. V minulosti išlo o stretnutia čelných predstaviteľov dvoch mocností, ktoré si minimálne vo vojenskej a politickej sfére boli rovnocenné. Dnes to tak nie je. Rusko počtom obyvateľov, svojou ekonomikou (ruský HDP je len o málo vyšší ako holandský), politickým vplyvom (ak USA sú „majákom demokracie“, tak Rusko už nereprezentuje žiadnu alternatívnu a atraktívnu ideológiu) ani vojensky (s výnimkou počtu jadrových hlavíc) na Spojené štáty „nestačia“. Rusko je dnes druhoradou mocnosťou. Navyše veľmocou, ktorá niektorými charakteristikami patrí skôr do tretieho sveta, hoci je pravda, že ruské možnosti rozvoja podceňovať nemožno. Americko-európske partnerstvo je omnoho významnejšie. Pre Spojené štáty by v podstate nemali mať rusko-americké vzťahy iný charakter, ako napr. bilaterálne americko-japonské, americko-čínske vzťahy. Istý špecifický charakter však rusko-americkým vzťahom predsa len zostal. Jednak tu ešte stále pôsobí tradícia bývalej superveľmoci, a potom tu ešte stále existuje jadrová parita. Rusko je s najväčšou pravdepodobnosťou jediný štát, ktorý môže USA skutočne zničiť v jadrovej vojne. Ale to je asi jediná kategória, v ktorej je dnes Rusko s USA skutočne porovnateľné. Pre Rusko je však práve dôraz na nadväznosť na sovietsko--americké summity v zahraničnej a vnútornej politike symbolickým potvrdením veľmocenského statusu, na ktorom záleží najmä staršej a strednej generácii Rusov. Putin – demokrat Bush s Putinom sa stretli v čase, keď vzťahy medzi Ruskom a Západom trocha ochladli. Putin začína byť vykresľovaný v západných (vrátane slovenských) médiách ako autokrat. Pritom je zaujímavé, že z jeho prejavov sa obyčajne vyberajú len niektoré časti na potvrdenie obrazu nového autoritárskeho vládcu. Nie časti, kde hovorí o nevyhnutnosti demokratizácie krajiny, budovaní silnej strednej vrstvy alebo parlamentnej kontrole moci. Dokonca sa viackrát zmienil aj o potrebe občianskej spoločnosti v Rusku. Putin je po cároch a generálnych tajomníkoch vlastne prvý ruský vládca, ktorý priamo priznáva, že jeho mandát je časovo obmedzený a o niekoľko rokov už v Rusku vládnuť nebude. A jeho predchodca Jeľcin bol prvý, ktorý dobrovoľne odovzdal moc. Aj keď si nikto nebol istý, či nepodľahne pokušeniu vziať si príklad z niektorých iných postsovietskych „prezidentov“ a či nebude chcieť vládnuť až do smrti. Pravda, v praktickej politike môže Putin minimálne na prechodné obdobie uprednostňovať centralizovaný model vlády, ktorý vyplýva z ruských tradícií, historických skúseností krajiny a zrejme z niektorých mentálnych čŕt prezidenta Putina. Je však nepochybné, že ako inteligentný, vzdelaný a zodpovedný vodca si je dobre vedomý nevyhnutnosti modernizácie a demokratizácie ruskej spoločnosti, ak chce hrať Rusko dôstojnú úlohu v medzinárodných vzťahoch. Európa s Ruskom počíta Predmetom rokovania G. Busha a V. Putina bol i súčasný stav demokracie v Rusku. Táto otázka vyvoláva isté napätie vo vzťahoch medzi Ruskom a západným spoločenstvom. Je to výsledok aj istého vzájomného nepochopenia. Ruská politická elita (presne tak ako čínska, americká, francúzska) nie je priaznivo naklonená tomu, aby ju niekto poúčal, ako má konať vo vnútornej a zahraničnej politike. Ruská politická elita chce, aby Rusko zostalo jedným zo samostatných centier moci a rozhodovania. To, čo by sa v malých stredoeurópskych krajinách prijímalo s vďakou ako priateľská rada, v Rusku vyvoláva hysterický pokrik o západnom antirusizme. To je však tiež nezmysel. Počas stretnutia s európskymi lídrami v Bruseli a na následnej tlačovej konferencii Bush priamo povedal: “Verím, že Rusko je európska krajina, a európske krajiny vyznávajú tie isté hodnoty ako Amerika. Teším sa na dialóg s ním [Putinom].” Keď niektorú krajinu USA a európske štáty označia za európsku, znamená to, že pri jej posudzovaní sa budú uplatňovať prísnejšie kritéria ako v prípade Číny či arabských krajín. Dvojitý meter, na ktorý sa Rusko sťažuje, skutočne existuje, ale pritom nejde o diskrimináciu Ruska. Svojím odvážnym vyjadrením dal prezident Bush jednoznačne najavo, že chce mať Rusko v tom najprestížnejšom klube krajín, ktoré reprezentujú súčasný Západ. Aby však Rusko mohlo byť jeho členom, musí spĺňať isté požiadavky na vnútorný režim a vnútorné politické usporiadanie. Keby USA a ich európski spojenci prestali prejavovať silný záujem o demokraciu v Rusku, znamenalo by to, že nerátajú s užším spojením s touto krajinou, a tak nepovažujú za potrebné príliš sa zaoberať jeho vnútorným usporiadaním a obmedzia sa vo vzájomných vzťahoch na záležitosti praktickej politiky a pragmatických národných záujmov. Istý tlak na Rusko v oblasti ľudských práv a demokracie nie je prejavom nepriateľstva voči Rusku. Naopak, je to prejavom hlbokého záujmu o túto krajinu a jej budúcnosť. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama