Reklama
Reklama

Obaja do vlády, každý inou cestou

To, čo sa minulý týždeň odohralo medzi dvoma hlavnými opozičnými stranami, je zlomom v ich vzájomných vzťahoch. V podstate však ide len o odhalenie toho, čo sa už dlhšie v zákulisí „varilo“ a čiastočne aj verejne realizovalo. Napriek tomu minulotýždňová opozičná mediálna prestrelka dostatočne odkryla línie politického vývoja Slovenska do volieb 2006.
Počet zobrazení: 1798
2-m.jpg

To, čo sa minulý týždeň odohralo medzi dvoma hlavnými opozičnými stranami, je zlomom v ich vzájomných vzťahoch. V podstate však ide len o odhalenie toho, čo sa už dlhšie v zákulisí „varilo“ a čiastočne aj verejne realizovalo. Napriek tomu minulotýždňová opozičná mediálna prestrelka dostatočne odkryla línie politického vývoja Slovenska do volieb 2006. Dlho sa to označovalo za boj o lídra opozície. Robert Fico a Vladimír Mečiar mali verejnosti dokazovať, kto je v opozícii silnejší, schopnejší, dôslednejší, ale aj takticky a strategicky zručnejší. Možno pôvodne išlo čiastočne aj o to. Nakoniec, obaja predsedovia sú silné osobnosti a istá rivalita medzi nimi je prirodzená. A zároveň z hľadiska získania voličskej podpory je pozícia lídra opozície stojaceho proti nepopulárnej vláde politicky „výnosná“. Napriek tomu o túto pozíciu už dlho vôbec nejde. Rozdielne súvislosti, rozdielne cesty Obe strany nastupovali do súčasného volebného obdobia s rovnakým cieľom: po voľbách 2006 uchopiť čo najväčší podiel na vládnej moci. Vychádzali však z rozdielnych podmienok a súvislostí, a preto zvolili celkom iné cesty. Vladimír Mečiar sa v záujme svojej stratégie najneskôr po neúspešných prezidentských voľbách úplne vzdal role lídra opozície a hlasu všetkých nespokojných. Na druhej strane Smeru, patrične ambicióznemu, programovo sa čoraz viac profilujúcemu ako sociálnejšia, ľudská, až napokon sociálnodemokratická alternatíva pravicovej vlády, práve rola hlasu všetkých nespokojných s dosahmi pravicových reforiem, a tým rola lídra opozície úplne „sadla“. A podľa toho sa vyvíjala aj verejná podpora oboch strán. Smer voličov získava, pretože ľudí, ktorí sa s vládnou politikou nestotožňujú, či už pre vlastné skutočné každodenné sociálno-ekonomické skúsenosti, alebo ju všeobecne považujú za nesprávnu, je veľká väčšina. HZDS zaznamenáva opačný trend: jeho voličská podpora zákonite klesá alebo prinajmenšom dlhodobo stagnuje, pretože voliči Mečiarovho hnutia evidentne nechápu politiku neustáleho lavírovania medzi koalíciou a opozíciou. Samozrejme, najmä Vladimír Mečiar z vlastnej skúsenosti dobre vie, že volebné preferencie sú síce kľúčové, ale všetko neriešia. HZDS: reformy a politické kšefty Predseda HZDS napriek tomuto vývoju svoju líniu neopúšťa, naopak, je v nej čoraz dôslednejší. V posledných dňoch a týždňoch zašiel dokonca tak ďaleko, že vydal svojim poslancom pokyn, aby verejne z času na čas, tu a tam pochválili vládne reformy. Tento postoj, pre klasického voliča HZDS nepochybne veľmi iritujúci a nepochopiteľný, nesie v sebe úplne logickú politickú vypočítavosť. Prvoradým cieľom je ukončenie izolácie HZDS. Vstup do vlády je teda priorita, nech to stojí, čo to stojí. Predseda HZDS mal na výber: vláda so Smerom, alebo vláda so stranami súčasnej koalície. Uvažovanie nad touto otázkou mu evidentne netrvalo dlho. Vládna účasť v pozícii „junior-partnera“ dominantného Smeru a s dlhoročným rivalom Robertom Ficom ako predsedom vlády je predstava, ktorá V. Mečiarovi dozaista naháňa hrôzu. Je neporovnateľne menej lákavá ako získanie tých, ktorí ho v minulosti démonizovali a dokonale izolovali. Mikuláš Dzurinda či Ivan Mikloš vládnou spoluprácou s HZDS vlastne poprú svoju dávnu protimečiarovskú líniu, a teda dajú šéfovi HZDS nepriamo za pravdu. V tejto zostave bude navyše Mečiarove hnutie najsilnejšou vládnou stranou. Ak si k tomu prirátame bonus v podobe odstavenia dlhoročného rivala (R. Fica) od vládnej moci, táto