Mýtus o „cédrovej revolúcii“ v Libanone
Nenásilným politickým revolúciám sa zvyknú dávať nežné mená. Od karafiátovej v Portugalsku pred 30 rokmi až po tú najnovšiu – cédrovú – v Libanone. Optimisti v nich vidia spontánne riešenia nahromadených kríz. Skeptici riadenú živelnosť. Kto má pravdu? Staré príslovie hovorí, že bez vánku sa ani lístok nepohne. S nekrvavými prevratmi sa v ostatných rokoch akoby roztrhlo vrece. Zdá sa, že prvá vlna z prelomu 80. a 90. rokov, ktorá povalila železnú oponu v strednej a východnej Európe, má po desiatich rokoch sériu erupčných dozvukov. Tie sa po predvlaňajšej Američanmi vedenej invázii do Iraku rozšírili aj na Blízky Východ. V povedomí verejnosti sa dlho pestovala mienka, že bývali prirodzené a nepripravované. Miliónom obyvateľov Modrej planéty neotvoril tento rok oči nik iný ako najmocnejší muž sveta – americký prezident George W. Bush, keď za svoju hlavnú misiu v novom volebnom období označil šírenie demokracie a slobody po svete. Neznelo by to zle, keby sa do svojho zvestovateľského úsilia púšťal iba duchovnými prostriedkami. Kultúrou, umením, podnecovaním verejných debát, čiže metódami pôsobiacimi vnútornou energiou, a nie vonkajšou silou. Žiaľ, Biely dom nevylúčil používanie násilia. Z prinášaných ideí slobody a demokracie sa tak stávajú vnucované dary, ktoré sa nesmú odmietať. V opačnom prípade hrozia sankcie i tresty. Spojené štáty nadobudli po skúsenostiach v strednej a východnej Európe dojem, že šírenie nenásilných revolúcií sa dá prenášať aj za horizonty Starého kontinentu. Takýto „franchising“ je postavený na chybnej premise podobnosti prijímateľov „demokratizačného importu“. Kým Stredo- a Východoeurópania sa chceli stať priamou súčasťou Západu, väčšina Libanončanov má iné túžby. Washington si nezobral dostatočné ponaučenie ani z dôsledkov začatej politickej demokratizácie na Balkáne. Pred 15 rokmi sa odomkýnali trináste komnaty a odtabuizúvali témy, ktoré dovtedajšie autoritárske režimy držali pod pokrievkou. Väčšia sloboda uvoľnila priestor zdravému vlastenectvu, ale aj zaslepenému nacionalizmu. Odstránenie náboženského útlaku povzbudilo obrodu náboženského života, ale aj vyšľahnutie náboženského fundamentalizmu a fanatizmu. Demontáž mnohonárodných štátov otvárala Pandorine skrinky požiadaviek na zmeny hraníc a nápravy súvrstvia minulých krívd. Vo viacerých balkánskych štátoch sa demokracia deformovala do autokracie a mafiokracie. Vstreknutie demokratizačného séra veľkokalibrovými striekačkami do žíl obyvateľov Iraku ich tiež nekatapultovalo do hodnotového sveta liberálnej západnej demokracie XXI. storočia. Na výsledky a trpezlivé korekcie Biely dom nemá čas. To mu však nebráni posunúť sa do neďalekého Libanonu a podporovať tam uvoľnenie pomerov. Bush poznal, že z Iraku výkladnú skriňu západnej demokracie nespraví. Má potom zmysel skúšať uskutočniť tento sen v Libanone? Možno to niekoho prekvapí, ale vyhliadky tejto malej stredomorskej krajiny na zavedenie pluralitného systému nie sú zlé. Problém bude v hľadaní formy a náplne demokracie. Libanon je po Izraeli najmenej islamským štátom v regióne. Ešte pred pol storočím tam tvorili kresťania väčšinové obyvateľstvo a ich čarokrásny fliačik zeme s veľkosťou pätiny Slovenska sa tešil prezývke stredomorské Švajčiarsko. Jeho terén poskytoval príležitosti na lyžovanie na zasnežených svahoch i kúpanie v mori. Bejrút pripomínal vďaka dedičstvu francúzskej správy zahraničným návštevníkom malý Paríž a dalo sa tam žiť podnikavo, príjemne a kozmopolitne. Mocenský systém bol zameraný na udržiavanie rovnováhy kmeňových, regionálnych a hospodárskych záujmov hlavných náboženských skupín. Podobne ako v Izraeli aj v Libanone mali moslimovia vyššiu pôrodnosť. Dnes sú 40-percentnou menšinou a po občianskej vojne v rokoch 1975 – 1990 stratili hlavný vplyv na ekonomiku krajiny. Keď počúvame výrazy, ako „cédrová revolúcia“ a „libanonská opozícia“, sú to pojmy odrážajúce spoločný odpor kresťanov a časti moslimov proti politickej nadvláde Sýrie. Po odsunutí sýrskych vojsk sa libanonská politická scéna zmení na veľkú improvizovanú konfrontačnú arénu najrôznejších záujmov. Demokracia znamená v praktickom živote riešenie úloh, ťažkostí a sporov prostredníctvom výmeny argumentov a prijímania kompromisov. Hotové recepty na vytvorenie novej a prirodzenej mocenskej rovnováhy v Libanone bez tútorstva Sýrie bude ťažké, ale nie nemožné. Pri uskutočňovaní demokratickej vízie sa po boku USA začalo angažovať aj Francúzsko. Tandem Paríž-Washington má vyhliadku na úspech len vtedy, keď sa z Francúzka nestane prívesok USA. Skúšobným bodom bude zrejme ochota Washingtonu zmeniť postoj k protiizraelskému a prosýrskemu hnutiu Hizballáh, ktoré označuje za teroristickú organizáciu. Francúzsko chápe, že odstaviť Hizballáh mimo politického života Libanonu by bolo kontraproduktívne. O slovo v tejto veci sa bude oprávnene hlásiť aj Izrael. Ako vidno, zjednodušované mýty o cédrovej revolúcii v mnohozložkovom Libanone sú romantickou fikciou vhodnou azda iba do dobrodružného filmu. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
