Turecko a EÚ – bolo to správne rozhodnutie?
Po marcovom brutálnom zásahu tureckej polície proti demonštrácii za ženské práva sa opäť objavili otázky o rozhodnutí Európskej únie začať s Tureckom rokovania o jeho členstve v EÚ. Tie by mali od 3. októbra 2005 trvať minimálne desať rokov a ich výsledok Únia negarantuje. Je zaujímavé, že odporcovia, ale aj zástancovia vstupu Turecka do EÚ využívajú na podporu svojich stanovísk argumenty, ktoré sú vo svojej podstate veľmi podobné. Obe strany hovoria o geografii, bezpečnosti, ekonomike a kultúrnej odlišnosti štátov EÚ a Turecka. Odporcovia napríklad tvrdia, že Turecko neleží na európskom kontinente. Zástancovia tento argument obchádzajú a poukazujú na strategicky výhodnú polohu Turecka. Pre odporcov je zasa táto poloha skôr nevýhodou, lebo posunie hranice Únie k problematickým štátom Stredného Východu. Podľa zástancov vstupu Turecka do EÚ tento posun bude z bezpečnostného hľadiska výhodný, lebo umožní aktívnejšie vplývať na vývoj v tomto problematickom regióne. Zmätená debata Odporcovia tureckého členstva upozorňujú aj na jeho chudobu a hospodársku zaostalosť. Pre jeho zástancov je zasa lákadlom obrovský trh a hospodársky potenciál. V kultúrnej oblasti prekáža odporcom najmä islam. Zástancovia v tejto súvislosti poukazujú na jeho sekularizmus a na to, že jeho prijatie ukáže svetu, že EÚ nie je klub kresťanských štátov. Už z týchto príkladov je evidentné, že doterajšia diskusia väčšiny odporcov a zástancov členstva Turecka v EÚ je značne zmätená. Často v nej totiž prevažujú jednostranné účelové úvahy. Tie sú skôr snahou o podporu emocionálnych postojov ich autorov než racionálnym zvážením argumentov, ktoré majú skutočný vplyv na politické rozhodnutia. Najzjavnejším príkladom toho je debata o kultúrnej a civilizačnej odlišnosti Turecka a Európy. Podľa takejto logiky by sme mohli začať porovnávať civilizačnú či kultúrnu podobnosť Bulharska (o ktorého „európskosti“ nikto nepochybuje) a Írska. Pre tých, ktorí majú aspoň minimálnu skúsenosť s týmito štátmi, je výsledok jasný. Mimochodom, kam by zástancovia takéhoto spôsobu uvažovania zaradili Cyprus? Takéto porovnania sú úplne zbytočné, lebo hranice kultúr či civilizácií netvoria nikde na svete tenkú nepriestupnú líniu. Jednou zo základných charakteristík Európy je multikulturalizmus, a preto kultúrna odlišnosť či podobnosť nemôžu byť relevantným kritériom na posúdenie spôsobilosti toho-ktorého štátu na vstup do akejkoľvek európskej štruktúry. Turecko nebude výnimkou Oveľa viac nám v tejto súvisosti napovie definícia hodnôt, ktoré sú základom Európskej únie. Podľa svojej ústavnej zmluvy je Únia „založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnemu štátu a rešpektovaniu ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám“. Hoci aj súčasný vývoj naznačuje, že Turecká republika má ešte stále isté problémy s ich napĺňaním, nie je tu nič, čo by ju v tomto smere malo a priori diskvalifikovať. Odkazy na islam sú v tomto smere irelevantné, pretože EÚ je budovaná na princípoch občianskej spoločnosti, nad ktorými nemôže stáť žiadne náboženstvo. A hoci takto definované hodnoty vyplývajú predovšetkým z európskej politickej tradície, sú akceptovateľné všade na svete a napĺňať ich možno v prostredí akejkoľvek civilizácie či prevládajúcej kultúry. Spomínané hodnoty sa v plnej miere odrážajú aj v Kodanských kritériách, ktoré od roku 1993 vyjadrujú základné podmienky na prijímanie nových členov EÚ. Kandidáti musia mať stabilné politické inštitúcie garantujúce demokraciu, právny štát, ľudské práva a ochranu menšín, fungujúcu trhovú ekonomiku schopnú zvládnuť konkurenčné tlaky v rámci Únie a schopnosť prevziať záväzky členstva vrátane zámeru vytvoriť politickú, hospodársku a menovú úniu. Madridský summit EÚ tieto požiadavky v roku 1995 ešte rozšíril o potrebu efektívnej implementácie európskej legislatívy. Všetky tieto podmienky boli odvtedy aplikované na každé rozšírenie EÚ a Turecko nemá byť prečo výnimkou, čo v roku 1999 potvrdil aj summit v Helsinkách. Nezvyčajný problém – Cyprus Je pravda, že Turecko prešlo v poslednom období výraznými zmenami, ktoré ho posúvajú k naplneniu týchto kritérií. Od roku 1999, ale najmä od novembra 2002, keď sa k moci po parlamentných voľbách dostala Strana spravodlivosti a rozvoja súčasného premiéra Recepa Erdođana, viedol reformný proces k významnému posilneniu tureckej demokracie, k pokroku v zavádzaní európskych štandardov ochrany ľudských práv a práv menšín, k rastu civilnej kontroly ozbrojených síl i k postupnému odstraňovaniu vplyvu armády na politický život. Ocenením týchto reforiem bolo rozhodnutie Európskej rady z decembra 2002 o tom, že pokiaľ Turecko do dvoch rokov splní politickú časť Kodanských kritérií, EÚ s ním bezodkladne začne prístupové rokovania. Po odporúčaní Európskej komisie Európska rada 17. decembra 2004 rozhodla tieto rokovania začať. Aj napriek spomenutému pokroku však na základe názorov európskych inštitúcií i mnohých odborníkov možno konštatovať, že Turecko má ešte stále problémy, ktoré mu neumožňujú stať sa členom EÚ. V politicko-právnej oblasti ide predovšetkým o záležitosti dôslednej implementácie reformných zákonov. Najzjavnejšie problémy sa týkajú pretrvávajúceho vplyvu armády na politický život, nezávislosti súdnictva a dodržiavania ľudských a menšinových práv. Nemožno zabudnúť ani na problém Cypru. Hoci tureckí predstavitelia tvrdia, že jeho uznanie nemá nič spoločné s Kodanskými kritériami, je nepredstaviteľné, aby v EÚ existovali dva štáty, z ktorých jeden neuznáva druhý. Všetky tieto záležitosti spolu s otázkami plnenia ekonomických kritérií však možno vyriešiť. Najmä ak si uvedomíme desaťročné prístupové rokovania a ak predpokladáme pokračujúcu proreformnú a proeurópsku politiku aj nasledujúcich tureckých vlád. Nový pohľad na nacionalizmus Lenže za desať rokov aj samotná EÚ prejde ďalší kus cesty prehlbovania integrácie. Otázkou je, či bude Turecko aj za týchto podmienok ochotné akceptovať Úniu v jej zmenenej podobe. Kemalistická ideológia, na ktorej stojí moderná turecká štátnosť, je totiž už teraz v niektorých aspektoch nie celkom zlučiteľná so zásadami, na ktorých je budovaná EÚ. Jedným z jej šiestich pilierov je nacionalizmus, ktorý na začiatku 20. storočia začal nahrádzať koncept „spoločenstva bratov vo viere“ konceptom jediného a nedeliteľného tureckého národa. Uplatňovanie tohto princípu je dnes zrejme v Turecku najväčšou prekážkou pre akceptáciu európskeho štandardu ochrany menšinových práv. Kemalistická ideológia bola nástrojom modernizácie novodobého Turecka. Európa však za posledných vyše päťdesiat rokov posunula chápanie pojmov národ a nacionalizmus na úplne inú úroveň. Bude Turecko pri svojej geopolitickej vyťaženosti ochotné vzdať sa časti suverenity aj v pre neho takých životne dôležitých oblastiach, ako je zahraničná a bezpečnostná politika? V tejto situácii je ťažké predpokladať ďalší dlhodobý vývoj. Decembrové rozhodnutie bruselského summitu EÚ o začatí prístupových rokovaní s Tureckom však bolo správne. Európska únia ukázala, že toľko vyzdvihovaný občiansky princíp nie je ideálom len pre niekoľkých vyvolených, ale živou zásadou, ktorá ovplyvňuje jej dôležité politické rozhodnutia. Dala Turecku šancu, aby za desať rokov ukázalo, či a do akej miery dokáže tento princíp v každodennej praxi realizovať aj ono. Autor pôsobí na Katedre politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity
