Lekcia z čínskeho textilu

V Európskej únii sa rozoznievajú poplašné volania: „Zastavte záplavu čínskeho textilu, lebo nám zadusí domácich výrobcov!“ Je tento poplach oprávnený? Sťažujú sa starí i noví členovia Dvadsaťpäťky, ale nie všetci. Názorovú nejednotnosť odzrkadľujú váhavé reakcie Európskej komisie. V prípade vyhrotenia konfliktu by arbitrom nebola ona, ale Svetová obchodná organizácia (WTO).
Počet zobrazení: 1518

V Európskej únii sa rozoznievajú poplašné volania: „Zastavte záplavu čínskeho textilu, lebo nám zadusí domácich výrobcov!“ Je tento poplach oprávnený? Sťažujú sa starí i noví členovia Dvadsaťpäťky, ale nie všetci. Názorovú nejednotnosť odzrkadľujú váhavé reakcie Európskej komisie. V prípade vyhrotenia konfliktu by arbitrom nebola ona, ale Svetová obchodná organizácia (WTO). Skúsme na začiatok roztriediť členov Únie na dve polovice. Prvá podporuje tlak na Európsku komisiu, aby urýchlila vypracovanie a odobrenie ochranných opatrení. Druhá, naopak, nepovažuje nátlak za potrebný a správny. Do tábora ochranárov sa zaraďuje Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Portugalsko, Grécko, Belgicko, Cyprus, Slovinsko, Česká republika, Poľsko, Litva a do istej miery aj Slovensko. Proti prijímaniu ochranných a odvetných opatrení výrazne sa stavia Veľká Británia, ktorá pristupuje k dominantným trendom svetového hospodárstva pomerne pragmaticky a bez paniky. Snaží sa využívať ich výhody a nestrácať energiu zbytočnou obranou. Britskí textilní magnáti sa mohli koncom 20. storočia hrdiť úctyhodnými tristoročnými tradíciami v branži. To im však nebránilo reštrukturalizovať textilný priemysel ostrovnej monarchie. Výsledkom jeho integrácie do svetovej ekonomiky bola drastická redukcia výrobných kapacít na britskom území a presun niektorých do krajín s nižšími nákladmi. Napriek členstvu Spojeného kráľovstva v EÚ premiestňovali britské textilné podniky obyčajne svoje továrne poza hranice Starého kontinentu – najčastejšie do Ázie. Využívali tak odstraňovanie prekážok pohybu práce a kapitálu bez ohľadu na štátne a geografické hranice. Hovoríme o procese globalizácie, ktorá rúca administratívne bariéry v podobe inštitucionálnych sústav národného, ale i skupinového druhu. O tých skupinových hovoríme v prípade ochranného systému zákonov, noriem, ciel a taríf, ktorým sa ako plotom obháňajú regionálne zoskupenia štátov. Takým je aj Európska únia, ktorá by chcela byť politickým, hospodárskym i kultúrnym i spoločenským celkom. Počas trvania studenej vojny sa riadila zásadami sociálno-trhového hospodárstva a vzájomnej solidarity. Zaviedla princíp prerozdeľovania a vyrovnávania regionálnych rozdielov. Po páde železnej opony sa práve solidarita javí v ére dospievajúcej globalizácie ako bremeno. Politické vedúce kruhy EÚ sa na svetové ekonomické súťaženie dívajú cez politickú prizmu a svet im pripadá ako aréna stretov národných a nadnárodno-regionálnych záujmov. Ináč to chápu veľkí európski investori. Svetové hospodárstvo v ideálnom stave vnímajú ako zemskú klímu, ktorá je v neustálom pohybe a v kreatívnom chaose. Národné a supranárodné blokové delenie sa im vidí ako márna snaha, ako zväzovanie nespútateľných prírodných živlov. Európski i americkí vyznávači teórií voľného trhu s neľúbosťou pripúšťajú intervencie politických reprezentantov do chodu svetových trhov. Platí to aj o fenoméne zaplavovania európskych (i amerických) trhov čínskym textilom. V tomto bode sa oplatí zamyslieť nad pojmami „čínsky textil“ a „čínsky vývoz textilu“. Nie sú vždy tým, čím sa zdajú. Preto sú niektorí európski politici opatrnejší pri volaní po odvete. Chápu, že ak majú ich národné textilné koncerny v Číne prevádzky, je textil vyrobený v Číne ich vlastný – a zároveň čínsky. Podobne je to pri produkcii európskeho obuvníckeho, hračkárskeho, elektrotechnického (atď.) priemyslu v závodoch v Číne. Na koho sa majú Európania potom sťažovať – na čínskych pracujúcich, alebo na ich nadnárodných zamestnávateľov? Nie všetci exportéri z Číny sú západné nadnárodné korporácie, ale je ich dosť na to, aby nabádali k obozretnosti pri rozhorčených exklamáciách. Európski a americkí zákazníci radi kupujú čínsky textil, obuv a ďalšie produkty spotrebného priemyslu. Je lacný a nízkopríjmové vrstvy by si ho nemohli dovoliť kupovať v rovnakých množstvách, keby bol vyrobený doma a predávaný za vyššie ceny. Nie je preto trúfalé konštatovať, že lacný čínsky tovar je pre mnohých aj jediným dostupným. Obmedzenie jeho dovozu by ich zmietlo z ako-tak prijateľného postavenia chudobných na dno biedy. Čína je od roku 2001 členom WTO. Do roku 2008 smie zvyšovať objemy exportu do ostatných členských štátov len o 7,8 % ročne. Túto hranicu však vysoko prekračuje, čím hrubo narúša rovnováhu na trhoch recipientov. Bruselu je nepríjemné obrátiť sa na WTO so sťažnosťami proti Číne. Viac by privítal samoreguláciu exportérov z Ríše stredu. Najmä tých, ktorých kontroluje čínska vláda. V Bruseli kolujú povesti, že Peking podmieňuje takýto zákrok výmenou za odvolanie zbrojného embarga EÚ proti Číne. Ak by to bola pravda a EÚ chcela ustúpiť, bola by to kontraproduktívna výmena. Čínsky textilný tovar by o niečo podražel, ale naďalej by zostal bezkonkurenčne lacný. Peking by však získal prístup k najnovším európskym zbrojným technológiám a vyprovokoval by amerických zbrojných exportérov k zostreniu tlaku na Biely dom, aby tiež uvoľnil zbrojné embargo. To už je však iná kapitola vhodná na samostatnú úvahu. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984