Naša malá sloboda slova

Andrej Reiner, spisovateľ, publicista
Počet zobrazení: 970

Andrej Reiner, spisovateľ, publicista Andrej Reiner sa narodil v roku 1951 v Šahách. Absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave, získal ašpirantúru za prácu v oblasti farmakológie. V 80-tych rokoch študoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku. Je autorom vyše stovky zábavných, kabaretných i publicistických rozhlasových programov. Spolupracoval aj s rozhlasovými stanicami Deutschlandfunk, Deutsche Welle a BBC. Vydal niekoľko kníh pre deti, ale aj pre dospelých. Tento príspevok predniesol na konferencii o slobode slova a o ľudských právach spisovateľov. Usporiadal ju taliansky PEN-klub pod záštitou prezidenta Talianska a v spolupráci s UNESCO v Benátkach 3. a 4. mája. Môj otec sa narodil v Rakúsko-Uhorsku. Ja som sa narodil v Československu. Moja dcéra sa vlastne narodila na Slovensku. Moja vnučka sa – podľa všetkého – narodí v Európskej únii. Pritom všetci sme z Bratislavy či z jej okolia. Zaujímavé je aj to, že môj otec sa narodil v štáte, do ktorého patrili tak Bratislava, ako aj Benátky. Mojej vnučke sa – dúfam – prihodí to isté. Ja som čakal na súhlas na vycestovanie do Benátok 27 rokov. Aby bolo jasné, vonkoncom sa nechcem sťažovať. A nechcem ani hovoriť o politike, som apolitický človek, pokiaľ je to možné. Chcem hovoriť o slobode slova. - A chcem naznačiť, že pre moju generáciu znamená sloboda možno viac než pre iné, ktoré sa do slobody narodili. Bol to zázrak, keď sme odrazu mohli voľne prejsť hranicu do Rakúska. Tak ako zajac, vták, čmeliak, mravec. Bez 27-ročného čakania. Iba tak, na základe vlastného rozhodnutia. Neuveriteľné! Podaktorí Rakúšania sa dosť čudovali našim rozžiareným tváram. Zdravý si zdravie neváži, pokiaľ oň nepríde. Rakúšania nerozumeli, že máme pocity invalida, ktorému sa odrazu vráti cit do nôh a on môže vstať a ísť! Toľko o slobode. Teraz niečo o slove. - Domnievam sa, že pre moju generáciu znamená slovo viac než pre iné. Slovo bolo zázrak, ktorý prinášal počas totality to, čo sa zakazovalo. Prinášalo túžby, ktoré sa nedali realizovať, prinášalo informácie o svetoch, do ktorých sme nemohli nahliadnuť, prinášalo individualitu, ktorá bola potláčaná, prinášalo možnosť protestu, ktorý sa v metaforách dal ťažko odhaliť. Slovo nás spájalo, pretože sme mu rozumeli, my spojení metaforou, mali sme svoje sladké tajomstvo, šepkali sme si o ňom, delili sme sa oň a boli sme šťastní, že sme našli spôsob, ako sa dostať ku kúsku slobody bez toho, aby si to jej strážcovia všimli.. A teraz niečo o slobode slova. - Režim bol po zuby ozbrojený a strážil slobodu i slovo. Sloboda i slovo boli podozrivé. Znamenali pre totalitu nebezpečenstvo. Na druhej strane režim oficiálne hlásal slobodu a miloval slovo. Podporoval poéziu, literatúru, divadlo, rozhlas, televíziu, film. Tvorilo sa usilovne. Priestoru bolo dosť. Tvorila sa propaganda v prospech režimu. A popritom vznikalo aj umenie. Ako na potvoru, národ uprednostňoval umenie, nie propagandu. Ako na potvoru, umenie stvárňovalo život. Umenie zobrazovalo pravdu, nie vždy príjemnú. Umenie tlmočilo myšlienky, dokonca aj tie o slobode... Dosť často sa ma pýtajú, ako je možné, že počas totality vznikali u nás výnimočné filmy Miloša Formana a novej pražskej vlny. Ako je možné, že sa hrali v divadlách kritické hry, že sa čítala kvalitná literatúra, že sa vydávali klasické knihy v stotisícových nákladoch, že vznikalo ročne sto televíznych inscenácií a nemenej rozhlasových hier, že sa prekladali západní autori, že mnohí naši emigranti prekvapili Západ hlbokými vedomosťami o samotnom Západe, ktorý predtým nenavštívili? Odpoveď je jednoduchá. Kultúra sa rovnala slobode. Umenie sa rovnalo slobode. Slovo sa rovnalo slobode. A to všetko spolu znamenalo protest proti totalite. - Samozrejme, jestvovali zoznamy autorov, ktorí neboli žiaduci. Čierne listiny. Kto sa na nich ocitol, nesmel tvoriť. Alebo mohol, ale s obmedzeniami. Napriek tomu sa tvorilo. S obmedzeniami. A prichádzali noví autori. A tvorili. Treba povedať, že sa tvorilo s nadšením. Neraz dvojnásobným. A rovnako sa kultúra prijímala. Nielen tvorcovia spoločenských, kritických a umeleckých diel, ale aj diváci v kinách či v divadlách, poslucháči rozhlasu či čitatelia, tí všetci v tom čase mali pocity partizánov, čo práve vyhodili do vzduchu koľaje na železničnej staničke. Síce išlo o bezvýznamnú staničku a o slepé koľaje, také slepé, že si to sotva ktosi všimol, ale predsa, vyhodili ich. Do luftu. Potom sa stretli v lese pri vatre a povedali si, že sloboda je síce ďaleko, ale jestvuje a bude existovať, kým budú partizáni. A kým žije posledný partizán, bude žiť nádej, že raz prídu nové vlaky. No a potom prišli nové vlaky a s nimi sloboda. - Vládlo nadšenie. Aj ja som bol nadšený. Prišla sloboda! Iste, prišla aj sloboda zmeny kabátov. Zahadzovali sa – dokonca aj verejne na námestiach – stranícke knižky. Nezahadzovali ich idealisti, lebo aj takí boli, hoci málo, no najmä tí, čo pochopili, že namiesto diktatúry proletariátu nadišla diktatúra demokracie. A kto je demokrat, o tom demokraticky rozhodnú oni. Viem to dobre. V poprevratovom zmätku som sa honoris causa za revolučné zásluhy dostal na inak bezvýznamnú stoličku, na ktorej ma navštívili dvaja úspešní ľudia zo šoubiznisu, aby mi predložili čiernu listinu autorov, ktorí sú odteraz nežiaduci, ba zakázaní. Namietol som, že po prvé, takto si demokraciu nepredstavujem, a po druhé, že sa im čudujem, pretože sú bývalí dlhoroční straníci, hoci sa toho efektne na námestí vzdali. A tak ma prihodili na čiernu listinu. - To nemení nič na tom, že prišla sloboda. Hurá! Pravda, diali sa aj iné prekvapujúce veci. To, čo „červení“ pred štyridsiatimi rokmi znárodnili, teraz ich deti sprivatizovali. Nečudo, mali k tomu najbližšie. Ale čo tam potom, veď aj z Al Caponeho potomkov vyrástli absolventi Harvardu. Hlavná vec – prišla sloboda. Prišla aj sloboda slova! Bolo to skvelé. Vychádzali všetky doteraz zakázané knihy. Vychádzali a vychádzali a odrazu... ich nik nekupoval. A čo horšie. Nekupovali sa ani iné knihy. Odrazu čitatelia nečítali. Vymierali. Aj knihy. Namiesto stotisícových nákladov vychádzajú tisícové. Teda až na výnimky. Výnimočnú literatúru babských románov a eroticko-ekonomických škandálov. Nič to, čítajú sa časopisy. Kto má aký bazén, aké auto, akého manžela, milenku, milenca. Prestali sa nakrúcať filmy. - V televízii každý večer energicky nastupujú na obrazovku bankoví lupiči, teroristi a sexuálni devianti usilovne odstraňujúci všetko živé. Medzitým hučia reklamy a upútavky ako na púti zvestujú príchod ďalších maniakov, čo si nesmiete nechať ujsť. Televízie – vrátane verejnoprávnej – sú ochotné odvysielať všetko, len aby získali diváka, a teda podiel na reklamnom trhu. Nebyť toho, že v Európskej únii je zakázané mučenie a trest smrti, celkom iste by v rámci reality šou vysielali priame prenosy z mučenia a z popráv. Takto mučia iba divákov a popravujú vkus človeka. Vlastne ho už popravili. Kultúrny človek leží v agónii. Nahrádza ho človek-výrobca peňazí. A tak sme sa dostali k slobode slova. - Máme slobodu slova. Ale ľudské slovo nepočuť. Stráca sa v reklamách a v upútavkách na maniakov. Chcete vydať inú knihu ako tú, v ktorej manžela alkoholika napokon nahradí osudom ubitý čiernovlasý modrooký milionár s dokonalou postavou, ktorý zároveň nahradí deťom milujúceho otca? Naozaj chcete napísať niečo iné? Zožeňte si sponzora! Áno, zožeňte si čiernovlasého modrookého milionára! Sen všetkých žien a spisovateľov. Pracovníkov v kultúre. Napokon, nemusí byť čiernovlasý. Môže byť aj blondín. To je tá sloboda. Sem-tam sa to podarí. Sem-tam vyjde aj niečo, čo sa dá čítať. - A tak sa zavše – pri takýchto vzácnych chvíľach – zídeme v lese okolo ohníčka a chválime sa, že sme čítali knihu, teda naozajstnú knihu, a videli sme film, teda naozajstný film... a teda podarilo sa, áno, podarilo sa vyhodiť do luftu koľaj, hoci bezvýznamnú, ale raz... raz sa možno podarí vyhodiť aj tú na hlavnej trati a prídu iné vlaky. Ide iba o to, či ich ešte niekto spozná.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984