Reklama
Reklama

Demokracia po egyptsky

Egyptskí občania schválili vo všeľudovom hlasovaní novelizáciu zákona o prezidentských voľbách. Tie nastávajúce sa majú konať v septembri – a po prvý raz za účasti viacerých kandidátov. Znamená to, že starobylý Egypt prikročil k rezkejšiemu prehlbovaniu demokratizácie života? Stratí tamojšia demokracia konečne prívlastok autoritárska?
Počet zobrazení: 1063

Egyptskí občania schválili vo všeľudovom hlasovaní novelizáciu zákona o prezidentských voľbách. Tie nastávajúce sa majú konať v septembri – a po prvý raz za účasti viacerých kandidátov. Znamená to, že starobylý Egypt prikročil k rezkejšiemu prehlbovaniu demokratizácie života? Stratí tamojšia demokracia konečne prívlastok autoritárska? Výraz „autoritárska demokracia“ je rovnako demokracie nehodný oxymoron ako „riadená demokracia“. Napriek tomu je v diplomatickom jazyku bežný, pretože plní potrebu uhladeného označovania kvázidemokracie v krajinách a prostrediach, kde má vláda od ľudu na míle ďaleko. Vo svete tzv. reálpolitiky, ktorá sa nezaobíde bez prižmurovania očí nad obchádzaním deklarovaných hodnôt a princípov, sa dajú spomínané pojmy vhodne umiestniť na lávke premosťujúcej demokracie a diktatúry. Za oporné body po jej dĺžke možno považovať aj také zriadenia, ktoré sa nazývajú „umiernené diktatúry“ či „osvietené tyranie“. Čím z toho je dnešný Egypt? Záleží na tom, koho sa pýtame. Začnime u amerických daňových poplatníkov, ktorí poskytujú tejto severoafrickej krajine vyše dve miliardy dolárov zahraničnej pomoci ročne. Egypt je po Izraeli druhým najväčším príjemcom americkej pomoci a má sa spolu so židovským štátom starať o zabránenie vojnovým kataklizmám v tomto najvýbušnejšom regióne planéty. Funkciu stabilizačného faktora plní relatívne dobre a za to sú mu USA vďačné. K tejto tradičnej povojnovej role sa na prelome tisícročia pridala nová úloha – zadržiavať expanziu radikálnych islamistických hnutí a ich teroristické odnože na milióne prevažne púštnych a ťažko kontrolovaných kilometrov štvorcových egyptského územia. Na rozdiel od Američanov sa Egypťania snažia neoháňať sa po okolitých púšťach a moriach zbraňami a viac sa spoliehajú na presviedčanie kľúčových osobností. V tomto ohľade Egyptu zdatne konkuruje Saudská Arábia, ktorej slová bývajú v klimatizovaných rokovacích sálach podložené petrodolárovou šekovou knižkou. V čom novovekí potomkovia egyptských faraónov tromfnú saudských princov, je ochota a schopnosť otvorene spolupracovať s Izraelom. V očiach islamistických radikálov sa tým stredomorská africká mocnosť biľaguje ako „zradca islamu“ a „kolaborant s Izraelom“, ale takýmito prezývkami je častované i Turecko. Aj Ankara kooperuje s Izraelom a na to vraj zapredáva islam a posvätnú moslimskú pôdu európskoúnijným križiakom chystajúcim sa expandovať do Ázie. Z vojensko-strategického hľadiska sa vynaložené dve miliardy dolárov ročne pre Egypt americkým daňovým poplatníkom celkove vyplatia. Menej jednoznačne dopadá Egypt, keď do hodnotenia pribudne kritérium, na ktorom hlasne nástojí americký prezident George W. Bush. Najdeklarovanejšou zahraničnopolitickou misiou jeho druhého volebného obdobia je šírenie slobody a demokracie a nerád by vošiel do dejín ako babrák. Egypt je preto všestranne povzbudzovaný, aby nespal na vavrínoch a demokratizačné iniciatívy z predošlých rokov obohatil o ďalšie. Tu už Biely dom naráža na samotnú osobu 77-ročného Mubaraka a mnohotvárnu bilanciu jeho nepretržitého 23-ročného prezidentovania. Egypt mal po zvrhnutí monarchie v roku 1952 len troch prezidentov – Násira, Sadata a Mubaraka. Ani jeden z nich sa nedržal na vrcholci mocenskej pyramídy tak dlho uplatňovaním príliš mäkkých metód vládnutia. Platí to aj o Mubarakovi, ktorý v roku 1981 vystriedal zavraždeného Anvara Sadáta. Ako bývalému dôstojníkovi mu nikdy nebola cudzia disciplína a hoci svoju autoritu presadzuje najprv miernymi prostriedkami, dáva najavo, že vie zovrieť päste. Všemohúci Alah požehnal Egypt vysokým populačným prírastkom a bohabojný prezident vždy považoval za prioritu postarať sa o nasýtenie svojich 73 miliónov spoluobčanov. Už Bushovi predchodcovia boli spokojní s protrhovým kurzom egyptského hospodárstva. K reformám sa hlási vládnuca Národná demokratická strana (NDS) a v nej si posilňuje postavenie Mubarakov 42-ročný syn Gamal, ktorý dbá na to, aby transformácia mala ekonomický, a nie politický charakter. Je to typický technokratický prístup smerom k odbúravaniu colných bariér a zvýhodňovaniu domácich výrobcov, ako i k otvoreniu trhu a uvoľneniu pohybov kapitálu. Májové referendum sa neraz interpretuje ako otvorenie prezidentských volieb viacerým kandidátom. Na povrchu to tak aj vyzerá. Veď pred avizovanými septembrovými voľbami postačí, aby uchádzač o najvyšší post v krajine preukázal, že nie je stúpencom politického radikalizmu, krajného náboženského fundamentalizmu či militantného extrémizmu. Jeho tvrdenia o všestrannej bezúhonnosti musí však podpísať 250 členov národných a regionálnych zastupiteľstiev, v ktorých má zdrvujúcu väčšinu Mubarakova NDS. Cez sito jej pozorných kádrovačov sotva prekĺzne nezávislá či protistranícky mysliaca osoba, nehovoriac o priaznivcoch Moslimského bratstva, ktoré má vysoké neoficiálne preferencie. Výsledkom bude, že proti Mubarakovi (ktorý skromne nevylučuje svoju opätovnú kandidatúru) sa postavia spoľahlivo neškodní oponenti. Demokracia po egyptsky sa predvedie v plnej kráse. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama