Reklama
Reklama

„Blízke zahraničie“ robí starosti aj USA

Pri sledovaní vývoja v Uzbekistane a v iných postsovietskych štátoch sa zvyčajne potvrdzuje téza, že Moskva stráca vplyv v regiónoch Európy a Ázie, ktoré považuje i označuje za svoje „blízke zahraničie“. Skúsme preniesť tento pojem na západnú pologuľu. Ako sa darí Washingtonu udržiavať súdržnosť svojho „blízkeho zahraničia“?
Počet zobrazení: 1061

Pri sledovaní vývoja v Uzbekistane a v iných postsovietskych štátoch sa zvyčajne potvrdzuje téza, že Moskva stráca vplyv v regiónoch Európy a Ázie, ktoré považuje i označuje za svoje „blízke zahraničie“. Skúsme preniesť tento pojem na západnú pologuľu. Ako sa darí Washingtonu udržiavať súdržnosť svojho „blízkeho zahraničia“? Táto otázka možno vyvolá rozhorčenie. Postsovietske Rusko, ktoré kŕčovito bráni odstredivým silám vo svojom okolí, predsa nemožno porovnávať so Spojenými štátmi susediacimi s Kanadou a Mexikom, či v širšom ponímaní s Latinskou Amerikou. Ani pojem „blízke zahraničie“ sa predsa v Amerike nepoužíva. To je pravda. V USA sa tradične hovorieva „our backyard“, čiže „náš zadný dvor“. Elegantnejší výraz je „zóna vplyvu“. Washington dal už v roku 1823 Európanom jasne najavo, aby nestrkali prsty do záležitostí Latinskej Ameriky. Odvtedy sa Monroeova doktrína v zásade vo svete rešpektovala s výnimkou pokusu chruščovovského ZSSR umiestniť na Kube jadrové rakety. Ak sa dominancii USA v Latinskej Amerike nekládli prekážky zvonku, narúšali ju len hrozby zvnútra. Po dlhých obdobiach vojenského zasahovania si Spojené štáty vytvorili v ostatných dvoch dekádach menej násilné mechanizmy postavené väčšmi na hospodárskych väzbách. Ekonomická liberalizácia, ktorá sa prevalila po postkomunistickej strednej a východnej Európe a zmenila sociálno-ekononické pomery aj na Slovensku, sa šíri tiež po Latinskej Amerike. Stačí spomenúť pioniera moderných trhových transformačných procesov – Chile. Viaceré recepty neoliberalizmu mohli byť poloanarchistickým ekonomikám autoritatívnych latinskoamerických režimov užitočné, najmä ak sa spojili s prehlbovaním politických demokratizačných prvkov. Za logické sa považovalo aj utužovanie integračných procesov a formovanie nadnárodných hospodárskych priestorov zbavených ciel, taríf a iných obmedzení. Zabudli sme spomenúť rušenie dotácií? Nezabudli, ale tie sa ukázali ako najtvrdohlavejšie prvky národných hospodárskych modelov. Existuje odvetvie, v ktorom sú aj niektoré latinskoamerické štáty globálnymi veľmocami. Ide o poľnohospodárstvo. Subvencie priameho a nepriameho druhu poskytujú svojim producentom USA, Kanada, ale aj Brazília a Argentína, nehovoriac o superveľkorysej Európskej únii. Najostrejšie konflikty záujmov v tomto ohľade majú azda 280-miliónové Spojené štáty s juhoamerickým 180-milónovým obrom – Brazíliou. Najmä po tom, čo si prezident Luiz Ignacio Lula da Silva zvolil stredoľavú politickú cestu a sľúbil uskutočniť v tejto rozsiahlej krajine (rozľahlejšej ako USA bez Aljašky) pozemkovú reformu v podobe poskytovania nevyužitej poľnohospodárskej pôdy bezzemkom. Spojené štáty predložili pred niekoľkými rokmi Latinskej Amerike víziu Free Trade Area of the Americas, t. j. vytvorenia zóny voľného obchodu siahajúcej od Aljašky po Ohňovú zem. Projekt sa sľubne rozbiehal a mal sa stať skutočnosťou do konca tohto desaťročia. Priebeh udalostí však zmenil po 11. septembri 2001 priority USA. Mnohé integračné a celokontinentálne zámery sa dostali do tieňa národnoštátnych. Odvtedy sa USA vo svete správajú ako unilateralistická superveľmoc. Bojujú proti svetovému terorizmu, nasadzujúc predovšetkým hrubú vojenskú silu. Pozornosť sústreďujú na oblasť Blízkeho východu – a to do takej miery, že nestačia udržiavať dynamiku vplyvu na Latinskú Ameriku. To nemôže zostať bez následkov. Uvoľnenie americkej pokrievky nad Latinskou Amerikou láka tamojšie štáty i mimoamerické zahraničie k jej ďalšiemu odsúvaniu. Ani globalizácia nie je k Washingtonu zaneprázdnenému úpornou obranou pred hrozbou terorizmu príliš ústretová. Zdá sa to absurdné, pretože autorstvo a vodcovstvo globalizácie sa pripisuje práve Spojeným štátom. Tu sa ukazuje, aké nebezpečné až pochabé je pridržiavať sa paušalizovania a priveľkého zjednodušovania. Prehliada, že len čo sa akokoľvek mocná krajina začne v ére globalizácie správať unilateralisticky, teda príliš zanietene sledovať národnoštátne záujmy a disharmonizovať tak svoje celosvetové povinnosti, stráca krok s vývojom globalizačných procesov. Tie zvýhodňujú krajiny, ktoré plávajú na globalizačnej vlne a napájajú svoje siete do globalizačnej megapavučiny. Úspešne sa prejavuje Čína, ktorá má nenásytný apetít po surovinách a uzavrela tento rok s Brazíliou a ďalšími juhoamerickými exportérmi surovín rozsiahle obchodné dohody. Aj ľavicovou rétorikou sršiaca Venezuela objavila – ako člen prvej svetovej päťky exportérov ropy – príťažlivosť mimoamerických horizontov a otvorila sa novým čínskym, indickým a francúzskym zákazníkom. Tento mesiac sa dokonca v brazílskom hlavnom meste konal arabsko-latinskoamerický summit o prehĺbení spolupráce. Ako vidno, Latinská Amerika maškrtne objavuje, ako môže chutiť svet. To neznamená, že zavrhne projekt severojužnej panamerickej zóny voľného obchodu. Dá si len pozor, aby v ňom získala výhodnejšie podmienky a nenechala si zviazať perspektívy napojenia po horizontálnej osi smerom cez Tichomorie na Áziu alebo cez Atlantik na EÚ. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama