Opäť provokujúce Benešove dekréty
Od konca vojny uplynulo už 60 rokov. Niektoré jej sprievodné udalosti a rozhodnutia súvisiace s porážkou nacistického Nemecka a jeho spojencov a s povojnovým usporiadaním sú však stále citlivé. Ich rôzne interpretácie sú schopné znovu a znovu vyvolávať politické napätia, jatriť staré rany a vnášať do spoločnosti obavy z recidív minulosti. Do tejto kategórie dedičstva druhej svetovej vojny patrí aj znovuotváranie tzv. Benešových dekrétov. Svedčí o tom polemika, ktorú na Slovensku vyvolal nedávny návrh podpredsedu slovenského parlamentu a predsedu Strany maďarskej koalície Bélu Bugára, aby Slovenská republika odškodnila Maďarov, ktorí žijú na jej území, za krivdy spôsobené realizáciou Košického vládneho programu (KVP) z apríla 1945. Bugárové návrhy V denníku Magyar nemzet, ktorý vychádza v Maďarsku, Bugár uviedol, že slovenský parlament by mohol prijať vyhlásenie, v ktorom by sa ospravedlnil za všetko, čo sa medzi rokmi 1945 a 1948 stalo Maďarom. Otázku Benešových dekrétov by zase bolo možné podľa neho uzatvoriť spôsobom podobným odškodneniu obetiam holokaustu na Slovensku, nemuselo by však ísť o odškodňovanie jednotlivcov. Neskôr upresnil, že by sa vyčlenil balík peňazí, ktoré by mohla maďarská komunita využiť na kultúru, školstvo atď. Na slovenskej politickej scéne nasledovali negatívne reakcie. Prvou výčitkou bolo, že podpredseda nášho parlamentu ohlasuje takéto iniciatívy z Maďarska, a nie doma. Druhou, že slovenský ústavný činiteľ sa dostáva do rozporu s oficiálnou líniou zahraničnej politiky SR, keď otvára otázku Benešových dekrétov. Treťou výhradou bolo, že je neprípustné prirovnávať povojnový odsun Maďarov k holokaustu židov. Predseda SMK teda prišiel s niekoľkými doplnkami svojho návrhu. Povedal, že otvorenie diskusie o KVP, ktorý podľa SMK spôsobil nespravodlivosti občanom maďarskej národnosti, je úsilím poukázať na chyby minulosti a zmieriť slovenskú a maďarskú stranu. Podľa Bugára „ak sa stali udalosti, ktoré spôsobili nespravodlivosť Slovákom, ospravedlňujeme sa za ne. Podobné všeobecné ospravedlnenie by mali prijať národné rady na Slovensku aj v Maďarsku“. Predseda SMK argumentoval, že „každý musí vedieť, že túto otázku, toto obdobie, ktoré v našej histórii je niečo strašné, treba uzavrieť“. A konštatoval, že problém sa nedá vyriešiť jednostranne tak, že slovenská strana povie – my sme to uzavreli a Maďari na Slovensku, vy si zvyknite. „To sa nedá, buď to spoločne uzavrieme, alebo to bude stále otvorená otázka.“ Zrušené rokovanie O mimoriadnej politickej citlivosti tejto kapitoly povojnového usporiadania v strednej Európe svedčí aj reakcia slovenského premiéra Dzurindu. Ten pár dní po Bugárovej iniciatíve telefonicky zrušil schôdzku s maďarským premiérom s odôvodnením, že „za daných okolností by sa v plánovanom termíne“ radšej nemali stretnúť. Férenc Gyurcsány sa vraj až neskôr dozvedel, že „danou okolnosťou“ bolo asi vyhlásenie štátneho tajomníka maďarského ministerstva zahraničných vecí A. Bársonya, že kauza Benešové dekréty dodnes nie je medzi oboma štátmi politicky uzatvorená. Toto Dzurindovo gesto by sa nemalo vnímať, ako to interpretovala maďarská a časť slovenskej tlače, ako nadbiehanie slovenským nacionalistom. Hoci na to predseda SNS Ján Slota zámienku dal, keď premiéra pochválil, že sa konečne zachoval ako pravý Slovák. Iste, je pravda, ako upozornil politický komentátor Marián Leško, že kým expremiér Viktor Orbán žiadal zrušenie Benešových dekrétov od začiatku, čo by malo závažné právne i majetkové dôsledky, A. Bársony hovoril iba o tom, že otázka Benešových dekrétov nie je politicky uzavretá, čo je nesporne pozitívny posun. Z tohto hľadiska sa môže zdať oprávneným Leškov názor, že „premiér Dzurinda sa nemusel urážať a mal stretnutie s maďarským premiérom využiť na to, aby sa opýtal, ako si politické uzavretie historických záležitostí predstavuje maďarská strana. Či ako spoločnú deklaráciu parlamentov, alebo vyhlásenie premiérov či prezidentov“. Rovnako možno súhlasiť aj s konštatovaním, že „Maďarsku i Slovensku by takýto politický záver prospel“. Maďarsko sa Slovákom neospravedlní V celkovom kontexte vývoja „národnej politiky“ sa však nedá očakávať, že sa Maďarsko ospravedlní Slovákom za príkoria po Mníchovskom diktáte a Viedenskej arbitráži, ktoré viedli k Benešovým dekrétom a k rozhodnutiam o odsune. Aj diskusia k Bugárovým návrhom ukázala, že u nás aj politici uznávajú, že po vojne sa mnohým Maďarom udiali evidentné krivdy a že v Benešových dekrétoch a v KVP bol zabudovaný aj princíp kolektívnej viny. Preto je potrebné a možné vyrovnať sa na základe reciprocity s ľudskými drámami a tragédiami, ktoré sa na základe ich uplatňovania udiali. Lenže v Maďarsku sa oficiálne či aspoň polooficiálne návrhy na recipročný prístup k citlivej otázke politického riešenia vojnových a povojnových krívd, ktoré sa udiali Slovákom i Maďarom v r. 1938 – 1948, doteraz neobjavili. A to ani za vlády nacionalistických antallovských a orbánovských konzervatívcov, ale ani za socialisticko-liberálnych vlád. Namiesto sebareflexie tohto druhu bola oficiálna maďarská politika po politickej revolúcii z konca 80-tych rokov viac alebo menej intenzívne v zajatí liečenia traumy zmluvy z Trianonu, ktorá po roku 1918 riešila otázky povojnového usporiadania, v ktorého rámci vzniklo aj Československo s vyše polmiliónovou maďarskou menšinou. Túto národnú politiku naštartoval v roku 1990 premiér József Antall, ktorý v povolebnej eufórii vyhlásil a neskôr zopakoval, že chce byť „v duši premiérom 15-tich miliónov Maďarov“. 15-miliónové spoločenstvo V roku 2000 Orbánov štátny tajomník rezortu diplomacie Zsolt Németh vyhlásil, že „nejestvuje iba menšinová trauma, ale celé Maďarsko má traumu Trianonu“. A vyjadril nádej, že „by Slovensko mohlo byť reláciou, na ktorej možno dokázať riešenie“. Tým bola idea spájania maďarského národa ponad hranice vytváraním inštitucionálnych a právnych väzieb medzi Maďarskom a Maďarmi, ktorí sú občanmi susedných štátov. Iný Orbánov štátny tajomník A. Várhegyi v roku 2001 potvrdil, že politickým cieľom je národná integrácia. „Tento proces sa zavŕši, keď každý maďarský občan, ktorý žije mimo Karpatskej kotliny [mimo Maďarska], dostane štátne občianstvo a keď každý maďarský občan dostane volebné právo [v Maďarsku].” Podľa neho V. Orbán už prekročil rubikon a „dnes je celá národná politika o budovaní 15-miliónového inštitucionalizovaného spoločenstva“, čo znamená, „že každý Maďar sa dostane (ak chce) do inštitucionalizovaného osobného vzťahu s maďarským štátom. Už teda nebude otázkou duševného zväzku a pocitov, čo má spoločné maďarský premiér s 5 miliónmi Maďarov. Bude to inštitucionalizovaný vzťah.“ Túto koncepciu nemožno pri uvažovaní o maďarsko-slovenskom zmierení a riešení vojnových a povojnových krívd obísť. Hoci socialisticko-liberálna vláda urobila revíziu zákona o zahraničných Maďaroch, ktorého cieľom bola spomínaná inštitucionalizácia vzťahov príslušníkov maďarských národnostných menšín a maďarského štátu, a referendum o štátnom občianstve pre zahraničných Maďarov bolo v decembri 2004 neplatné, táto integračná idea žije. Na jednu jej dôležitú stánku upozornil maďarský sociológ P. Tamás. Po urazenej reakcii maďarských strán v susedných krajinách na neúspešné referendum povedal: „Ako by si to predstavovali? Ich lídri ako členovia slovenskej či rumunskej vlády by rozhodovali o tamojších hospodárskych alebo zahraničnopolitických stratégiách s maďarským občianskym preukazom vo vrecku?“ Maďarská nacionalistická hra Neušlo našej pozornosti, že šéf opozičného FIDESZ-u V. Orbán, ktorého volebné preferencie prevyšujú preferencie vládnucich socialistov, pred referendom vyhlásil: „Máme historickú šancu vytvoriť z 10-miliónovej krajiny opäť 15-miliónový národ.“ V Rumunsku oznámil, že „sa pripravuje zjednocujúca stratégia, ktorá bude znamenať skutočne premostenie ponad hranice“. A aj keď socialistický premiér Gyurcsány program svojej vlády nazval predsa len inak – „program 10 miliónov maďarských občanov, ktorý vznikol s pocitom zodpovednosti voči 15-miliónovému maďarskému národu“ –, táto maďarská vnútropolitická hra s nacionalistickou kartou zjednocovania maďarského národa vzbudzuje na Slovensku, kde sú stále živé spomienky na Viedenskú arbitráž, pochopiteľnú ostražitosť. V tomto širokom kontexte je potrebné vnímať aj reakciu slovenského premiéra na Bársonyov a Bugárov návrh. Nešlo iba o nálady na Slovensku. M. Dzurinda nemôže nevidieť strategickú líniu zjednocovania maďarského národa vytváraním právnych a inštitucionálnych väzieb maďarského štátu s Maďarmi žijúcimi na Slovensku. Je pochopiteľné, že žiadnym krokom – ani priamym ani nepriamym – nechce na jej realizáciu vytvárať priestor. Slovenský premiér si nemôže neuvedomovať aj širšie medzinárodné súvislosti znovuotvárania Benešových dekrétov. Zmena slovenského postoja, ktorý je v súlade s českým, by posilnila predstaviteľov Sudetonemeckého landsmanschaftu, ktorého predstavitelia hlásajú, že Benešové dekréty musia zmiznúť, a netaja sa odškodňovacími nárokmi. Slovenský postoj citlivo vnímajú aj v Poľsku. Jeho zmena by posilnila odporcov Benešových dekrétov v Európskom parlamente. Aj toto je reálny kontext Bugárových návrhov a hľadania slovensko-maďarského zmierenia. Nemožno sa ospravedlniť všetkým Maďarský intelektuál žijúci na Slovensku László Szigeti má nesporne pravdu, „že reflektovanie a priznanie násilia a tragédií uzákonených štátom sa musí stať trvalým spoločenským programom“, že „stredoeurópskym národom by nezaškodilo reflektovať a prekonať“ a že „maďarskému a slovenskému národu by to výslovne pomohlo“. Tento vplyvný intelektuál si zároveň uvedomuje, že „Horthy pristupoval k Viedenskej arbitráži z roku 1938 ako k historickému zadosťučineniu“. V dôsledku tohto zadosťučinenia sa však udiali krivdy Slovákom, ktorí museli opustiť domovy, i ďalším, ktorí sa ocitli v horthyovskom Maďarsku. Preto po výzvach adresovaných slovenskej strane je opodstatnené pýtať sa, či budú maďarskí intelektuáli a politici zo Slovenska iniciovať v Maďarsku diskusiu na túto tému a otvorene požadovať od maďarského parlamentu, aby začal uvažovať o ospravedlnení sa Slovákom za tieto krivdy. Je maďarská politická elita schopná diskutovať o potrebe vzdať sa vo vzťahu k Viedenskej arbitráži spomínaného pocitu zadosťučinenia? To by znamenalo opustiť jeden z pilierov orbánovskej národnej stratégie liečenia trianonskej traumy! Je nesporným faktom, že veľká časť Maďarov, ktorí boli neskôr vysídlení, sa aktívne podieľala na rozbití Československa, ktorého boli občanmi. Títo ľudia kolaborovali s fašistami a porušovali ľudské a občianske práva Slovákov na území obsadenom maďarskou armádou. Preto pri hľadaní východísk pre vzájomne prijateľné politické riešenie krívd, ktoré vojna priniesla Slovákom i Maďarom, treba rešpektovať princíp diferencovaného prístupu. Bratislavský maďarský politológ L. Ollós na rozdiel od L. Szigetiho, ktorý hovorí o „utrpení nevinných Maďarov, ktorí nekolaborovali s fašistami“, paušálne označuje to, čo sa udialo s Maďarmi po vojne, za etnickú čistku, ktorá si vyžaduje ospravedlnenie slovenského parlamentu. Nie politická, ale morálna otázka Môže sa však NR SR ospravedlniť aj tým, ktorí aktívne rozbíjali Československo a kolaborovali s fašistami, iba preto, že boli Maďari? Je to platforma na dosiahnutie recipročného prístupu k ospravedlneniu sa za krivdy a neprávosti? A napokon netreba pri hľadaní vnútorného maďarsko-slovenského a s ním súvisiaceho maďarsko-slovenského medzištátneho riešenia krívd, ktoré priniesla 2. svetová vojna a riešenie jej dôsledkov, viac zohľadňovať širší stredoeurópsky a európsky kontext a možné dôsledky zásadnej revízie 2. svetovej vojny? Situácia na Slovensku i v slovensko-maďarských vzťahoch si pri hľadaní politického riešenia zložitých otázok minulosti vyžaduje, aby sa začal maďarsko-maďarský dialóg, ktorý nebude vedený len pocitmi historických krívd, ktoré sa udiali Maďarom, ale aj empatiou voči krivdám, ktoré Slovákom počas vojny spôsobili Maďari. Takýto dialóg určite povzbudí už prebiehajúci vnútropolitický dialóg na Slovensku – medzi Slovákmi i medzi Slovákmi a ich spoluobčanmi maďarskej národnosti o neprípustnosti ľpenia na princípe kolektívnej viny. Možno len súhlasiť s L. Szigetim, že riešenie krívd, ktoré zanechala 2. svetová vojna, sa nemá pokladať za „politickú alebo právnu, ale za morálnu otázku, ktorá si vyžaduje trpezlivosť a porozumenie tak zo strany štátotvornej slovenskej väčšiny, ako aj zo strany tunajších (t. j. na Slovensku žijúcich) Maďarov“. A žiada sa dodať, že aj zo strany politických elít a intelektuálov v Maďarskej republike. Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov EU v Bratislave. V rokoch 1998 – 2002 bol predsedom zahraničného výboru NR SR.
