Reklama
Reklama

Normálne je nedívať sa

"Reality show“ je momentálne pravdepodobne najfrekventovanejším slovným spojením, ktorému každý rozumie, hoci v tom kontexte, v akom sa používa, už nedisponuje ani obsahom, ani významom. Termín reality show, tak ako sa ním v súčasnosti operuje, vlastne nič neznamená, je to pojem bez obsahu.
Počet zobrazení: 589
16_po(v)rava-m.jpg

"Reality show“ je momentálne pravdepodobne najfrekventovanejším slovným spojením, ktorému každý rozumie, hoci v tom kontexte, v akom sa používa, už nedisponuje ani obsahom, ani významom. Termín reality show, tak ako sa ním v súčasnosti operuje, vlastne nič neznamená, je to pojem bez obsahu. Jeho význam sa stratil celkom jednoducho, nadužívaním, vzápätí potom, ako sa stratil jeho obsah. Slovensko, hľadajúce svoju Superstar, Mojsejovci, márne hľadajúci svoju dôstojnosť, Vadkerti talkshow hľadajúca hranice znesiteľnej povrchnosti, Miliónový tanec hľadajúci divákov ochotných dívať sa, to všetko sú tzv. reality show, to všetko sú dôkazy, že ich označenie nemá ani význam ani obsah. Veď čo majú tieto programy spoločné? Aký je ich spoločný menovateľ, aké sú ich spoločné znaky? Na základe čoho ich ako reality show označujeme? A v čom sa odlišujú od kvanta iných programov, ktoré nám nikto ako reality show nepredstavuje? Odpovede niet, tak ako niet reality show. Chýba realita, chýba show a hlavne chýba to, čo by malo byť esenciou programov takto nazvaných – ukazovanie reality vzťahov a prirodzených ľudských reakcií v umelo vytvorenom stresujúcom prostredí. Hobbsovo človek človeku vlkom zaznamenané obrazom i zvukom a ponúknuté mase ako neprívetivé zrkadlo. Bezpečné ukájanie davového emocionálneho voyerizmu, to najnižšie, čo živí plytký mainstreamový pop. Zábava nad morálkou, bez iných ako autonómnych obmedzení toho ktorého diváka, útočenie na najprimitívnejšie, najhanebnejšie ľudské atribúty. Program, z osídiel ktorého sa dá vymaniť len radikálnym odmietnutím, popretím, nedívaním, hoci sa dívajú všetci ostatní. Program, z osídiel ktorého sa dá vymaniť len prejavmi číreho individualizmu – u aktérov reality show ochotou ísť za úspechom na úkor tých druhých, vnútiť sa, zapáčiť sa, votrieť do divákovej priazne, ale aj u divákov – nedívaním, popretím lacného uspokojenia svojich nízkych túžob, ale aj odmietnutím celkom obyčajnej zvedavosti. Domáci kontext toho, čo by malo byť reality show, je však iný. Prejavy kolektivizmu, rozkoš zo spoločného zdieľania, falošné pocity solidarity, transponovanie personálnych túžob a postojov diváka do vyvoleného účinkujúceho, predstavovanie si samého seba na ich mieste a vychutnávanie si pocitov zdieľanej trápnosti. Darmo, našincovi je zreteľne priznaný individualizmus cudzí, lepšie sa nám koná, uvažuje, rozhoduje, keď sme všetci za všetkých a nikto za nikoho, kolektív, dav. A naše „reality show“, žiaľ, vyzerajú presne podľa toho. Účinkujúci, namiesto toho, aby sa nenávideli, neznášali, lebo vyhrať môže len jeden, práve na úkor ostatných, všade ukazujú len to, ako sa majú radi, ako si navzájom držia palce a ako sú dobrá, priam vynikajúca partia. Všetci sa priatelia tak veľmi, že s realitou to nemá nič spoločné. Žiadne spontánne úprimné prejavy nevraživosti, žiadna súťaživosť, žiadna zreteľná vôľa vyhrať. Prečo? Lebo je to ich, či skôr, našou diváckou prirodzenosťou. Postúpil by v Superstar dakto do ďalšieho kola len na základe kvality svojho spevu? Samozrejme, že nie, čo je však smutné, nepostúpil by ani, keby spievajúc trebárs ako Orfeus, vyjadril svoju túžbu vyhrať, vyhrať na úkor ostatných, lebo ten je škaredý ako noc, ten je hlúpy, ten klame, ten smrdí, tá nevie ani spievať ani tancovať a tá sa všade derie cez posteľ a všetci dohromady neuspievajú to čo on. Také čosi by ho vopred odsúdilo na neúspech, aj keby to tisíckrát bola realita, skutočnosť, teda to čo by show mala ukázať. Nie, my takí nie sme, sme falošní a čo je najhoršie, sme dav. Veľmi rád som sa díval na Superstar, veľmi rád, aj potom ako Fatrsík nepostúpil, veľmi rád, napriek tomu, že si STV robí so štatútom a pravidlami súťaže, čo chce, až do okamihu, keď som sa začal a už neprestal nudiť. Nevypadol môj favorit, nesklamal ma výrok poroty, nepohoršilo správanie kohokoľvek, nestalo sa vlastne nič a nuda sa dostavila práve ako dôsledok uvedomenia, že nič sa vlastne už ani neudeje. Superstar má povesť sofistikovanejšieho karaoke, ozvláštňovať by ho mali číre emócie. Tých už však v slovenskej mutácii niet, všetko sa už udialo. Je to asi mesiac, keď som sa díval na Superstar naposledy a je zarážajúce, že neznalosť aktuálneho diania zo mňa vôbec nerobí outsidera v rozhovoroch o nich. Vlastne, tých rozhovorov je čoraz menej, téma sa už vyčerpáva a priatelia sa znova začínajú baviť o veciach, o ktorých sa bavili pred Superstar. Škoda, lebo kým ma Superstar nenudila, boli rozhovory o nej veľmi príjemnou kratochvíľou. Chvíľu to vyzeralo, že Superstar nahradia Mojsejovci. Skutočne som sa na nich tešil, tešil som sa na podlý pop, na skutočnú zvrátenú Reality Show, ktorú si naplno vychutná moje horšie, temné ja. Ale nie, číre emócie nevidno, len krutú esenciu ľudskej hlúposti. Aj na Mojsejovcov sa dá dívať, dívať a rozčuľovať, dívať a tešiť sa z pocitov vlastnej výnimočnosti, dívať sa a odsudzovať to všetko. Ale nie, tento postoj je celkom defektný. Lebo na prvom mieste je vždy sledovanosť, nie to, či sa show páči, alebo nepáči. Takže Mojsejovcov nepozerám, hoci som veľmi veľmi chcel. Tá show sa nepodarila, lebo nikto nepozná pravidlá. A rozčuľovanie nemá zmysel, pokiaľ sa človek díva. Preto mám nový koncept, programovo sa nedívať a šíriť toto poslanie ďalej. Strašne rád by som totiž žil v krajine, kde „reality show“ Mojsejovci stiahnu z vysielania skôr, ako sa dostane do finále, kvôli diváckemu nezáujmu. Pri jej primitivite by to bolo normálne a zároveň to jediné, s čím nikto neráta.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama