Voličove obmedzenia – Blairova šanca

Mierový aktivista v Británii to začiatkom mája nebude mať ľahké. Nechystá sa žiaden „hon na pacifistické čarodejnice“ – iba parlamentné voľby. V poslednom vydaní časopisu Red Pepper sa na túto „dilemu britského ľavičiara“ pozerá Tariq Ali – koho voliť? Je ťažké nájsť rozdiel medzi dvoma hlavnými politickými stranami – labouristami a konzervatívcami – vo vzťahu k vojne (špecificky vojne v Iraku), k podpore politiky Bushovej Ameriky.
Počet zobrazení: 895
7-m.jpg

Mierový aktivista v Británii to začiatkom mája nebude mať ľahké. Nechystá sa žiaden „hon na pacifistické čarodejnice“ – iba parlamentné voľby. V poslednom vydaní časopisu Red Pepper sa na túto „dilemu britského ľavičiara“ pozerá Tariq Ali – koho voliť? Je ťažké nájsť rozdiel medzi dvoma hlavnými politickými stranami – labouristami a konzervatívcami – vo vzťahu k vojne (špecificky vojne v Iraku), k podpore politiky Bushovej Ameriky. Konzervatívna strana sa v snahe nevyznieť smiešne a predsa nájsť nejaký ten kúsok priestoru „od Blaira napravo“ zmohla iba na dosť chabé tvrdenie, že vojnu by viedla „úspešnejšie“ a s Bushom by spolupracovala „ešte viac“. Je jasné, že takýmito argumentmi môže presvedčiť akurát svojich skalných podporovateľov (ktorých tak či tak presviedčať netreba). Nech je predvolebný krik konzervatívcov o tom, že Blairova vláda pred vojnou klamala, zavádzala verejnú mienku, potláčala dôkazy, ktoré hovorili proti útoku na Irak, a fabrikovala také, ktoré ho podporovali, akýkoľvek silný, nemôže zakryť fakt, že pri všetkom tomto vláde veselo asistovali. Liberáli – nereálna alternatíva Čo teda britskému voličovi, ktorý chce voliť „mierovú stranu“, ostáva? Neísť k voľbám je možno spôsob, akým si človek vo vlastných očiach či v očiach okolia udrží sebaúctu, ale vlastne iba akceptuje status quo. Voliť malé strany, ako Zelených či radikálne ľavicový Respect, je v drvivej väčšine prípadov to isté ako nevoliť. A tak mu, podľa Tariqua Aliho, ostáva jediná možnosť – voliť Liberálnych demokratov. Tí sú takou špecifickou stranou, aký špecifický je celý britský politický systém. Na pôvodné liberálne jadro (vo vzťahu k ľudským právam a občianskym slobodám, ako aj k ekonomike) sa dlhý čas nabaľovali (a nabaľujú) protestné hlasy, zväčša prichádzajúce zľava. V programovej rovine sa k tomu radí potreba vyčleniť sa proti labouristom. Výsledkom je zmiešanina sociálneho liberalizmu (podobného New Labour), pacifizmu, internacionalizmu, ekologizmu. Príťažlivý mix, lenže či by fungoval vo vláde, je otázne. „Našťastie“ pre samotných liberálov si to ešte istý čas nevyskúšajú. Britský väčšinový volebný systém je účinnou brzdou ich účasti na moci, a tak ostanú ešte dosť dlho len bičom na labouristov, a nie reálnou alternatívou. Dedičstvo Železnej lady Ak sa konzervatívcom nepodarí ich zúfalá snaha otočiť výsledok nacionalistickou (najväčší nepriateľ – Európa) a xenofóbnou (najväčší nepriateľ – prisťahovalci) kampaňou, Tony Blair pravdepodobne dosiahne to, o čom iní lídri labouristov ani nesnívali: tretie vyhrané voľby za sebou. Nie je to ani tak vďaka jeho genialite (aj keď sa bezpochyby vypracoval na dobrého politického stratéga a rečníka), ako vhodnou zhodou okolností. Thatcherovské pravicové výstrelky zanechali krajinu skrachovanú ekonomicky i sociálne. Dokonca natoľko, že sa k Železnej lady otvorene nepriznávajú ani konzervatívci. A tak bola akokoľvek malá zmena dosiahnutá Blairovými vládami zmenou k lepšiemu. Konzervatívna strana súčasne prechádza mimoriadne dlhým obdobím krízy programu i vedenia. Labouristi sa zasa z minulých vnútorných kríz poučili natoľko, že otvorené sektárske boje nahradilo skryté autoritárstvo a požiadavka udržovať „jednotu línie“ New Labour. A tak je Blairovo postavenie pevné. Labouristi ako istota Premiér síce mnohých voličov spôsobom, akým krajinu zatiahol do vojny proti Iraku, skutočne nahneval, no to nie je jediná oblasť, ktorá ovplyvní ich rozhodnutia. Dokonca ani tá najdôležitejšia. Občania sú omnoho pohodlnejší a krátkozrakejší, než si predstavujú ľavicoví aktivisti, a politici ich k tomu radi vedú. A tak ľudí viac zaujíma stav škôl, verejnej dopravy či zločinnosti vo vlastnom volebnom okrsku než „globálne záležitosti“. A v tejto rovine sa rozhoduje medzi neokonzervatívnymi experimentmi toryovcov (ktorí najprv sľúbili masívne zníženie daní a potom sľub vzali späť, pretože bolo až príliš očividné, že je nerealizovateľný), nie veľmi jasnými sľubmi liberálnych demokratov (najmä v ich dôsledkoch) a istotou možno nie práve najlepšej, ale predsa reálnej politiky Labour. Je možné, že ak labouristi stratia niečo zo svojej súčasnej veľkej prevahy v dolnej komore parlamentu, pochopia to ako signál na zmenu politiky. No nie je to nevyhnutné. Systém je nastavený tak, že voličov núti „kupovať“ iba to, čo mu strany ponúknu. A vnútorná štruktúra väčšiny úspešných politických strán sa v masmediálnej demokracii podobá na akciovú spoločnosť až priveľmi na to, aby mohla byť vyhlásená za demokratickú. To však nie je len britský problém.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984