Nie je to doména ľavice

Joachim Fest hovoril v jednom slávnostnom prejave v roku 1991 na tému „Život bez utópie“. Opäť v ňom zopakoval známy konzervatívno-liberálny argument proti utopickému mysleniu. Vyzeralo to, ako keby mu jeho hlavný odkaz nadiktoval sám Karl Popper: „Neexistuje žiadna liberálna utópia.“
Počet zobrazení: 820
7_karikatura-m.jpg

Joachim Fest hovoril v jednom slávnostnom prejave v roku 1991 na tému „Život bez utópie“. Opäť v ňom zopakoval známy konzervatívno-liberálny argument proti utopickému mysleniu. Vyzeralo to, ako keby mu jeho hlavný odkaz nadiktoval sám Karl Popper: „Neexistuje žiadna liberálna utópia.“ Ani nie o desať rokov neskôr sa dali v novinách čítať skutočné chválospevy na liberálnu utópiu. Frankfurter Allgemeine Zeitung v marci 2000 písal: „Len na burze, onom klasickom domove kapitalizmu, ktorý opísali Zola či Marx tými najčiernejšími farbami, bude vybojovaná beztriedna spoločnosť rovných... Ekonomika ako hra s nulovým súčtom je minulosťou. A za to všetko ďakujeme čistému toku fantázie... Moc fantázii – tak vyzývali kedysi parížski študenti... Minulý štvrtok stála hodnota France Télécomu takmer na hranici 90 miliárd. Nech žijú fantasti.“ Burzová rozprávková krajina blahobytu, nová „beztriedna“ spoločnosť, mala byť uskutočnená pomocou kreativity a fantázie, a nie dogmy a bojov na barikádach. Hodnotenie utópií „beztriednej“ spoločnosti vychádza často z toho, kto a s akým cieľom ich propaguje. V roku 2000 sme prežili krátke leto trhovo-liberálnej utópie mnohých „ak“: ak by sa stali akcionármi úplne všetci, ak by index DAX stále iba stúpal, ak by fantázia poháňala kurzy stále vyššie, ak by zas kurzy dávali našej fantázii neustále krídla. A ak by táto utópia nezvädla, žili by sme v nej dodnes. Po veľkom opojení prichádza ranná opica. Smelé projekty „spoločnosti akcionárov“ sa stali zrazu nenápadnými. Utopickí pravičiari Podľa mňa je veľkým nedorozumením, že utópie sú doménou ľavice a utopické myslenie sa spája len s revolučnými či emancipačnými projektmi. Je to mýtus, že konzervatívci a liberáli majú monopol na antiutopické myslenie – hoci si to radi píšu na štít. Spiatočnícke utópie „zlatého veku“, túžba romantikov po idealizovanom stredoveku, vzývanie mýticky žiarivého impéria konzervatívnymi revolucionármi, ale aj vízia konca dejín Francisa Fukuyamu – to všetko sú svojou štruktúrou utopické myšlienky. Aj keď si to nechcú priznať. Už mnoho rokov pred implóziou reálsocialistického impéria stratili utópie založené na oslobodení človeka od odcudzenej práce presvedčivosť. Postmoderní teoretici odhadzujú „totalizujúce“ meganarácie a napochytro formulujú vlastné protiutópie: Ríša slobody je človeku predstavovaná úplne inak, omnoho krajšie a pestrejšie, ako fragmentovaný svet rozdielov, rôznorodosti a plurality, ako ríša neobmedzených možností. Sebaurčenie je ako spoločenský projekt diskreditované a individuálna flexibilita je v diskurze nanovo zakotvená. Do módy prišiel nomád ako fenotyp dneška a jeho prorokom sa stal Bruce Chatwin. Opäť sa túlame po zemi, sme existenciálne sťahovavými bytosťami, hľadačmi stôp. Aj keď si v skutočnosti objednávame len last-minute letenku na Mallorcu alebo musíme prijať pracovnú ponuku v malom meste. Snaha o autonómiu je predstavovaná ako relikt zo starej truhlice na šaty pochádzajúcej z obdobia osvietenstva, ktorý zaváňa totalitarizmom. „Nový človek“ má byť omnoho viac produktom diskurzívnej formácie, akási bezobsažná nákupná taška, ktorá je napĺňaná podľa chuti a rozmaru v supermarkete pohyblivej ponuky identít, a po kreatívnych experimentoch s vlastným ja môže byť opäť vyprázdnená. O špinavých peniazoch nemôže byť, samozrejme, v stratosferickej výške filozofie ani reči. Do hry prichádzajú až v úrovni politiky pracovného trhu, keď je „antitotalizujúca“ sloboda konkretizovaná v pojmoch ako sebabiografia, záplatová identita a morálny individualizmus. V rovine reality sa potom mnohým javí história „nového človeka – nomáda“ zvláštnym spôsobom. Náboženské utópie žijú Utópie ako návrhy alternatívnych spôsobov usporiadania spoločnosti môžu byť pesimistické a optimistické. Pesimistickými boli „čierne“ utópie medzivojnového obdobia, napr. Huxleyove či Orwellove, ktoré zobrazovali úžasný nový svet ako totálne autoritársku spoločnosť, v ktorej kontroluje Veľký brat aj tie najintímnejšie činnosti človeka. Optimistické boli tie smery, ktorých predchodcom nie je Marx, ale Ernst Bloch, s jeho princípom Nádeje ako ľavicovo-náboženskou utópiou. Oproti tomu sú sociálni demokrati vzorom triezvej viery vo vedu, čo Karl Kautsky opísal vo svojom denníku slovami: „Vedecký socialista študuje, utopista špekuluje.“ Od sedemdesiatych rokov narieka ľavica čoraz viac nad stratou utópie či jej opustením v dnešnej spoločnosti, akoby tieto myšlienky patrili len jej. Herbert Marcuse konštatuje koniec utópií, Habermas verí, že sa utopická energia pominula, oslabila, no v skutočnosti upadajú iba sekulárne utópie. Naproti tomu náboženské v žiadnom prípade. To, čo sa dnes diskutuje pod spoločným pojmom „fundamentalizmu“, nie je v skutočnosti ničím iným, ako znova posilnenou, do minulosti hľadiacou politickou utópiou, ktorá sa skrýva za náboženskou legitimizáciou. Opotrebované a zdiskreditované sú dnes len tie utópie, ktoré si do centra postavili zvrchovanosť „producentov“ nad produktmi ich práce. Dôvody sú známe – ani nie tak preto, že môžu byť v nesprávnych rukách zneužité, ako si to niektorí ešte stále nahovárajú, ale preto, že so svojím produktivistickým charakterom môžu byť úplne bez problémov využité rozvíjajúcimi sa diktatúrami. NDR: realita predbehla utópiu S rastúcimi problémami trhu rastie príťažlivosť ekologických utópií. Ernst Callenbach vo svojom utopickom románe z roku 1975 Ekotópia hľadá spásu v návrate miest i celých regiónov k poľnohospodárskemu životu: „Časť bývalých predmestí medzi novými sídliskami sa práve mení na lesy a pasienky... Úzke pásy lesa lemujú kľukatiace sa rieky. Jastraby pozvoľna opisujú svoje kruhy.“ Učiť sa od Ameriky znamená učiť sa od Indiánov. To je „nový človek“ ekológie, ktorý príde do tej či onej časti Nemecka. Človek však nemusí byť prorokom, aby dokázal predpovedať, že tam nenájde krúžiacich jastrabo, ale skôr neonacistov. Tieto ekologické utópie nie sú vo všeobecnosti nijako originálne a s postmoderným a elektronickým nádychom propagujú starý ideál, bránený už v 19. storočí Williamom Morrisom – decentralizovanú, slabo hierarchickú a reekologizovanú spoločnosť. Aj tam, kde ukazujú svoju menej peknú tvár a hrajú sa s apokalyptickým strachom, eko-diktatúrami a inými neliberálnymi, hierarchickými a centralizovanými obrazmi spoločnosti, opisujú len zo starých vzorov, ktoré navrhli, rovnako už v 19. storočí, utopisti ako Etienne Cabet či Edward Bellamy. Bellamyho vízia štátnokapitalistického systému so všeobecnou armádou pracujúcich ukazuje, že utópie môžu byť realitou aj predstihnuté. Nie náhodou to bol najobľúbenejší autor v NDR. Berlusconi: realizátor utópie V bežnej reči sú utopisti považovaní za od sveta odtrhnutých „snílkov“ a idealistických tvorcov projektov, to však predpokladá, že interpretácia bude vždy závisieť od záujmu interpretátora. Preto je možné z pozície úradnej autority rozhodovať, ktoré projekty sú akceptovateľné a ktoré treba označiť len za amatérske vidiny. Utópie stoja jednou nohou v realite. Presnejšie povedané v spoločenských krízach a len tou voľnou nohou prekračujú ohraničený rádius možného. Vo svojej konjukturálnosti a „orientovanosti na burzu“ sú dobrým obrazom ekonomických cyklov a politických bojov o hegemóniu. Ľavicou oplakávaný a liberálnymi konzervatívcami oslavovaný koniec Utópie hovorí len to, že na miesto utópií, ktoré stratili svoju mobilizačnú schopnosť, nastúpili nové. Je prirodzené, že proti utópiám sa nebojuje inými utópiami, ale pod vlajkou antiutopizmu. Proti idealistom vystupujú realisti, proti „snílkom“ zas „inžinieri moci“. A pritom sú práve tí druhí často rozhnevanými utopistami s projektmi vykonštruovanej budúcnosti. Spoločnosť ako superfirmu, definovanú efektívnosťou, prácou a hierarchiou, predkreslil moderným utopistom už Cabet. Berlusconi, ktorého zatiaľ nemožno podozrievať zo záchvatov utopizmu, ju robí uskutočniteľnou. Ak sa človek pozrie bližšie, sú tieto boje medzi realistami a „projektantmi“ iba strategickými úskokmi. Pretože aj zapálení antiutopisti z konzervatívno-liberálneho tábora nasledujú vlastnú Utópiu. Je to opäť večná nádej, že je možné zastaviť čas. Je to len ďalší z variantov veľkej utópie slobody – že Ríša slobody neleží vo vzdialenej budúcnosti, ani v glorifikovanej či ospravedlňovanej minulosti, ale je možné uskutočniť ju práve tu a práve teraz. Z tohto pohľadu už nie je západná utópia žiadnou utópiou, ale našla dávno svoje miesto v kapitalistickej produkcii tovarov, v západnom spoločenstve hodnôt a spoločnosti konzumentov, v Ríši hojnosti a nadbytku. Z toho pramení nesprávny záver, že neexistuje liberálna utópia. Z toho, že v ohraničenom geografickom priestore je dosiahnuté vývojové štádium označené za koniec dejín. Vedená „neviditeľnou rukou“ je táto mladšia sestra hegelovského svetového ducha utópiou bezhraničnosti a nekonečného priestorového rozsahu. Spánok rodí Netvora Keď utopické oázy vyschnú, obáva sa Habermas, rozširuje sa púšť banality a bezradnosti. Napriek tomu si však neviem predstaviť nič banálnejšie, ako byť zaradený v Bellamyho armáde pracujúcich alebo v utopickej spoločnosti budúcnosti Švajčiara P. M. dve hodiny denne zbierať repu, kompostovať, vytrhávať burinu či musieť zbierať lesné plody – v záhradkárskej kolónii premenenej na moralistický nápravno-výchovný ústav. Čím podrobnejšie opisujú tieto ideály nový svet, tým jasnejšie sa ukazujú ako obrazy vysoko banálne, často autoritársky riadené skutočnosti. Detailne nakreslené utópie zabíjajú presne to, čo je na utopických myšlienkových projektoch jedinečne zaujímavé – hru s možnosťami, vládu fantázie. Len vtedy, keď nechávajú otvorené pole pre napätie medzi fantáziou a rozumom, môžu byť rezervoárom ideí rozvíjajúcim moc meniacu spoločnosť. Krátko po francúzskej revolúcii uverejnil Francisco Goya svoje slávne Caprichos, ktorých 43. list má názov „Spánok Rozumu rodí Netvora“. Interpretátori to, celkom v duchu Poppera či Festa, pochopili ako odklonenie sa v dezilúzii od francúzskej revolúcie a ako zrieknutie sa rozumu schopného tvoriť univerzálne projekty. Zo „spánku“, teda vynechania rozumu, urobili „sen“, teda všemocnú fantáziu. A týmto pochybným prekladom zaradili Goyu do tábora antiutopistov. V skutočnosti však sám autor v komentári k tomuto listu hovorí niečo úplne iné: „Fantázia, opustená Rozumom, plodí neskutočného netvora; no zjednotená s ním je matkou Umenia...“ A Politiky, chcelo by sa dúfať. Článok bol uverejnený v časopise Frankfurter Hefte, apríl 2005 Redakčne krátené a upravené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984