Úpadok HZDS

Hnutie za demokratické Slovensko sa vyparuje. Jeho úpadok pokračuje a po víkende je viac než isté, že ho nezastavil ani snem hnutia. Premena na Ľudovú stranu sa nepodarila, hnutie stratilo program, politickú agendu, ktorá by oslovovala voličov, a čo je preň najhoršie, stráca aj svojho doteraz neohrozeného vodcu Vladimíra Mečiara. Pohľad na pondelkové denníky bol veľavravný. O sneme HZDS sa v nich, samozrejme, písalo, ale nie viac ako v jednom či dvoch kratších článkoch plus nejaký ten komentár. Všetky ponúkali len nepútavé spravodajstvo a ošúchané komentáre, vari najviac zaujal protest Miroslava Maxona proti zmanipulovanej voľbe podpredsedov. Ani len titulná fotografia na prvých stranách sa Mečiarovmu hnutiu a jeho šéfovi neušla. A to sa doteraz nestávalo. Míting v hoteli Lenže to nie je vina novinárov ani ich ignorantstvo voči HZDS, ba dokonca ani neschopnosť čosi pútavé napísať. Kde nič nie je, ani... Vývoj a súčasné postavenie HZDS v porovnaní s minulosťou ešte lepšie charakterizuje iná udalosť. 19. mája bol v Bratislave míting hnutia, na ktorom sa okrem Vladimíra Mečiara mohli jeho voliči stretnúť aj s poslancami Európskeho parlamentu. Určite si ešte spomeniete na natrieskanú športovú halu na Pasienkoch, na tie legendárne mítingy, na tisíce ľudí, ktorých preplnené autobusy zvážali z celého Slovenska, a na neutíchajúci záujem naklonených i nenaklonených médií. Teraz sa míting konal v staručkom hoteli Kyjev a priaznivci HZDS už dokázali zaplniť iba jeho banketovú sálu. Len denník SME o tom priniesol správičku kratšiu než dvadsať riadkov. V. Mečiar sa síce na mítingu usiloval, Fica nechal tak, útočil však na KDH (ako za starých čias), ale nestálo to ani za zmienku. Napokon aj viacerí delegáti na prešovskom sneme skonštatovali, že už to dávno nie je ten Mečiar, ktorý HZDS viedol k volebným víťazstvám. Fakt, že jeho prejav prerušili delegáti potleskom prvýkrát až po vyše polhodine, je na stranu, ktorá je postavená na silnom vodcovi, alarmujúci. Silný vodca svoju silu nezadržateľne stráca. Nezrozumiteľná politika Sobotný snem nepriniesol nič nové ani dezorientovaným voličom HZDS. Vladimír Mečiar síce hovoril o novom programe, ktorého horizontom je rok 2040, ale vlastne sme sa nič o ďalekosiahlej vízii rozvoja Slovenska nedozvedeli. Aj dva dni po sneme sme program nenašli ani len na internetovej stránke hnutia, takže v čom spočíva štátotvorná vízia HZDS na obdobie, v ktorom „by sa SR mohla vyrovnať úrovňou vo všetkých oblastiach so štátmi západných európskych demokracií“, zostáva záhadou. Lenže radoví občania, a predovšetkým voliči HZDS, program nikdy nečítali. Tí potrebujú jednoduché odpovede na jednoduché otázky, a tie im snem nedal. Je HZDS v opozícii voči Dzurindovej vláde, alebo nie? Je Dzurinda nepriateľ, či spojenec? Sú terajšie ekonomické reformy dobré, podporuje ich aj HZDS, alebo ich chce zmeniť? Žiadny z týchto problémov nepomohol Vladimír Mečiar svojim verným vyriešiť. Všeobecnej kritike súčasnej vlády, ktorá je navyše v príkrom rozpore s hlasovaniami v parlamente, už obyčajní ľudia nerozumejú. A ak by aj rozumeli tomu, čo HZDS nechce, už vôbec nerozumejú tomu, čo HZDS chce. Spolupráca s Dzurindom Takže po víkende je jasné iba to, čo chce samotný Vladimír Mečiar. Strašne rád by dostal svoje hnutie opäť do vlády a je za to ochotný zaplatiť akúkoľvek cenu. Predčasné voľby ani veľmi nechce, lebo kríza v terajšej vládnej koalícii zvyšuje jeho hodnotu a poslušná spolupráca s Mikulášom Dzurindom je podľa všetkého najistejšia cesta, ako si zvýšiť koaličný potenciál. A práve pre nezrozumiteľnosť a rozporuplnosť takejto politiky potrebuje v hnutí poslušných ľudí bez vlastného názoru, ktorí budú akceptovať a podporovať akékoľvek politické premety. Tak ako prednedávnom potreboval silne opozične orientovaných ľudí, teraz potrebuje pravý opak. Mečiar celkom vedome odmieta akúkoľvek demokratizáciu a štandardizáciu svojho hnutia, ktoré sa aj preto skutočnou demokratickou politickou stranou nikdy nestane. A je celkom možné, že inú cestu už ani nemá. Úpadok HZDS je aj po víkendovom sneme neodvratný. Otázkou už len zostáva, ako dlho jeho postupná marginalizácia vedúca až k zániku bude trvať. A odpoveď je zaujímavá a dôležitá čoraz menej.