Reklama
Reklama

Čínsky a japonský nacionalizmus

V čínskych mestách prebiehajú už niekoľko týždňov protijaponské demonštrácie. Oficiálnou zámienkou sa stala japonská učebnica dejepisu trivializujúca masakre páchané japonskými vojakmi v 30. a 40. rokoch na dobytých čínskych územiach. Čínska vláda prenechávala pouličným protestom takmer voľný priechod, čo vyvolalo vo svete veľa nezodpovedaných otázok.
Počet zobrazení: 969

V čínskych mestách prebiehajú už niekoľko týždňov protijaponské demonštrácie. Oficiálnou zámienkou sa stala japonská učebnica dejepisu trivializujúca masakre páchané japonskými vojakmi v 30. a 40. rokoch na dobytých čínskych územiach. Čínska vláda prenechávala pouličným protestom takmer voľný priechod, čo vyvolalo vo svete veľa nezodpovedaných otázok. Už tá prvá siahala k podstate prekvapivého sledu udalostí. Ako je možné, že všemocné politbyro Komunistickej strany, ktorá je nositeľkou politickej moci v Čínskej ľudovej republike, prenechalo ulice davom? Čo umožnilo predstaviteľom strany a vlády v Pekingu nespanikáriť a nevydať rozkazy na nasadenie vojenskej sily na potlačenie protijaponských pouličných protestov? Dôvera v politickú uvedomelosť a vlastenectvo Číňanov? Čo ak sme však videli ukážku majstrovského usmerňovania más želateľným smerom? Čo ak stáli za protijaponskými pouličnými akciami pekinskí dirigenti? Stranícki ideológovia si už dlhší čas robia starosti s nahrádzaním komunistických ideálov a triedneho boja inými métami. Najvhodnejším tmelom obyvateľstva najľudnatejšej krajiny sveta sa očividne stáva patriotizmus a hrdosť na úlohu, ktorej sa má zhostiť mladá generácia. Má ňou byť privedenie Číny do postavenia svetovej veľmoci, ktorá dobehne a predbehne Spojené štáty a očakávaných konkurentov Indiu a EÚ. Konflikt v podobe slovnej vojny s Japonskom nie je úplne náhodný, ale netreba za ním vidieť ani presne premyslenú taktiku pekinských špičiek. Tokio si privodilo verbálnu protijaponskú búrku v Číne do veľkej miery samo. Nepripúšťalo si, že zámorský západný sused (Čína) už dávno nie je nemotorným zaostalým valibukom, ktorý bude trvalo plniť japonské strategické ciele vytýčené pred štvrťstoročím. Keď vtedy hospodárski kapitáni krajiny vychádzajúceho slnka uvažovali, ako zabezpečiť udržanie hospodárskej dominancie v Ázii, pridelili sebe rolu akéhosi ázijského mozgu, ktorý bude mať ruky, pľúca a nohy na ostatných teritóriách kontinentu. Čína mala byť výrobno-montážnou základňou a Japonsko tvorcom a dodávateľom know-how. Na nízkonákladovosti výroby v Číne a nádejných miestnych odbytiskách však začali koncipovať hospodárske prežitie v rámci globalizácie aj americké a európske korporácie. Japonsko je v konkurencii so Západom v nevýhode. Ako hospodárska veľmoc zaujíma zatiaľ po USA druhú najvyššiu priečku na svete, ale to sa zmení, keď Európska únia začne naplno vystupovať ako hospodársky celok. Japonsko potrebuje na udržiavanie súčasnej ohromnej hospodárskej výkonnosti prístup k výdatným zdrojom energie. Musí však o ne súperiť s USA, integrujúcou sa Európou, Čínou, rozmáhajúcou sa Indiou a krajinami juhovýchodnej Ázie. Pre Japonsko to znamená, že z postavenia ekonomického vicemajstra sveta klesne onedlho za EÚ, za Čínu a neskôr za Indiu. Aby mohlo Japonsko hospodársky prežiť a neprepadnúť prudko nadol, potrebuje strategické hospodárske spojenectvo opreté o hodnovernú projekciu vojenskej sily. Ponúkajú sa mu dve hlavné možnosti: Spojené štáty, alebo Čína. Doterajšie opieranie sa o partnerstvo s USA stráca na dynamike rastu v porovnaní s potenciálom zopätia s Čínou. Japonsko zatiaľ zostáva kryté americkým jadrovým dáždnikom a ekonomickými zväzkami s americkými trhmi. Japonský export do Číny však prudko stúpa a vlani prevýšil vývoz do USA. Čínsky trh sa stáva pre Japonsko lákavejším ako americký a odbyt v Ázii perspektívnejším ako na iných kontinentoch. V Tokiu silnejú hlasy pragmatikov za prehlbovanie zbližovania s Čínou. Ríša stredu je na dobrej ceste stať sa hegemónom v Ázii a pritiahnuť na svoju obežnú dráhu ekonomiky viacerých ázijských krajín. Pre Japonsko je však postavenie satelita Číny nepredstaviteľné. Na to sú Japonci príliš hrdí. Svedčí o tom neochota Tokia zmeniť interpretáciu dejín XX. storočia a japonskú vojenskú expanziu v Ázii. Imperiálne Japonsko sa vtedy dopúšťalo vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti v Číne, Kórei, Malajzii, na Filipínach a na okolitých územiach patriacich európskym koloniálnym mocnostiam. Od skončenia 2. svetovej vojny prešlo šesť desaťročí, ale Tokio nedokázalo urobiť so svojou minulosťou podobný denacifikačný koniec ako Nemecko. Všetky doterajšie ospravedlnenia bývalým podmaneným krajinám boli vyslovené ťažkopádne, neochotne a nejednoznačne. Škoda, že Japonsko nepostupovalo tak priamočiaro a nahlas ako povojnové Nemecko. Kým nemecké učebnice dejepisu sú denacifikované a zbavené alibizmu a sebaklamu, japonská historiografia prejavuje váhavosť a to dráždi krajiny, ktoré boli obeťami japonskej vojenskej agresie. Japonsku by pomohlo, keby prehltlo vlastnú pýchu a predstúpilo pokorne pred susedov združených v bloku ASEAN. Tí nemajú z expanzie Číny veľkú radosť a privítali by urýchlenie vyvažujúcich ekonomických spojenectiev s Japonskom. Potešili by sa i Rusko, India a USA, pretože aj pre ne začne byť zrejme Čína čoskoro príliš mohutná. Namiesto flirtovania s utvorením superbloku s Čínou by sa možno uskorilo multipolarizovanie sveta, čo by bol vývoj užitočný pre všetkých. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama