Byť Európanom

Pred niekoľkými tisícmi rokov jestvovali v Mezopotámii, Egypte a Číne vyspelé štátne celky a ich kultúry. Ďaleko na západ a sever od nich, od Atlantiku po Ural, sa rozkladal Ereb, pre obyvateľov Východu kraj zapadajúceho slnka, temnoty, neznáma. Mohutné horstvá a rozľahlé pralesy dlho znemožňovali kontakty európskych „barbarov“
Počet zobrazení: 927
11_titulka18-m.jpg

Pred niekoľkými tisícmi rokov jestvovali v Mezopotámii, Egypte a Číne vyspelé štátne celky a ich kultúry. Ďaleko na západ a sever od nich, od Atlantiku po Ural, sa rozkladal Ereb, pre obyvateľov Východu kraj zapadajúceho slnka, temnoty, neznáma. Mohutné horstvá a rozľahlé pralesy dlho znemožňovali kontakty európskych „barbarov“ s inými civilizáciami. Aj kresťanstvo prenikalo po moriach podstatne skôr do Írska alebo Arménska, než do ťažko prístupných krajov severne od Álp a Karpát. A predsa, bola to práve Európa, ktorá dala toľko rozhodujúcich impulzov celej svetovej civilizácii a kultúre. Boli to najmä dva základné pramene a dve základné línie európskeho vývinu. Vznikom prvotná je línia mimokresťanská. Aj po vyše dvetisícpäťsto rokoch zostáva živý a uznávaný odkaz antiky – gréckej vedy, filozofie, demokracie a umenia, princípov rímskeho práva, spoločenskej organizácie a správy, ako aj ďalších východísk pre riešenie problémov ľudskej existencie. Historická úloha kresťanstva môže byť v rôznych dejinných obdobiach chápaná ako rozporná alebo sporná. Objektívne a reálne však kresťanstvo patrí k najvýznamnejším energiám a faktorom dejinného vývinu a tváre Európy. Pripomeňme filozofický a etický potenciál jeho univerzalizmu ako základ jedného z prúdov humanizmu. Reformácia a protestantizmus podčiarkli individualitu veriaceho, a tým človeka vôbec. Zdôraznili jeho slobody a práva v oblasti viery, zároveň s ich faktickým presahom do oblasti obecne ľudskej a svetskej. Na úsvite novoveku so znovuobjavovaním odkazu antiky sa v Európe zrodil renesančný ideál človeka, ako ho poznáme zo života a diela predstaviteľov dobového umenia, myslenia a vedy – ľudí znalých mnohých jazykov a krajín, ozajstných Európanov tých čias. Nemec Johann Gutenberg vynálezom kníhtlače umožnil ľudstvu nebývalé rozširovanie informácií, vedomostí, ideí. Onedlho nato pristal Janovan Kolumbus pri brehoch Nového sveta. Z tohto objavu, zo vzájomného vzťahu Európy a neskorších Spojených štátov amerických, sa vyvinul jeden z najvýznamnejších faktorov novovekej histórie. Európskou inšpiráciou pre Ameriku boli osvietenské myšlienky o človeku, jeho slobode a právach, ako sa ony odrazili vo Vyhlásení nezávislosti anglických kolónií v Severnej Amerike. Americkou inšpiráciou pre Európu bol boj za nezávislosť, protifeudálne a republikánske idey, ako sa ony odrazili vo Veľkej francúzskej revolúcii a v Deklarácii práv človeka a občana. Idey a príklad americkej revolúcie a francúzskej revolúcie rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili vývoj sveta od 19. a 20. storočia dodnes. Bez nich by nebolo novodobých demokracií a moderného hnutia za ľudské a občianske práva, ani boja proti ich porušovaniu. Po niekoľko storočí prúdili do Ameriky milióny Európanov, ich odvaha, pracovitosť a podnikavosť nachádzala v odfeudalizovaných, slobodných a emancipovaných Spojených štátoch amerických podmienky nebývalého rozvoja a uplatnenia. Aj tejto okolnosti vďačia súčasné USA za svoje postavenie vedúcej svetovej mocnosti. V súvislosti s úlohou európskeho osvietenstva nemožno nereagovať na pokusy o jeho ideové a dejinné negovanie. Treba konštatovať, že európske osvietenstvo bolo v niektorých ohľadoch aj protirečivý fenomén. S odstupom času vnímame aj jeho problematické i slabšie stránky, dané najmä spoločenským pôvodom a dobovo ohraničeným myslením jeho tvorcov a hlásateľov. Často sa absolutizovala dôvera v ľudský rozum ako záruka pokroku a ako nástroj racionálne sa rozvíjajúcej ľudskej spoločnosti. Tieto predstavy sú podrobované skúške práve aj v modernej spoločnosti, orientovanej na efekt a predovšetkým na zisk, neraz iba prechodný alebo draho platený rozličnými negatívami pre život ľudí. Avšak je toto skutočne zodpovedný ľudský rozum, aký zrejme mali na mysli novovekí humanisti a osvietenci? Nie je neprestajne stupňovaná technická a ekonomická racionalizácia neraz iba prejavom horúčkovito iracionálneho uvažovania a snaženia – s jeho nevyhnutnými a dnes čoraz zrejmejšími dôsledkami pre svet prírody a kvalitu života ľudí? Čo osvietenstvo v skutočnosti znamenalo pre celý svet a ľudstvo možno ukázať na tomto ilustratívnom príklade. Približne rovnako rýchlo či pomaly cestoval kedysi Caesar a ešte na počiatku 19. storočia Napoleon. Akoby sa na celých osemnásť storočí takmer zastavil technický vývoj a pokrok. A práve od prelomu 18. a 19. storočia začala strmo stúpať krivka vedeckého a technického pokroku, ako to v známych štúdiách ukázal americký sociológ P. Sorokim. Náhly civilizačný prevrat vo vývine Európy a europeizovaných častí sveta nebol náhodný. Jasne súvisel práve s osvietenským oslobodením ľudského myslenia a vedeckého bádania od dovtedajších pút. V historicky krátkom čase vznikla v Európe moderná spoločnosť s vyspelou technickou a hospodárskou organizáciou, s rastúcimi možnosťami uspokojovania najrozličnejších potrieb ľudí. V polovici 20. storočia postúpila Európa svoje dovtedajšie prvé miesto Spojeným štátom americkým. Zároveň, so vznikom a postupným rozširovaním Európskej únie, sa Európanom otvorili nové perspektívy ich miesta a úlohy vo svete. Vyrástli však pred nimi aj nové problémy v oblasti ekonomiky, techniky, špičkových technológií a finančných možností, najmä v porovnaní so Spojenými štátmi americkými a s výnimkou vojenstva aj s Japonskom. A za nimi sa už reálne črtá rastúci význam Číny, ale aj Indie a viacerých ďalších ľudnatých a ekonomicky perspektívnych krajín. Nedohrala už Európa, navyše so svojou rapídne starnúcou populáciou, svoju dejinnú úlohu? Zostáva Európanom už iba hrdo, ale nostalgicky sa obzerať za slávnou minulosťou? Prečo a ako byť v tomto svete Európanom? *** Naša spätosť s dejinami, kultúrou a tradíciami Európy nemá a nemôže byť iba akýmsi emocionálnym putom s minulosťou. Nie je ani samoúčelná. V záujme našej identity ako Európanov si musíme zachovať vedomie historického významu nášho svetadielu a zásluh generácií našich predkov. Zároveň však nesmieme stratiť schopnosť kriticky sa pozrieť na európske dejiny i sebakriticky uvažovať tak o všeobecných, ako aj o svojich osobných názoroch, predstavách a pocitoch, vrátane rôznych stereotypov i predsudkov. Tak z hrdosti na svoje európanstvo by sme nemali upadať do elitárskeho „európocentrizmu“. Európu už od staroveku ovplyvňovali kultúry Malej Ázie a Stredného východu. Len si pripomeňme, kde a ako vznikalo kresťanstvo. Treba poznávať alebo aspoň rešpektovať aj hlavné mimoeurópske kultúry, tradície, náboženstvá a hodnotové systémy a ich podiel na svetovej civilizácii, vzdelanosti a kultúre. Dôležité je to v prípade islamu – zmieňme aspoň zásluhy arabských učencov o zachovanie antických diel s ich významom pre stredoveké a ďalšie európske myslenie a kultúru. Nemálo civilizačných a kultúrnych podnetov si priviezli z vojen „za oslobodenie Božieho hrobu“ európski križiaci. Ale nejde iba o históriu. Predstavujú súčasný islam iba náboženskí a politickí extrémisti a teroristi? Nemali by sa kresťanské, židovské a ďalšie duchovné elity väčšmi usilovať o produktívne kontakty s konciliantnejšími kruhmi v miliarde moslimov? Nehovoriac už o tom, že nie všetci Európania sa vyrovnali s antisemitizmom – nie vždy dostatočne známe je miesto judaizmu práve v rámci toho, čo sa zvykne nazývať kresťanskou civilizáciou. Židovskí vedci, filozofi, spisovatelia a umelci majú významný podiel na európskej a svetovej vzdelanosti, vede, kultúre, ako aj humanizme, podiel obzvlášť typický pre 19. a 20. storočie. Nie v poslednom rade treba prekonávať aj zužovanie kultúry Európy iba na jej Západ. Pri napredujúcom zjednocovaní nášho svetadielu by bolo namieste viac si všímať aj prínos národov strednej a východnej Európy. Natrvalo zrejme nebudú udržateľné predstavy, podľa ktorých by Európa mala končiť na východných hraniciach baltských štátov a Ukrajiny. Pri oprávnenej hrdosti na svoju históriu by Európania nemali zabúdať, v akých sporných podobách vystupoval „biely muž“ v ostatných častiach sveta: aj ako bezohľadný kolonizátor a surový otrokár. V Európe sa zrodila inkvizícia a masové upaľovanie „bosoriek“, boli stáročia krutých náboženských konfliktov, začali sa tu obidve doteraz najväčšie vojny, vo viacerých krajinách sa – hoci dočasne – presadili totalitné systémy, odohral sa tu holokaust s jeho koncentračnými tábormi, plynovými komorami a krematóriami. *** V zjednocujúcej sa Európe už desaťročia žijú a postupne do nej vstupujú ľudia z mnohých krajín, príslušníci desiatok národov a národností a stúpenci viacerých náboženských vyznaní. Zároveň majú tieto národy dlhú a navzájom prepletenú históriu a v ich krajinách ďaleko prevažuje kresťanské náboženstvo. Čo môžu tieto skutočnosti znamenať z hľadiska procesu európskej integrácie a utvárania identity moderného Európana? Podľa nášho názoru sa Európa v historicky dohľadnej dobe – ak vôbec – nestane akýmsi „taviacim kotlom“ národností, aký tradične predstavujú Spojené štáty americké. Kresťanstvo zostane určujúcim faktorom špecifickej duchovnej orientácie svojich aktívnych stúpencov. Zároveň – najmä v silnejšie sekularizovaných krajinách – tým bude limitovaný jeho podiel na procese európskej integrácie ako celku. V dôsledku podstatných vieroučných, inštitucionálnych i obradových rozdielov, ako aj často významného stupňa sekularizácie, európske kresťanstvo nepredstavuje faktor integrácie a identity, ktorý by bol porovnateľný napríklad s islamom. Na otázku, či by sa táto situácia nemohla zmeniť v prípade eventuálnej „zrážky civilizácii“, ťažko dnes odpovedať. Svojím historickým a kultúrnym zaradením a povedomím zostávali aj obyvatelia krajín za “železnou oponou” vždy Európanmi. Pritom významnú úlohu v otázke identity zohráva ich príslušnosť k určitému národu, vo väčšine týchto krajín aj k určitej národnosti. Ako dôležitý činiteľ vystupuje kresťanské náboženstvo v niekoľkých konfesionálnych variantoch. Napokon podľa stupňa sekularizácie nehlási sa tá či oná časť občanov týchto štátov k nijakému náboženskému vyznaniu. Všetky faktory i zložky identity občana sú si pred zákonom rovné, vyžadujú rovnaký rešpekt a ochranu v súlade s ústavou a zákonmi daného štátu a napokon aj s normami Európskej únie. Identitu Európana možno chápať ako rub jeho identity príslušníka určitého európskeho národa. Byť kultivovaným Európanom a zároveň národne uvedomelým a cítiacim človekom nie je v rozpore. Prečo by občan zjednotenej Európy nemohol zostať /tak ako predtým/ Slovákom, Poliakom, Čechom, Maďarom? Ani po desaťročiach ich členstva v Európskej únii nebadať na Nemcoch, Francúzoch a ďalších, že by sa národne „odrodili“. Na druhej strane nezabúdajme, že i v minulosti mnohí ľudia sami rozhodli o svojej identite tým, že zmenili svoju národnosť, a to nie vždy len z existenčných dôvodov. *** Byť rozhľadeným a kultivovaným Európanom predpokladá a vyžaduje nemalú sumu poznatkov. V modernom svete je mimo diskusie mimoriadna úloha technického a prírodovedného vzdelania. To však nemá znamenať jednostrannosť vzdelávania. Pre duchovné zakotvenie, utváranie identity a žiadúcej osobnosti moderného človeka má nezastupiteľnú funkciu humanitné vzdelanie, poznávanie histórie, kultúry, filozofie, umenia. Nedostatok takéhoto vzdelania môže viesť iba k takzvanej modernosti, k faktickej kultúrnej nedovzdelanosti a myšlienkovej povrchnosti. Čo z toho vyplýva predovšetkým pre európske školstvo ako celok a v jednotlivých krajinách zvlášť? Ide zrejme o koordinované úpravy školských osnov a učebníc tak, aby vedľa výchovy mládeže v „národnom duchu“ adekvátne zohľadňovali aj formovanie osobnosti vzdelaného a kultivovaného občana Európskej únie. Nie však za cenu neselektívneho pridania ďalšieho kvanta učebnej látky. Malo by ísť o niektoré kvalitatívne nové prístupy, napríklad pri výučbe dejepisu o odklon od tradičných „dejín kráľov a činov vojvodcov“ k dejinám produktívnych zložiek národov. Mládeži by sa mali viac a názorne /aj pomocou dokumentárnych i hraných filmov/ ukazovať dejiny tvorivej činnosti ľudí, vynálezcov a objaviteľov, osudy týchto hrdinov, predvádzať príklady spolupráce bádateľov, ale aj zásluhy obchodníkov spájajúcich krajiny a národy a objavujúcich nové svety. A ukazovať napríklad aj to, o koľko tvorivého potenciálu prichádzali krajiny, ktoré z najrozličnejších príčin strácali v emigrantoch často práve svojich najschopnejších ľudí. Samozrejmou je už požiadavka, aby príslušníci menších národov ovládali aspoň jeden svetový jazyk, prípadne jazyk ekonomicky a kultúrne dôležitého suseda. Je dobré, keď toto štúdium dopĺňa prehľad zemepisu, dejín a spoločenského systému danej krajiny, ako aj životných zvyklostí jej obyvateľov. Dobrú znalosť cudzieho jazyka ťažko dosiahnuť bez možnosti pobudnúť v krajine, kde sa onen jazyk používa. Jazyková kvalifikácia umožňuje najmä mladým ľudom novodobú „vandrovku“, a tým hlbšie poznávanie iných národov. Vedľa prípravy na prípadné pracovné uplatnenie v cudzine je takáto mobilita dôležitým faktorom utvárania osobnosti moderného Európana. Dobré predpoklady pre takýto vývin má práve mladá generácia v nebývalých možnostiach osvojovať si jazyky, cestovať, študovať i pracovať v iných krajinách, a tak sa zbližovať s inými Európanmi. Tým skôr, že ešte nikdy nemali mladí ľudia rôznych národností, a často i rás, takú spoločnú „tvár“ – v obliekaní, spôsobe života a zábavy, v záujmoch, potrebách a nárokoch. Veľmi závisí od mladej generácie, ako tieto priaznivé okolnosti využije a zúročí. Veríme v tú lepšiu alternatívu. „Európanstvo“ alebo „svetovosť“ mladých ľudí by predsa nemali skončiť len pri rovnakých džínsoch, hamburgeroch a diskotékach. *** Zjednocovanie Európy stavia pred jej národy aj problém ich nových susedských vzťahov, dosiaľ neraz zaťažovaných konfliktmi a vzájomnými krivdami. Najtypickejším príkladom je Balkán. Ale aj v iných častiach Európy mnohí akosi nemávajú v láske ľudí iných národov, často práve svojich susedov. Príklady hádam netreba uvádzať. Hoci to nemá vždy vážnejšie následky, nezapadá to do predstáv o konštruktívne spolunažívajúcich národoch a etnických skupinách. Samozrejme, v prvom rade treba odstraňovať hlavné, obyčajne ekonomické a štátoprávne príčiny narušenia národnostných a iných vzťahov. Rozličné napätia však neraz pramenia z predsudkov, ktoré možno prekonávať prehlbovaním skutočného vzájomného poznania. Ťažšie sa zrejme budú riešiť prípady, ak averzia voči „tým iným“ vyplýva zo zakomplexovanosti, z nepriznaného pocitu vlastnej nižšej kultúrnosti, menších osobných schopností, provinčnosti a podobne. Treba dosiahnuť pozitívne vzťahy s ľuďmi všetkých európskych krajín. Ale ak by sme si navzájom neboli aspoň slušnými susedmi s tými najbližšími národmi, len ťažko by sme sa dopracúvali ku skutočnému európanstvu. Pri utváraní náležitého, predovšetkým tolerantného vzťahu k ľuďom, ktorí sú pre nás nejakým spôsobom inakší, hrajú dôležitú úlohu vplyvy, pôsobiace na človeka počas jeho detstva a dospievania. Rodičia a iní dospelí môžu i nevdojak vypestovať v mladom človeku nežiadúce názorové a emocionálne stereotypy a predsudky. Ak si už dieťa osvojí generalizujúce a negativistické uvažovanie s pohŕdavými až nenávistnými výrazmi na adresu ľudí inej národnosti, etnika, rasy, náboženstva, svetonázorového presvedčenia či odlišnej sexuálnej orientácie, bude sa ich iba ťažko zbavovať. Pri „skúške“ z európanstva a vôbec civilizovanosti by takýto človek zrejme prepadol; dáva si však zlé vysvedčenie aj ako reprezentant vlastného národa. Čo by malo mať v Európe zjednotených národov budúcnosť, je popri vysokej hmotnej úrovni ľudí ich kultúrnosť, vzájomný rešpekt a tolerancia vo vzťahoch jednotlivcov z rôznych národov i národností, vyznaní, presvedčení, orientácií. Čo do takej Európy nepatrí, sú najrozličnejšie druhy primitivizmu, obmedzenosť, predsudky, jalový nacionalizmus a už vôbec nie šovinizmus. Takisto však aj lacná „hra na Európana“, rovnako ako silácke predvádzanie akéhosi „národovectva“. *** Európa má za sebou značný kus cesty k jednote. No „starých“ i „nových“ Európanov čakajú ešte mnohé problémy, skúšky, možno i krízy. Už diskusie okolo základných dokumentov i viacerých zákonov ukázali, že nebude jednoduché ich správne „vyvážiť“, a tak zabezpečiť ich akceptovanie a dodržiavanie. Typickým príkladom sú návrhy a rozhodovania s ekonomickým dopadom, alebo s „ideologickými“, konkrétne náboženskými a konfesionálnymi motívmi. Vo všeobecnosti sa dosiahnuté výsledky neraz odlišujú od pôvodných plánov. Zjednocovanie Európy je skrátka dielom ľudí, aj s ich slabinami, chybami a omylmi. Preto veľmi záleží na schopnosti ľudí sa im vyhnúť alebo ich aspoň minimalizovať. Jednota Európy je naozaj veľký ideál, je to aj obrovská praktická úloha. Preto netreba hneď odsudzovať pochybnosti „euroskeptikov“, najmä zo starších generácií, nedôverčivých po spoločensko-politických zvratoch, ktorých boli svedkami i obeťami. Niekedy práve ich skúsenosti môžu mať svoju cenu. Objektívne majú mladší Európania reálnu šancu uskutočňovať dávne integračné snahy, od plánu českého panovníka Juraja Poděbradského, cez novovekých humanistov až po hlásateľov Paneurópy alebo Spojených štátov európskych. Táto šanca môže vyjsť, ak najmä špičkoví manažéri procesu európskej integrácie dokážu zvládnuť jej problémy racionálne, v záujme veci, so zmyslom pre funkčné a efektívne riešenia, ale aj s citom pre politickú mieru, názorovú pluralitu, toleranciu a spravodlivosť – aby aktualizovaním progresívnych a humanistických stránok svojho dejinného odkazu mohla Európa zaujať náležité miesto vo svete tretieho tisícročia. Autor je publista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984