Zajtra bude neskoro

Dušan Hanák, režisér Významný slovenský režisér a scenárista. Narodil sa v roku 1938 v Bratislave. V roku 1965 absolvoval Filmovú a televíznu fakultu AMU v Prahe. Nakrútil 20 krátkych filmov, ktoré boli ocenené v Oberhausene, Montevideu, na Bienále mladého umenia v Paríži a na mnohých ďalších festivaloch. Celovečerné filmy začal nakrúcať až po sovietskej okupácii Československa, pričom viaceré z nich boli hneď po svojom vzniku zakázané. Najvýznamnejšie filmy: 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ja milujem, ty miluješ (1980), Tichá radosť (1985), Súkromné životy (1990), Papierové hlavy (1995). Za svoju tvorbu získal mnoho medzinárodných ocenení, retrospektívy jeho filmov sa konali napríklad v San Reme, La Rochelle, Châteauroux, Paríži, Berlíne, Lipsku, Chicagu, v Múzeu moderného umenia v New Yorku a v mnohých amerických mestách a na univerzitách. V roku 1999 napísal knihu Slepec a nahá slečna (Záznamy a fotografie). Je profesorom na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. V roku 1991 mu na prehliadke jeho filmov v Denveri udelili Cenu za vynikajúci výkon vo filmovom umení. Ako režisér ste získali veľa významných ocenení aj v zahraničí. Učíte na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU a ste signatárom výzvy 1 000 slov o hodnotách a kultúre. Ako vnímate stav našej spoločnosti? - Prekonávanie izolovanosti Slovenska a hospodársky rast sú pozitíva, ktoré sa nedajú prehliadnuť. Na druhej strane, je tu aj veľa pretvárky a cynizmu, hlavne v súvislosti s neochotou a neschopnosťou spoločnosti vyrovnať sa s minulosťou. Máme pred sebou veľa nezodpovedaných, tabuizovaných otázok. Napríklad za akú cenu vznikol samostatný štát? Nevznikol najmä kvôli privatizácii a nesmiernemu obohacovaniu privilegovaných, ktorí nevedeli a nechceli zveľaďovať rýchlo a lacno získaný majetok v prospech celku? Ak sú u nás najuznávanejšími hodnotami peniaze a majetky, má to ničivé dôsledky pre duchovné zdravie národa. Ako je to v skutočnosti s nezávislosťou súdov, s nestrannosťou polície a nepotrestanými zločinmi? Vládne tu morálka zbohatlíkov, presadzovanie osobných a skupinových záujmov. Neubudlo dvojtvárnosti, bezohľadnosť je uznávaným artiklom. Mnohí ľudia v produktívnom veku, a predovšetkým mladí, to istotne vidia inak. Vzdelávajú sa, cestujú, učia sa umeniu prijať zodpovednosť za vlastný život. Ale úroveň spoločnosti sa dá posudzovať aj podľa toho, ako sa správa k svojim starším ľudom. Nepáči sa mi delenie občanov na prvú a tie ďalšie kategórie v súvislosti s tzv. starodôchodcami. Ľudia s porovnateľnými alebo väčšími „zásluhami“ majú o polovicu menšiu penziu ako tí, ktorí šli do dôchodku po vyhlásení reformy. To je diskriminácia slabších a príklad nekultúrnosti štátu. Vo výzve zdôrazňujete zodpovednosť nás všetkých za stav kultúry. Nie sú v tomto ohľade predsa len rozhodujúcejší politici? - Všetci máme svoj diel zodpovednosti, ale najväčší majú tí, ktorých sme si zvolili. Majú riadiť veci verejné v prospech všetkých občanov nášho slovenského kráľovstva. Nemali by sa obohacovať na úkor ostatných, nemali by podvádzať a uprednostňovať osobné a stranícke záujmy na úkor tých druhých. Vo vzťahu ku kultúre sa správajú, akoby ju nepoznali a nepotrebovali. Filmové štúdia na Kolibe vytunelovali materiálne a dnes sa čosi podobné deje so Slovenskou televíziou – je vytunelovaná obsahovo a duchovne. Veľmi zvláštne na mňa pôsobila novoročná poznámka predsedu parlamentu o deficite hodnôt a duchovnosti v našej spoločnosti. Kresťanskí demokrati vedia a vidia, čo sa deje vo verejnoprávnej televízii, ale nekonajú a mlčia. Zdá sa, že im to vyhovuje. Ich nominantom je riaditeľ Richard Rybníček. - Záplava gýču, marginalizácia kultúry a umenia, poklesnutá zábava. Keď hrával pán Rybníček na bubon, bol som fanúšikom hudobnej skupiny Bez ladu a skladu. Vtedy bol v spoločnosti ľudí, ktorí mali progresívny názor. Dnes je šíriteľom meštiackej komercie a nepriateľom pôvodnej tvorby. Hlavným kritériom verejnoprávnej televízie v mediálnom veku nemôže byť len ziskovosť a finančné súperenie so súkromnými televíziami. V tom sa mýli jej manažment a politici, ktorí ho podporujú. Zmyslom našej výzvy bolo upozorniť na alarmujúci stav spoločnosti, ktorá sa tvári, že by mala existovať bez toho, aby tvoriví ľudia v rôznych oblastiach mali priestor a podmienky na to, aby na primeranej umeleckej úrovni reflektovali dobu, v ktorej žijeme. Aj v kultúre vyspelých európskych štátov a demokracií sú oblasti, kde je čiastočná podpora štátu nevyhnutná. Vzniká dojem, akoby ignorantstvo slovenských vlád voči kultúre akcelerovalo. Keď bol premiérom Vladimír Mečiar, bola jedna akcia na záchranu kultúry, keď je premiérom Mikuláš Dzurinda, za pol roka je tu už tretia. Je to teda čoraz horšie, alebo vám dochádza trpezlivosť a navyše tento stav predlžujú tí, za ktorých ľudia z kultúry kedysi intenzívne bojovali a pomáhali im, a preto čakali viac? - Chceli by sme, aby sa protesty proti arogancii moci voči kultúre množili. Ja osobne mám radosť z každého nového domu alebo zákutia, z každej novej pracovnej príležitosti v regiónoch Slovenska, pretože mám pocit spolupatričnosti s touto krajinou. Ale nemôžem nevidieť, že ľudia prestávajú čítať. Nemôžem nevidieť, že 19 % DPH za knihy je brutálny zásah do možností ľudí dozvedieť sa o sebe viac, ako sa práve dnes píše v novinách. Literatúra a umenie poskytujú hlbšiu pravdu o živote, než akú nám sprostredkúvajú komerčné médiá. Keď vycestujem na Moravu, zaplatím za českú knihu o polovicu menej ako doma. Aj v tom sa zrkadlí vzťah politikov k slovenskej kultúre a potrebám občanov. A vysvetľovať Richardovi Rybníčkovi, že zmyslom kultúry vo verejnoprávnej televízii by malo byť vzdelávať ľudí, zušľachťovať ich umeleckými prostriedkami a prebúdzať v nich pozitívne ľudské jadro, to už je len hádzanie hrachu na stenu. Máme za sebou ďalší „nový začiatok“, znovu sme postavili drahý dom na zelenej lúke bez akejkoľvek kontinuity s už vytvorenými hodnotami. Václav Klaus kedysi povedal, že kultúra v období transformácie bude sídliť na balkóne, ale deje sa to hlavne na Slovensku a trvá to už 15 rokov. Reakciou R. Rybníčka na našu výzvu bolo vylúčenie jedného zo signatárov z účinkovania v relácii, ktorá sa príslovečne nazýva Bumerang. Riaditeľ sa zachoval tak, ako keby STV bola jeho vlastníctvom, i keď je to zatiaľ stále náš spoločný majetok. Nehovoriac o Rybníčkových arogantných a autoritatívnych postojoch k tvorcom, aké si pamätáme u riaditeľov kultúrnych inštitúcií v období normalizácie. Vymenili stranícke garnitúry, vládnu koalíciu tvoria iné politické zoskupenia, v ich špičkách a vo vláde zostali technokrati moci, pre ktorých je dôležité vedieť s ňou narábať, aby dosahovali svoje vlastné ciele. Nie sú však pre nich dôležité hodnoty, lebo zmyslom ich účasti na moci nie je presadzovať nejaké vyššie hodnoty. - V jednej úzkej bratislavskej uličke som stretol bývalého kolegu a keď som mu povedal svoj názor na šéfa jeho strany, zareagoval takto: Veď politika je len hra, my to nemyslíme naozaj, my to len hráme. Mali by sme sa pokúsiť preformulovať hodnoty, podľa ktorých sa táto spoločnosť riadi. Pravdu povediac, mnohí z nás to očakávali hneď po zmene režimu. Dávate aj vy tento stav do súvislosti s dedičstvom komunizmu? - My vlastne nežijeme v takej demokracii, akú by sme si priali. Žijeme v postkomunizme a potom to má akú-takú logiku. Väčšina ľudí sa vnútorne nezmenila. Nomenklatúra minulého režimu bola paradoxne lepšie pripravená na zmenu režimu ako jej opozícia. Mnohí pragmatickí technokrati moci rýchlo získali potrebné informácie i osobné väzby a zaujali nové hospodárske i politické posty. Asi im skôr ako tým „opozičným“ došlo, že o budúcom režime budú rozhodovať majetní ľudia, a v tomto ohľade boli obdivuhodne konzekvetntí a nápadití. Ale ani tí druhí na seba dlho nenechali čakať. Vo výzve hovoríte o potrebe ponúknuť alternatívu k tomu gýču a bezmyšlienkovitej komercionalizácii. Ale ako ju chcete dostať aj k obyčajným ľuďom, keď tí sedia pred obrazovkami a tam nič také nie je? - Televízie, kiná a časopisy sú v tomto mediálnom a informačnom veku často len mašinou na vyrábanie peňazí a konzumu. Vo veľkej väčšine sú vzdialené možnostiam vplývať na vnútorný rozvoj ľudí. Opäť kvitne staronová podoba manipulácie s ľuďmi. Treba ich presvedčiť, že čierne je biele, že falošne spievajúci speváci sú vynikajúci, pretože je to v scenári, a keď chce porotca honorár, musí chváliť. Zabudnime na to, že mnohí ľudia nemajú plechové uši a majú právo aj na pôvodnú tvorbu, ktorá by zobrazovala ich reálny život, radosti a problémy. Ľudia by mali byť konfrontovaní so skutočnými hodnotami a pozitívnymi vzormi, aj keď sú mnohí nútení prispôsobiť sa bulváru a komercionalizácii. Mali by sme ich ku kultúre viesť, to za nás súkromný sektor neurobí. Preto hovoríme, že aj na Slovensku by mali byť vytvorené lepšie podmienky na vznik kvalitného umenia a rozvoj kultúry. Ako alternatíva k znižovaniu kritérií a bezduchej zábavy. Zatiaľ je to všetko postavené na hlavu – štát by mal prostredníctvom kultúry občanov motivovať a povznášať, ale on ju degraduje. Okrem iného aj straníckym dosadzovaním nekompetentných členov televíznej rady. Možno je to tak, že voláte ľudí na spoluzodpovednosť, ale ste len osamelí bežci a väčšina sa ďalej nechá unášať prúdom spoločenských premien... - Spoločenské zmeny majú zmysel, keď vedú k vyššej kvalite života. Nám ide o kontinuitu hodnôt. Minulý týždeň som viedol diskusiu s rakúskym režisérom Ulrychom Seidlom a jeho mladým publikom. Neskôr sme sedeli v kaviarni a boli tam aj ľudia zo zastupiteľských úradov, ktorí hovorili o Slovensku ako o krajine, ktorá dlhodobo neposkytuje Rómom prácu a dáva málo peňazí na kultúru. Už sme zase známejší. Keď dlho hádžete hrach na stenu, môže vás to aj demotivovať. Myslíte si, že politikov trápi, že pomohli zlikvidovať národnú kinematografiu? Pred niekoľkými mesiacmi filmári prostredníctvom sympatizujúcich poslancov navrhli, aby STV venovala 10 % zo svojich obrovských ziskov pôvodnej filmovej tvorbe, čím by sa zvýšila aj úroveň umeleckých programov verejnoprávnej televízie. Stretli sme sa s rozhorčenými reakciami v manažmente i v parlamente. Predseda výboru pre kultúru a vzdelanie Ferdinand Devínsky sa postavil k mikrofónu a povedal: Teraz, keď za niekoľko týždňov vstúpime od Európskej únie, my už predsa pôvodnú filmovú a televíznu tvorbu nebudeme potrebovať. Zakričal som nahlas z balkóna „fúúúj!“ Niekoľko ľudí to potešilo, potľapkali ma po pleci a poradili mi, aby som v tom radšej nepokračoval. Inak sa nestalo nič. Každopádne je to priam jasnozrivý výrok a osobitá predstava o dnešnom fungovaní Slovenska medzi európskymi krajinami s ich bohatou kultúrnou pestrofarebnosťou a osobitosťou. Takéto názory má reprezentant strany, ktorú volila veľká väčšina ľudí z kultúry. Akurát mu chýba ten pocit spolupatričnosti. Navyše ide o reprezentanta strany, ktorá svoje volebné víťazstvo dosiahla témou integrácie Slovenska do EÚ, a bývalý rektor Univerzity Komenského týmto dokázal, že toho o nej veľa nevie. Veď Únia dokonca špeciálnymi dotáciami podporuje kultúrnu rôznorodosť v rámci svojich hraníc! - Predseda parlamentného výboru nám vlastne poradil, aby sme nerozvíjali vlastnú kultúru. Pokladá to za zbytočné. Arogancia moci voči kultúre je istotne proti zásadám EÚ, ktorá nechce byť šedivým superštátom, kde by sme nerozoznali jednotlivé národy a jednotlivé kultúry. Hodnota člena Európskej únie je priamo úmerná jeho kultúrnemu vkladu do európskej kultúry. Kultúra je živý zložitý organizmus, ktorý vplýva na vedomie ľudí, a istotne v nej prebiehajú iné procesy ako vo farmakológii. Toto by som rád odkázal bývalému rektorovi Devínskemu a jeho jasnozrivým politickým názorom. Zaujalo ma, že na rozdiel od predošlých podobných aktivít vy po prvý raz nehovoríte len o kultúre ako takej, ale aj o hodnotách, ktoré vytvára pre celú spoločnosť. Nie je to výzva len akoby rezortná. Nie je teda ignorantský vzťah politikov ku kultúre prejavom ignorantstva voči hodnotám, ktoré vytvára a spoločnosti vtláča? - Je to aj prejav ignorantstva voči občanom. Nemožno mať plné ústa slov ako vlasť a pritom nepodporiť divadlo mentálne postihnutých ľudí v Banskej Bystrici, tváriť sa, že to všetko vyrieši slobodný trh. Som presvedčený, že minister Rudolf Chmel bojoval, aby kultúra dostala viac peňazí, ale popri názoroch väčšiny ministrov nemohol zmeniť to, že na kultúru vrátane záchrany pamiatok ide 0,6 % štátneho rozpočtu. Je to nepatrný zlomok toho, čo dávajú na kultúru malé krajiny, ako sú Chorvátsko a Maďarsko. Podľa mňa politik a tvorivý človek má vidieť aj za roh, má vidieť dôsledky svojho myslenia, rozhodovania a konania. Spoločnosť bez živej kultúry je cesta do záhuby, je to ignorantský postoj k potrebám občanov. Za stav kultúry sme zodpovední všetci, ale nesmieme zabúdať na väčšiu zodpovednosť ľudí, ktorí riadia štát a sú zodpovední za duchovný stav spoločnosti. Čo si myslíte o trende uplatňovať v kultúre len ekonomické kritériá? - Je to cesta do pekla. Národná kultúra upevňuje identitu ľudí, ich sebauvedomenie i sebavedomie, vytvára ich obraz a reflexiu reálneho života. Nespoliehajme sa len na hokejové majstrovstvá sveta. Čo asi zanechá táto generácia tým nasledujúcim? Slovensko hľadá SuperStar alebo Poštu pre teba? Skladatelia vážnej hudby sa ocitli na okraji spoločnosti. Divadlá nemajú na premiéry, filmy sa nenakrúcajú. Tie najlepšie z nich stále šíria dobré meno Slovenska po celom svete, aj keď vznikli proti vôli minulého režimu. Sú to naši najlacnejší veľvyslanci. Ešte pred rokom sme chceli rušiť základné umelecké školy. Ale uplatňovaním jednorozmerne ekonomických stanovísk v kultúre si pílime konár sami pod sebou. Čo by malo nasledovať po zverejnení výzvy? - Politici, celebrity a médiá nás denno-denne presviedčajú, že žijeme v chaotickej a povrchnej dobe. Sme zavalení záplavou nevkusu a nepodstatných informácií, ktoré nám otravujú život rovnako ako vyprázdnená demagógia pred zmenou režimu. Ak sa neprebudíme a nezačneme vytvárať aj hlbšiu, kultúrnejšiu dimenziu nášho života, zajtra už môže byť neskoro. S hosťom Slova sa zhováral Braňo Ondruš