Reklama
Reklama

O chybách konštruktívnej utópie alebo úpadok sociálnej demokracie

Implózia sovietskeho impéria a vzostup USA na pozíciu jedinej svetovej superveľmoci v pravom zmysle slova revolučným spôsobom zmenili starý svetový (ne)poriadok. Tomu sa vyrovná postupný návrat, ktorý dáva vzniknúť úplne novej logike situácie.
Počet zobrazení: 1445
11_titulka-m.jpg

Implózia sovietskeho impéria a vzostup USA na pozíciu jedinej svetovej superveľmoci v pravom zmysle slova revolučným spôsobom zmenili starý svetový (ne)poriadok. Tomu sa vyrovná postupný návrat, ktorý dáva vzniknúť úplne novej logike situácie. Odráža sa rovnako v novej globálnej logike moci, ako aj v každodenných sociálnych situáciách. Z toho potom vyplýva to, čo súhrnne nazývame globalizáciou. (...) Ten, kto zastupuje myšlienky sociálnej demokracie, kto hovorí o verejných veciach, pôsobí dnes poriadne staromódne. Pritom by sa dalo očakávať, že po implózii komunistického experimentu a predošlom krachu kapitalizmu „voľnej ruky trhu“, ktorý viedol priamo k fašizmu a druhej svetovej vojne, bude mať pred sebou sociálna demokracia veľkú budúcnosť. Presadzovala predsa zmiešané hospodárstvo v makroekonomickej a sociálnym štátom regulovanej trhovej ekonomike. Prečo po roku 1990 nenastal takýto vývoj? 1. Je sociálna demokracia prekonaná? Znehodnotil sa jej ideový kapitál realizáciou? Tento argument použil Dahrendorf pred 25 rokmi ako základ svojej prognózy, podľa ktorej usúdil, že storočie sociálnej demokracie sa blíži ku koncu. O definitívnom uskutočnení sociálnodemokratickej politiky však dnes empiricky nemôže byť ani reči. Väčšina ukazovateľov dokazuje opak: nezamestnanosť je celosvetovým akútnym a rastúcim problémom. Chudoba rastie v bohatých i chudobných štátoch. V mnohých bohatých krajinách sa zvyšuje negramotnosť. K starým, dávno potlačeným nákazám pribúdajú nové. Aj bohaté krajiny dnes rušia verejné zariadenia, ktoré si v chudobnejších časoch určite mohli dovoliť. Nie, nemôže to závisieť od chýb úloh kapitalizmu, regulovaného sociálnym štátom. (...) Spočíva to v ťažkostiach, do ktorých sa sociálnodemokratické strany a inštitúcie počas storočí dostali vlastnou vinou? Verejné zariadenia a podniky, spravované sociálnymi demokratmi a odbormi sa na prelome tisícročí už určite nachádzali v permanentnej, sčasti štrukturálne podmienenej, sčasti samozavinenej (finančnej) kríze. Ľavicové vládne strany si určite samy mnohonásobne poškodili reputáciu korupciou a legálnym obohacovaním, ktoré znášali vo svojej oblasti pôsobnosti. Problémy sa určite neriešili včas a správne. Toto všetko však nie je rozhodujúcim dôvodom pre prijatie či dokonca presadzovanie protichodnej politiky, ktorá je diametrálne odlišná od vlastnej, modernej teórie. 2. USA menia svoj pohĽad na svet Pre pochopenie toho, čo postihlo sociálnu demokraciu od pádu Berlínskeho múru, musí človek zmeniť náhľad a posudzovať svet z pohľadu hegemóna. Len tak je možné spozorovať zmenu paradigmy, ktorá sa v USA presadila počas uplynulých dvadsiatich rokov a teraz vládne svetu ako agenda globalizácie. V polovici 19. storočia sa USA stali kapitalizmom regulovaným sociálnym štátom – pod tlakom svetovej hospodárskej krízy v 30. rokoch, v dôsledku druhej svetovej vojny, a najmä vďaka konkurencii systémov so Sovietskym zväzom. To zaručoval aj prezidentom Franklinom D. Rooseveltom navrhnutý New Deal. (...) Sociálny štát dosiahol svoj vrchol pod vedením demokratického prezidenta Lyndona B. Johnsona a jeho programu The Great Society. Neokonzervatívny konkurenčný program republikánskeho prezidentského kandidáta Barryho M. Goldwatera utrpel vo voľbách v roku 1964 s ešte vysokou voličskou účasťou zdrvujúcu porážku. Vtedy sa hovorilo o definitívnom konci spiatočníckej republikánskej agendy. Táto prognóza sa mala prejaviť ako vážny omyl. Za menej ako dvadsať rokov sa Goldwaterov ideologický program stal základnou ideou vlády, najprv Ronalda Reagana a po ňom všetkých jeho demokratických i republikánskych nasledovníkov. Kľúčové body neokonzervatívnej agendy, ktorej korene ležia v mýtoch slobody prvých prisťahovalcov a osadníkov, sú v skratke tieto: 1. Prednosť monetárnej stability pred všetkými ostatnými úlohami štátu. 2. Sloboda trhu a deregulácia. 3. Nútená privatizácia štátneho majetku a štátnych zariadení. (...) Podnetom k privatizácii verejných zariadení sa stalo začiatkom sedemdesiatych rokov uvoľnenie výmenného kurzu dolára prezidentom Richardom Nixonom. Následná privatizácia kurzového rizika, ktoré až dovtedy do veľkej miery niesli emisné banky a vlády, obralo národnú konjunktúrnu politiku o veľkú časť jej účinnosti bez toho, aby túto funkciu prebrala nejaká nadnárodná inštancia. (...) Privatizáciu kurzového rizika, ktorá podnietila veľké devízové špekulácie a finančné inovácie (deriváty!), v 90. rokoch plynulo nahradila liberalizácia verejných služieb v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Všeobecná dohoda o obchode a službách (GATS), ktorú pre členské krajiny EÚ dohodla Európska komisia, prisľúbila reťazovú reakciu. Na konci sa nachádzajú globálne trhy zdravotníctva, vzdelávania, starobného zabezpečenia, vody, genetiky, výsledkov výskumu atď. Ďalej pokračujú pokusy o celosvetové právne zabezpečenie prednosti záujmov veľkých investorov o zisk, pred rozvojom, životným prostredím, zdravotníctvom, dôchodkovým zabezpečením, kultúrou atď. Duch dohody OECD (MAI), ktorá bola pre odpor stiahnutá, je každopádne mŕtvy. Za agendou globalizácie stojí, a to je rozhodujúce, prednedávnom sčasti znovuzrodená náboženská, počtom relatívne malá politicko-hospodársko-mediálno-vojenská vládnuca vrstva dnes jedinej globálnej superveľmoci. Ak bol až do jeho konca hlavným strategickým cieľom USA containment, teda zastavenie komunizmu, odvtedy je to „stratégia rozšírenia voľného spoločenstva trhových demokracií“. (Citát z prejavu Anthonyho Lakea, poradcu pre bezpečnosť Billa Clintona, z 21. septembra 1993). 3. Washingtonský konsenzus nezlučiteľný so sociálnou demokraciou Washingtonský konsenzus samozrejme narazil na jadro sociálnodemokratickej problematiky, štátno-kolektívnej produkcie sociálnych istôt pre veľký počet ľudí, ktorých príjmy a životné okolnosti nemôžu pri najlepšej vôli držať krok s neoliberálnymi dogmami, pretože hoci sporia, nemôžu si dovoliť dostatočne sa súkromne poistiť. Postihuje štátne vzdelávanie, verejné knižnice, univerzity a výskumné zariadenia, verejnú dopravu, štátne zásobovanie elektrinou, vodou a plynom, kultúrne zariadenia a prístup k informáciám. Trh a konkurencia vytvárajú nerovnosti, to je ich úlohou. Bez kontroly vytvárajú sociálne výbušnú zmes. Medzitým sa v niektorých krajinách a bývalých oblastiach pôsobnosti štátu vďaka privatizácii a deregulácii vyskytli chyby, ktoré z času na čas nadobudli katastrofický rozsah: pri deregulácii zásobovaním energiami v Kalifornii (s pomocou Enronu), pri privatizácii železníc v Anglicku, pri privatizácii zabezpečenia letísk v USA (ktorú, ako je známe, umožnil 11. september) a pri mnohých iných. Súkromný trh zdravotníctva v USA je oveľa drahší a zaisťuje oveľa nerovnomernejšiu zdravotnú starostlivosť, než (ešte stále) štátne systémy zdravotníctva v Európe. Školstvo v USA je, odhliadnuc od drahých súkromných škôl, omnoho horšie, než európske. Napriek tomu si americkí a iní dodávatelia prostredníctvom GATS vyvzdorovali otvorenie trhov týchto štátnych oblastí pôsobnosti. Boj proti GATS však v Európe vedie Attack, nie sociálna demokracia. 4. Sociálna demokracia preberá Washingtonský konsenzus Sociálni demokrati všetkých krajín nekladú politike privatizácie vecí verejných žiadny odpor. Podporujú ju a v Európe súhlasili s Tonym Blairom ako najvyšším predstaviteľom celkového otvorenia trhov. Dopisovateľ anglického Guardianu George Monbiot vo svojej knihe o preberaní Veľkej Británie nadnárodnými koncernmi na dvadsiatich stranách vypočítava vrcholných predstaviteľov koncernov, ktorí organizujú túto privatizáciu na príkaz „novej ľavice“ (Captive State – The Corporate Takeover of Britain, Pan Books-Macmillan 2000). Svoj obrat zdôvodňujú sociálni demokrati mätúcou metaforou „tretej cesty“. Tá určite nie je tá istá, skôr klon tej „prvej“. (...) K tomu sa pripája odvolanie sa na politiku rozdeľovania: v epoche, v ktorej bezuzdne rastie nerovnosť v príjmoch, bohatstve, prístupe k príležitostiam a moci, Nová ľavica lipne na fixnej idei trhovej presily. Ľavo-pravá schéma je s ohľadom na „komplexnosť“ spoločnosti považovaná za prekonanú. Akoby už nebol potrebný žiadny ukazovateľ rovnosti! Namiesto toho sa drží „akciovej hodnoty“, akoby bola spravodlivejšia ku komplexnosti deregulovaného trhového hospodárstva. V jadre smeruje „tretia cesta“ k nekritickému prevzatiu Washingtonského konsenzu. Je nápadné, že tento pojem, bez ktorého sa nedá pochopiť svet, v ktorom žijeme, sa ani raz neobjavil v textoch Anthonyho Giddensa a jeho spolupútnikov. Sociálna demokracia usilovne a pokojne pracuje na zničení svojich vlastných politických základov, dokonca na zbavení politiky ako takej moci. To, čo sa prenechá trhu, je politiky úplne zbavené. Súkromné firmy ponúkajú namiesto politicky formovaných inštitúcií len to, čo je ziskové. Tí, ktorí nemajú dosť kúpnej sily, vypadávajú. Tí, ktorí prišli skrátka, obete globalizácie, sa už nezúčastňujú na voľbách, alebo sú mobilizovaní demagógmi ako Le Pen či Haider, ktorí za všetko zlo vinia cudzincov. Na to sociálna demokracia doteraz reagovala tichou imitáciou a zároveň hlasnou kritikou demagógie. Proti sociálnemu úpadku sa sťažovali u najvyšších súdov. Takúto náhradu politiky nazýva londýnska profesorka politických vied Chantal Mouffe antipolitikou. Došlo k repolitizácii politiky, ktorej želaním by mal byť spor o veci verejné. (Chantal Mouffe, The Democratic Paradox, Verso 2000). 