vízia u V. Mečiara určite nemala konkurenciu. A tak podľa nej chladnokrvne postupoval napriek odporu významnej časti svojej strany, okresných štruktúr, napriek vôli členov i voličov a sympatizantov. „Nevystrašil“ ho ani pokles voličskej podpory, s čím Mečiar od začiatku počítal ako s nevyhnutnou stratou. Už dávno dal pokyn „odblokovať“ Smer z regionálnych koalícií, v NR SR už dlho a stále úspešnejšie bojkotuje spoločné hlasovania so Smerom. Vytlačenie Smeru však, samozrejme, na vstup do vlády nestačí. Vladimír Mečiar si veľmi dobre spočítal, že cesta do budúcej vlády so súčasnými koaličnými subjektmi, resp. s SDKÚ vedie cez reformy a cez kšefty. Politické kšefty. A tak postupuje podľa schémy: pre Dzurindu hlasy v kľúčových zákonoch a pre Mikloša proreformnú rétoriku. Takto má dvoch kľúčových ľudí v SDKÚ politicky „kúpených“ a na ostatnom bude ďalej pracovať. Už spoločne s SDKÚ. Odpoveď: Smer sa nemení Kým stratégia a taktika V. Mečiara pre voľby 2006 je zrejmá už dlhšie, otvorenou otázkou ostávalo, ako na to zareaguje Smer a ako bude postupovať. Po minulom týždni, jednej tlačovej konferencii, zopár rozhovoroch v tlači a televíznych diskusiách je viac-menej zodpovedaná aj táto otázka. Robert Fico taktiku predsedu HZDS, namierenú priamo proti Smeru, zaregistroval už dávnejšie. Aj preto sme boli v posledných týždňoch svedkami cielených politických hier a vyjadrení, demaskujúcich provládnu politickú líniu HZDS. Po minulom týždni je evidentné, že Smer nemieni svoju politickú líniu podriadiť intenzívne sa presadzujúcej diskusii „kto s kým, kto má partnera a kto nemá“, napríklad zmiernením svojej protivládnej rétoriky a silnejším dôrazom na hľadanie potenciálnych vládnych partnerov. Práve naopak, ešte raz pritvrdil a konkretizoval svoje výhrady voči vládnym reformám a nepriamo HZDS obvinil z bezcharakterných dohôd o účasti vo vláde. On vraj tak nikdy postupovať nebude. Smer teda taktiku nemení, jednoznačným cieľom je čo najvyšší volebný výsledok, lebo len taký môže zabezpečiť účasť vo vláde. Presnejšie zmysluplnú účasť, to znamená v dominantnom postavení, lebo každé iné pre Smer nemá význam: nič zo svojho programu by nepresadil. Smer zvolil cestu priamej a tvrdej konfrontácie svojej agendy sociálne únosných reforiem s agendou vládnou, ku ktorej sa priklonilo aj HZDS. A má záujem postaviť tento programový spor ako hlavnú tému volebného súboja. Je to odvážne, keď si uvedomíme, proti akej presile chce Smer hrať. Ospevovanie úspešných reforiem, často až v klasickom absurdnom štýle „svetlých zajtrajškov“, sa tu totiž ozýva z každého možného kanála. A už sa odráža aj na celkovej verejnej nálade: pesimizmus slovenských občanov vraj klesá. Prehnane predčasná diskusia Cielene izolovaný, s každým rozhádaný, socialistický, ponúkajúci prekonané riešenia, ktoré by rozvrátili naše rodiace sa úspechy, a, samozrejme, populistický, ponúkajúci len prázdne nereálne frázy a sľuby. Takto budú Smer intenzívne nálepkovať odporcovia. Čiastočne vďaka svojej silnej pozícii, čiastočne vďaka evidentnej programovej odlišnosti a čiastočne vďaka svojmu razantnému štýlu. Na všetky tieto nálepky existujú reálne a realistické protiopatrenia a protiargumenty. Otázkou zostáva, či ich bude Smer schopný efektívne použiť, a teda útoky neutralizovať, alebo ich prípadne využiť vo svoj prospech a pretláčať k svojim voličom svoju agendu, svoje argumenty. Bude si to vyžadovať cielené sústredenie síl na najefektívnejšie postupy a patričnú komunikačnú disciplínu, spoločný ťah na bránu. Či a do akej miery Smer túto presilovku uhrá, či teda dosiahne volebný výsledok, s ktorým bude schopný poskladať vládnu väčšinu s vlastným dominantným postavením, to uvidíme až v októbri 2006. To je o viac ako jeden a pol roka. Nezdá sa aj vám diskusia o výsledkoch budúcich volieb a budúcej vládnej zostave prehnane predčasná?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama