Temné tajomstvo mučenia: Funguje

Maher Arar, Kanaďan sýrskeho pôvodu, je asi najznámejšou obeťou procesu „vydávania“ – procesu, ktorým Spojené štáty outsourcujú mučenie z iných krajín. Arar prestupoval z jedného letu na druhý v New Yorku, keď ho americké úrady zatkli a „vydali“ Sýrii, kde bol mesiace držaný v cele len o niečo väčšej ako hrob a pravidelne bitý. Prednedávnom dostal Arar cenu za svoju odvahu od kanadskej Rady pre americko-islamské vzťahy. Diváci ceremónie ho privítali dlhým potleskom, no do všetkého bol primiešaný pocit strachu. Mnohí prominentní lídri moslimskej komunity v Kanade si držali Arara od tela a na jeho otázky odpovedali len neochotne. Niektorí hostia mali problém spomenúť ho menom. Ako keby od neho niečo mohli „chytiť“ – a možno mali pravdu. „Dôkazy“ – neskôr úplne odmietnuté –, na ktorých základe bol tento Kanaďan uvrhnutý do diery plnej potkanov, totiž tvrdili, že je vinný zo „stykov“ s teroristickými organizáciami. Ak sa to mohlo stať Ararovi, rodinne založenému softvérovému inžinierovi, kto je potom bezpečný? Arar vo svojom vystúpení hovoril o nezávislom zmocnencovi, ktorý zbieral dôkazy o tom, ako pri vyšetrovaní kanadských moslimov porušovali príslušné orgány pravidlá. Zmocnenec počul desiatky príbehov o hrozbách, obťažovaní a nelegálnych vstupoch do príbytkov. No „ani jeden z týchto ľudí nepredložil verejnú sťažnosť. Zabránil im v tom strach“. Strach je ešte hustejší medzi moslimami v Spojených štátoch, kde zákon Patriot Act dáva polícii právomoci zadržať dokumenty ktorejkoľvek mešity, školy, knižnice či komunitnej skupiny len na základe podozrenia z kontaktov s teroristami. Ak sa toto intenzívne sledovanie spojí so všadeprítomnou hrozbou mučenia, odkaz je jasný: Ste sledovaní, vaši susedia môžu byť špióni, vláda o vás môže zistiť všetko. Ak urobíte krok vedľa, môžete zmiznúť na lietadle smerujúcom do Sýrie alebo do zálivu Guantanámo. *** No tento strach musí byť starostlivo dávkovaný. Ľudia, ktorí sú terčom hrozieb, musia vedieť dosť na to, aby sa báli, no primálo na to, aby mohli žiadať spravodlivosť. To môže vysvetliť, prečo americké ministerstvo obrany zverejní niektoré inkriminujúce informácie o tábore v Guantanámo – napríklad obrázky mužov v klietkach – a súčasne sa snaží potlačiť fotografie, ktoré možno porovnávať s obrázkami z Abu Ghraib. Môže to tiež vysvetliť, prečo Pentagón povolil knihu bývalého vojenského tlmočníka vrátane pasáží o sexuálnom ponižovaní väzňov, no zabránil mu písať o častom používaní útočných psov. Toto strategické unikanie informácií, kombinované s oficiálnymi popretiami, vyvoláva stav mysle, ktorý Argentínčania volajú „vedieť/nevedieť“. „Prirodzene, agenti spravodajských služieb majú dôvod skrývať dôkazy o používaní nelegálnych metód,“ tvrdí Jameel Jaffer z Americkej únie občianskych práv. „Na druhej strane, ak používajú vydávanie do iných krajín a mučenie ako hrozbu, je nepopierateľné, že v istom zmysle profitujú z toho, že ľudia vedia, že agenti sú ochotní konať ilegálne. Získavajú z faktu, že ľudia chápu hrozbu a veria v jej reálnosť.“ A hrozby prichádzajú. Nazih Hassan, prezident Asociácie moslimskej komunity v Ann Arbor, hovorí o následkoch novej klímy – členstvo v moslimských organizáciách klesá, donácie sa strácajú, členovia vedenia rezignujú. Podľa Hasana sa členovia boja urobiť čokoľvek, čo by ich dostalo na zoznamy podozrivých. Jeden z členov pod podmienkou anonymity priznal, že „prestal hovoriť o politických a spoločenských otázkach,“ pretože na seba nechce upriamiť pozornosť. *** To je totiž skutočný cieľ mučenia: terorizovať – nielen ľudí v klietkach na Guantanáme a v sýrskych samotkách, ale, a to je ešte dôležitejšie, celú komunitu, ktorá o týchto činoch počúva. Mučenie je nástrojom na zlomenie vôle odporovať – individuálnej vôle väzňa a kolektívnej vôle komunity. Nie je to nijak kontroverzné tvrdenie. V roku 2001 vydala americká mimovládna organizácia „Lekári za ľudské práva“ príručku o tom, ako zaobchádzať s obeťami mučenia. Píše sa v nej: „Vykonávatelia sa často snažia ospravedlniť akt mučenia a zlého zaobchádzania potrebou získať informácie. Takéto konceptualizácie zahmlievajú príčinu mučenia… Cieľom mučenia je dehumanizovať obeť, zlomiť jej vôľu a súčasne vyslať strašné signály smerom k tým, ktorí prišli s obeťou do styku. Týmto spôsobom môže mučenie zlomiť alebo poškodiť vôľu a súdržnosť celých komunít.“ Napriek týmto faktom sa však o mučení v USA diskutuje len tak, ako keby to bol morálne pochybný spôsob na získanie informácií, nie nástroj štátneho teroru. No je tu jeden problém: nik netvrdí, že mučenie je skutočne efektívnym nástrojom vypočúvania. A už najmenej to tvrdia ľudia, ktorí mučenie používajú. Mučenie „...nefunguje. Existujú lepšie spôsoby, ako zaobchádzať so zajatými,“ tvrdil riaditeľ CIA Porter Goss pred Výborom Senátu pre spravodajské služby 16. februára 2005. A nedávno „odtajnený“ dokument napísaný predstaviteľom FBI v tábore Guantanámo hovorí, že extrémne vyšetrovacie techniky neviedli „k ničomu viac, než k čomu dospela FBI s použitím jednoduchých vyšetrovacích techník“. Dokonca aj armádny vyšetrovací manuál tvrdí, že sila „môže viesť zdroj k tomu, aby povedal čokoľvek, čo si myslí, že chce vyšetrovateľ počuť“. Jediné zmysluplné vysvetlenie stálej popularity mučenia podal ten najmenej pravdepodobný zdroj. Lynndie England, usvedčenej z mučenia v Abu Ghraib, sa počas súdneho procesu pýtali, prečo ona a jej kolegovia nútili nahých väzňov vytvárať ľudské pyramídy. „Aby sme ich mohli kontrolovať,“ odpovedala. Presne. Ako nástroj vypočúvania je mučenie nanič. No pokiaľ ide o spoločenskú kontrolu, nič nefunguje tak ako mučenie. Článok bol uverejnený v týždenníku The Nation Redakčne upravené