5. Transformácia intelektuálneho Kedysi kritickí intelektuáli nezostali ušetrení silnej a obsiahlej transformácie. Vzhľadom na revolučné zmeny stáli pred existenčným rozhodnutím, či si ešte môžu a chcú dovoliť spoločenskokritický postoj na úkor osobných perspektív. Na miesto ľavicovej lojality nastúpila u mnohých ideológia trhu, považovaná za modernú a progresívnu. USA ako osvietená krajina sankcionujú Kubu, Čínu, Nikaraguu alebo Sovietsky zväz. Ten, kto sa na tom nezúčastňuje, sa z „ľavičiara“ či „pravičiara“ stane „antireformátorom“. Táto „Transformácia intelektuálneho“ – podľa významného tanzánskeho znalca ústavy Issa G. Shivji (Journal für Entwicklungspolitik, XVIII/3, Viedeň 2002) – je tiež globálnym javom. Zmena je taká radikálna, že transformujúce sa subjekty museli potlačiť svoj predchádzajúci duchovný život, alebo hanebne zapierať. Franz Schuh, precízny analytik, hovorí o „fantastickom rozmachu zabudnutia, ktorý nasleduje po radikalizácii kapitalizmu“. (Wespennest, 115, Viedeň 1999). 6. Na druhý breh: Zachráň sa, kto môžeš! Ako to s demokratickou ľavicou mohlo zájsť až tak ďaleko? Rezignácia, ktorá sa rozšírila po liberalizácii výmenných kurzov, určite zohrala svoju úlohu, a spustila reťazovú reakciu. Ďalší významný dôvod môže spočívať v neistom výsledku verejného sporu o veci verejné. Za agendou globalizácie á la Washingtonský konsenzus stoja veľmi silné pohotové záujmy. Načo riskovať, keď sa dá ujsť na druhý breh, kde sa pasú zlaté teliatka? Je množstvo mien, ktoré vstúpili slovom a písmom do výskumu a vyučovania, do politiky a správy, do odborov a robotníckych združení verejného sektora, ak už nie do zoštátneného priemyslu a spoločného hospodárstva. Dnes sedia v bankách a poisťovniach, v sprivatizovaných podnikoch a regulačných agentúrach, alebo sa vo svojich advokátskych kanceláriách zaoberajú obchodovaním s privatizáciou niekdajšieho štátneho majetku v komunistických krajinách v prospech potentných západných investorov. Ďalší dôvod pre exodus na pravý breh leží v mediálnej podpore, ktorej sa im dostáva. Väčšie médiá sú až na niekoľko výnimiek súčasťou systému, ktorý dennodenne sprostredkuje hodnoty prevládajúcej ideológie trhu. Aj tie sú podriadené burzovej hodnote „akciovej hodnoty“. Preto uprednostňujú sociálnych demokratov, zelených a intelektuálov, ktorí presadzujú flexibilizáciu, otvorenie trhov, voľné fúzie alebo „nulový deficit“. Je očividné, že noví „sociálni demokrati“ vierohodne nereprezentujú záujmy väčšej časti obyvateľstva. Najmä v Anglicku, materskej krajine demokracie, je reprezentácia vôle voličov veľmi obmedzená. Tonymu Blairovi stačila pri jeho znovuzvolení v lete 2001 iba štvrtina hlasov oprávnených voličov na získanie presvedčivého víťazstva nad konzervatívcami, od ktorých sa Nová ľavica politicky odlišuje len nepatrne. Konštantných 60 percent britských oprávnených voličov, ktorí si v prieskumoch verejnej mienky želali zachovanie sociálneho štátu, zostalo bez politického zastúpenia. 7. Vízia globálnej veci verejnej Súčasné usporiadanie sveta je (...) formované narastajúcou neprehľadnosťou. (...) Po razantnej privatizácii vecí verejných a jej negatívnych dôsledkoch by v budúcnosti malo ísť o ich znovuvybudovanie. To sa prirodzene nestane bez konfliktu, ktorý by mohol vzniknúť pri každodenných skúsenostiach mnohých ľudí. Na základe integrácie a globalizácie sa tieto problémy už nedajú zvládnuť na lokálnej či národnej úrovni. V mnohých dôležitých prípadoch závisia od rozhodnutí EÚ, ktoré zasa závisia od nariadení, ktoré sú prijímané na Wall Street, v Bielom dome, MMF alebo WTO. Preto sa boj za veci verejné musí viesť aj tam. Pri takomto boji o veci verejné ide o prekonanie Washingtonského konsenzu. Konflikt s USA je neodvratný. Výsledok ovplyvní skutočnosť, že USA sú hlboko rozštiepenou krajinou. Povinný patriotizmus, ktorý prezident Bush začal realizovať po 11. septembri, zakrýva reálne vzťahy v USA. Tie budú opäť viditeľné, keď hegemoniálny unilateralizmus súčasnej americkej administrácie dosiahne svoje hranice. 8. Za európsky model spoločnosti Bolo by nereálne očakávať od jednej krajiny, vlády či sociálnodemokratickej strany, aby viedla jednostrannú politiku konfliktu s USA. Je úlohou celej Európy, najprv navrhnúť európsky model spoločnosti, ktorý by stál proti americkému. Musí spočívať na tradičných hodnotách, týkajúcich sa vecí verejných, ktoré odlišujú Európu od USA: (1) V Európe je ako dedičstvo feudálnych časov ponímanie súkromného vlastníctva spojené so sociálnou zodpovednosťou. (2) Európske národy zdieľajú myšlienku spoločenskej zmluvy, ktorá zahŕňa všetkých občanov a občianky. (3) A verejná sféra je v Európe principiálne poňatá širšie, než v USA. Budúcnosť európskeho modelu spoločnosti je úzko spätá s európskou bezpečnostnou politikou. Ak sa uskutoční rozšírená myšlienka zbrojenia, aby sme sa vyrovnali USA, nebude možné európsky model spoločnosti uskutočniť. Už len pokus by spôsobil vyčerpanie ideálnych a reálnych zdrojov na dôležité tradičné, ako i nové úlohy štátu. EÚ by preto proti novej americkej vojenskej doktríne unilaterálnej preventívnej vojny mala postaviť obrannú bezpečnostnú stratégiu. Musí byť nahradená politikou medzinárodnej spolupráce. Bez konštruktívnej utópie nie je rozumná politika možná. Nikto menší, než ultraliberálny ekonóm a ultrakonzervatívny politik, nositeľ Nobelovej ceny Friedrich A. von Hayek vo svojej práci Constitution of Liberty (Routlege, Londýn 1973) zakladá jednu takúto utópiu: „...ideálny obraz spoločnosti, ktorý nie je možné plne uskutočniť, alebo hlavná predstava spoločenského poriadku, o ktorý sa treba snažiť, [je] nevyhnutným predpokladom politiky, založenej na rozume.“ Hayek patrí spolu s Miltonom Friedmanom, Leom Straussom a Robertom Nozickom k prognostikom tej neokonzervatívnej utópie, ktorá dnes získala celosvetovú platnosť. Inšpirovala konkrétnu politiku, hoci sa mnohým zdalo, že nemôže vychádzať z rozumu. Dominuje preto, že politické sily od stredu naľavo doteraz nemali v úmysle postaviť proti nej aktuálnu emancipačnú utópiu. Je to poľutovaniahodné. Lord Dahrendorf sa teda mýlil – rola sociálnej demokracie na začiatku nového storočia ešte zďaleka nie je dohraná. Analýza Egona Matznera Egon Matzner (1938 – 2003) pôsobil ako profesor finančných vied na Viedenskej technickej univerzite, bol vedúcim viacerých tvorivých zoskupení, stelesnením tých najlepších rakúskych a sociálno-demokratických intelektuálnych tradícií. Preložila Michaela Ivaničová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama