Nositeľ Nobelovej ceny odmieta dôchodkovú „reformu“
V dôsledku štátnej i súkromnej propagandy sa dnes mnohí ľudia na Slovensku domnievajú, že dôchodková „reforma“ je nevyhnutná na riešenie problémov doterajšieho systému penzijného zabezpečenia. Ba veria, že sa vďaka nej približujeme Západu. Opak je pravdou. Dôchodkovú „reformu“ na slovenský spôsob neprijala doteraz nijaká krajina západnej Európy a v Spojených štátoch sa o ňu zasadzuje iba prezident George Bush a jeho republikáni. Joseph Stiglitz vysvetľuje, prečo „reforma“ problémy dôchodkového systému nerieši, ale ich ešte zhoršuje. Je to takmer zrakový klam: na obzore Japonska, ale aj Európy a Ameriky, visí ťažký mrak dôchodkovej krízy. Problém je to reálny, i keď sa preháňa. Klam sa však nachádza v mnohých z plánov, ktoré sa vymýšľajú na jeho riešenie. Pridrahý súkromný systém Hlavnou otázkou je, či privatizácia dôchodkového systému problém vyrieši, alebo situáciu zhorší. Keďže mnohé krajiny uvažujú o osvojení jednej z podôb tohto plánu, celá otázka si vyžaduje starostlivé preskúmanie. Privatizácia sama osebe zjavne riešením nie je. Ťažko skúšaný americký súkromný penzijný systém, ktorý má dnes dlhy v hodnote niekoľko sto miliárd dolárov, už teraz pôsobí dojmom, že si bude vyžadovať záchranu zo strany štátu. Boli však časy, keď sa zdalo, že privatizácia, ktorá by jednotlivcom umožňovala sporiť na súkromných účtoch, by bola lepšia ako verejný dôchodkový systém, ktorý investuje do štátnych dlhopisov s nízkymi výnosmi. Stúpenci privatizácie tvrdili, že fondy by na tom boli oveľa lepšie, keby investovali do akcií, a predpovedali výnosy vo výške 9 %. Trh s akciami však výnosy nezaručuje; nezaručuje dokonca ani to, že ceny akcií budú držať krok s infláciou. Obdobia, keď ho držať nedokázali, v minulosti skutočne boli. Verejný dôchodkový systém ochraňuje jednotlivcov pred nestálosťou trhov a pred infláciou, poskytujúc tak formu poistenia, akú súkromné trhy neponúkajú. Postupuje pritom pozoruhodne efektívne. Náklady na správu dôchodkového systému sú oveľa nižšie ako pravdepodobné náklady spojené so súkromnými účtami. Je to pochopiteľné: súkromné investičné spoločnosti vynakladajú obrovské prostriedky na reklamu a svoje platy. Drastické zníženie dôchodkov Je možné, že v záujme obmedzenia týchto transakčných nákladov George Bush navrhne obmedziť voľný výber, ktorý však bol hlavným argumentom v prospech privatizácie. No takáto obmedzená voľba – napríklad fond, ktorého majetok sa skladá z 90 % zo štátnych dlhopisov a z 10 % vložených do indexového fondu akcií – by sa poľahky dala zaviesť aj do verejného dôchodkového systému. Reforma je vraj naliehavo nutná, pretože asi o štvrť storočia nebude vo verejnom systéme dosť peňazí. Celý problém však závisí od tempa rastu ekonomiky: ak by sa vrátil rast, žiadny problém neexistuje. A aj keby existoval, dal by sa ľahko vyriešiť: za zlomok peňazí, ktoré financovali dvojnásobné „zníženie“ daní, by sa budúcnosť systému zabezpečila na 75 rokov. Drobné zníženie dôchodkov, posunutie veku odchodu do penzie alebo drobná úprava výšky odvodov by mohli systém zabezpečiť navždy. Bushove a podobné návrhy dôchodkový systém nezachránia, ak ich nebude sprevádzať drastické zníženie dôchodkov. Ako by aj mohli? Bush navrhuje presunutie takmer tretiny odvodov na súkromné účty. To znamená, že do systému poputuje menej peňazí. Ak sa dôchodky neznížia, medzera medzi príjmami a výdavkami sa tým iba zvýši. Človek nepotrebuje byť nositeľom Nobelovej ceny, aby to pochopil. Väčšie riziko Privatizácia by teda neochránila penzistov pred nesolventnosťou dôchodkového systému. Iba by pridala obrovskú čiastku k dnešnému rozpočtovému deficitu, keďže čiastočná privatizácia znamená, že peniaze, ktoré by sa boli použili na zaplnenie medzery medzi vládnymi výdavkami a príjmami, poputujú do súkromných fondov. Amerika i svet by mali mať na pamäti, že privatizácia dôchodkového systému bola jednou z hlavných príčin nedávnych rozpočtových bolestí Argentíny. Pritom keby nebola táto krajina systém sprivatizovala, jej rozpočet by bol viac-menej vyrovnaný. Spojené štáty začínajú svoj privatizačný podnik s rozpočtovým deficitom vo výške 4 % HDP. Stúpenci privatizácie však tvrdia, že investície do akcií by priniesli dostatočne veľké výnosy, aby jednotlivcom poskytli rovnako veľký príjem na dôchodku ako predtým, lebo dodatočný príjem by vykryl stratu. Ale ak trhy fungujú efektívne, potom výnosy budú vyššie iba preto, lebo väčšie je aj riziko. V ekonómii naďalej platí, že nič nie je zadarmo. Nasporené peniaze nestačia V dôsledku zvýšeného rizika je možné, že o 40 rokov zrazu mnohí ľudia zistia, že im ich nasporené peniaze na dôchodok nestačia. Ale aj keby sme si mysleli, že niečo naozaj zadarmo je, stále to nie je dôvod na privatizáciu: štát by mohol získať dodatočné výnosy tým, žeby na burze investoval sám. A prezident Clinton aj presne toto navrhoval. Ak budú medzi dôsledkami privatizácie zvýšené transakčné náklady, zhoršená solventnosť systému, zvýšené rozpočtové deficity, znížené dôchodky a menšia istota pre dôchodcov, prečo sa na ňu tak tlačí? Jedným z dôvodov je, že finančné trhy majú veľký záujem ukrojiť si zo spomínaných transakčných nákladov niečo pre seba. Ďalším dôvodom je ideologická zaujatosť proti miernemu prerozdeľovaniu bohatstva, ktoré je dôsledkom existencie verejného systému. Americký dôchodkový systém zaznamenal úspech pri znižovaní chudoby vďaka tomu, že chudobní z neho dostávajú o niečo viac, ako prispeli, a bohatí zase o niečo menej. No aj napriek miernemu prerozdeľovaciemu dosahu dôchodkového systému chudoba a nerovnosť v Amerike narastajú. Privatizácia situáciu iba zhorší. Bush sa pokúsil Ameriku nastrašiť veľkosťou problému a pokúsil sa ju oklamať rečami o tom, že privatizácia ho vyrieši. Lenže deficity dôchodkového systému sú mizivé v porovnaní s tými, ktoré vznikli v dôsledku Bushovho obrovského znižovania daní pre vysokopríjmových Američanov. Nejde náhodou o niečo iné? Autor je nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Krátené. Slovenský preklad z The Guardian prebratý z www.hejrup.sk
