Pop & Pope

Po niekoľkých vojnách v priamych prenosoch máme za sebou podobne koncipovaný pohreb. S adekvátnym dramatickým vstupom, v ktorom mal celý svet možnosť sledovať, ako hlavný hrdina umiera aj so všetkým tým, čo sa udialo medzi jeho odchodom a jeho pochovaním.
Počet zobrazení: 1092
16_pop(v)rava-m.jpg

Po niekoľkých vojnách v priamych prenosoch máme za sebou podobne koncipovaný pohreb. S adekvátnym dramatickým vstupom, v ktorom mal celý svet možnosť sledovať, ako hlavný hrdina umiera aj so všetkým tým, čo sa udialo medzi jeho odchodom a jeho pochovaním. Smrti svätého otca sa zmocnil mainstreamový spravodajský pop. Milióny ľudí celkom oprávnene trúchlili nad odchodom hlavy katolíckej cirkvi dívajúc sa do objektívov kamier hádam všetkých spravodajských tímov sveta. Vatikán akoby vycítil šancu demonštrovať svetskú moc a kamery pustil všade tam, kam to nezakázal priamo svätý otec, keď ešte žil. Davom bolo po prvýkrát umožnené aspoň čiastočne nahliadnuť do mystických tajomstiev Vatikánu, bezprostredne súvisiacich s výmenou na Petrovom stolci. Odchod človeka, ktorý z titulu svojej funkcie predstavoval jediné priame fyzické spojenie s Bohom, sa zmenil na pompéznu vizuálnu show, v ktorej by sme však márne hľadali dôstojnosť. Tiché poklonenie sa majestátu smrti. Aspoň tak sa mi všetky priame prenosy z Vatikánu javili. Ako zverejňovanie čohosi, čo by malo zostať skryté, nie preto, že by sa to snáď ľudí netýkalo, ale preto, že sa ich to týka až príliš. So smútkom by mal zostať každý sám, na svetlá rámp je to príliš osobná záležitosť. Môže sa zdať, že Vatikán pokračoval počas pohrebu i udalostí, ktoré mu predchádzali, v takom otvorenom prístupe k verejnosti, aký mal počas svojho pontifikátu Ján Pavol II., chýbala v tom však pokora a dôstojnosť. Alebo sa mi to tak len javí a dramatizujem čosi, čo dramatizovať netreba. Neviem, som taký kontaminovaný Popom, že už netuším, čo je normálne, čo je prirodzené, kam sa ešte smie a kam už nie, ale naozaj som mal zlý pocit. Ten sa ešte prehĺbil, keď som sa z médií dozvedel, že kardináli ostali pobúrení z toho, že by nemali poskytovať rozhovory. Už aby vypuklo konkláve, dúfam, že všetok nepokoj prameniaci z vedomia, že na Petrovom stolci momentálne nikoho niet, pominie v momente, keď sa nad Sixtínskou kaplnkou objaví biely dym. Len deň pred pápežovým pohrebom sa v slovenských kinách objavil film Constantine, nakrútený na motívy komiksu Hellblazer. Formálne veľmi príťažlivý kúsok, pokúšajúci sa miesiť komiksovú akciu a film noir. Taká mysticko-okultná detektívka s jasne katolíckym pozadím, rámcovaná vojnou medzi Nebom a Peklom. Jej hlavný hrdina, mág, exorcista a tuhý fajčiar s čerstvo diagnostikovanou rakovinou pľúc v poslednom štádiu sa narodil so zvláštnou schopnosťou. Vidí na Zemi anjelov a démonov, ktorí sa pokúšajú nasmerovať ľudské duše na svoju stranu. Kedysi spáchal samovraždu, ale zachránili ho. Bol v pekle a za žiadnu cenu sa tam nechce vrátiť, aj keď asi bude musieť. Samovrahom zostávajú nebesia zatvorené. John Constantine je oproti iným ľuďom zdanlivo vo výhode, on nepotrebuje veriť, on vie. Práve kvôli tomu ho však môžeme vnímať ako veľmi tragického hrdinu. Peklo a nebo preňho nie sú abstraktné pojmy, Boh a Diabol nie sú tajomné metafyzické entity a akékoľvek váhanie v jeho prípade nemá zmysel. Dakedy dávno urobil chybu, zabil sa a teraz má hrozný strach z pekla, v ktorom mu už držia miesto. Pokúša sa síce z pekelných pazúrov vymaniť, ale robí to veľmi neelegantne, zabíjaním démonov a záchranou duší. Dúfa, že sa nebu zapáči, že ho nebo ocení a vyrve peklu. V takomto pragmatickom prístupe však zabudol na celú tú mystickú nadstavbu, ktorá súvisí práve s vierou, nie s vedením. Odpustenie, milosť, obeta, láska, pokora aj desatoro sa mu vo svetle faktov javia ako banálne barličky pre tých, čo nevedia, a preto musia veriť. Constantine je až prekvapivo vydarený a svojím spôsobom múdry film. V jeho finále si pre Johna príde sám Satan, charizmatický, na prvý pohľad maniak, v bielom obleku, s nohami zasvinenými od dechtu. Vtedy mi napadlo, ako je možné, že sa len tak poneviera po Zemi a nikomu to nevadí, ale to už sa mi filmová fikcia a realita zliali v jedno a Satanovu prítomnosť na Zemi som si odôvodnil faktom, že pápež je mŕtvy. Určite som si svätého otca nepredstavil v divokom akčnom súboji s pánom lží, ostatne je to iná liga, ale pápeža ako božieho zástupcu fyzicky prítomného na Zemi som v tom momente vnímal ako prirodzenú poistku. Lenže tá poistka tu vtedy nebola, na druhý deň mala pohreb. Film skončil, realita a fikcia sa vrátili na svoje miesta, ale téma zostala. Čo teraz? Constantine nijako bezprostredne nesúvisí s odchodom pápeža a už vôbec nie s jeho pohrebom, len som si jeho prostredníctvom zreteľnejšie uvedomil fakt, že nás tu nikto fyzicky nestráži. Asi za to môže pop, ale svet bez pápeža sa mi zdá poriadne nebezpečným miestom. Keby sa teraz na Zemi náhle objavil diabol, nenašiel by tu žiadneho dôstojného protivníka, nenašiel by nikoho, kto má priamo od Boha v rukách moc, nikoho, kto ho tu fyzicky zastupuje. A my, namiesto toho, aby sme tíško čušali a čakali, až bude zase cirkev stáť na kameni a nie vo vzduchu, začneme vytrubovať na plné ústa, že sme sami. Že tu niet nikoho, kto by sa nás zastal, kto by nás bránil, nech sme, akí sme. A to ma neuveriteľne desí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984