Príležitosť pre Afriku

Približne o štyri týždne sa v škótskom Gleneagles stretnú lídri siedmich najbohatších krajín sveta a Ruska – G8. Tentokrát budú mať príležitosť urobiť správne rozhodnutie. Keď sa lídri G8 zídu v škótskom Gleneagles, na stole budú mať aj plán pomoci pri jednej z najväčších tragédií dnešného sveta – chudobe v subsaharskej Afrike. Veľká Británia, ktorá preberie predsedníctvo G8, predloží plán akumulácie kritického množstva finančného kapitálu na riešenie najakútnejších problémov brzdiacich rozvoj kontinentu. Riziko neochoty Plán vypracovaný ministrom financií (a pravdepodobným budúcim premiérom) Gordonom Brownom stojí na dvoch pilieroch. Prvým je stopercentná redukcia dlhov rozvojových krajín, pričom ušetrené prostriedky budú použité na rozvojové projekty. Druhým je vytvorenie Medzinárodného finančného nástroja, ktorý by s celkovým kapitálom 100 miliárd dolárov dokázal zacieliť financie na prioritné projekty, a tým zabezpečiť ich úspech. Ešte vždy nie je isté, či sa to podarí realizovať v plnej miere. Britská vláda to, aj pod tlakom verejnej mienky, určila za svoju prioritu a krajiny Európskej únie sa na nedávnej Rade zaviazali zvýšiť oficiálnu rozvojovú pomoc na úroveň, ktorá umožní plnenie rozvojových cieľov. Problematický však ostáva postoj Spojených štátov. Zo 100 miliárd dolárov v Medzinárodnom finančnom nástroji majú krajiny Európskej únie poskytnúť 80 miliárd a Spojené štáty 20 miliárd. Washington však tvrdí, že si to „nemôže dovoliť“ – ekonóm Jeffrey Sachs toto tvrdenie nazval „najväčším klamstvom dneška“. V súčasnosti dávajú Spojené štáty Afrike každý rok 2 miliardy dolárov – s novým obranným rozpočtom minie Pentagón rovnakú sumu za asi 36 hodín. Väčšina tejto pomoci je okrem toho poskytovaná bilaterálne a viazaná na rôzne podmienky (ako je nákup amerického tovaru či služieb) a to ešte znižuje jej účinnosť. Spomínaný Jeffrey Sachs v knihe The End of Poverty hovorí: „V roku 2002 dali Spojené štáty každému obyvateľovi subsaharskej Afriky tri doláre. Ak sa od toho odčíta časť minutá na amerických konzultantov a technickú spoluprácu, jedlo a krízovú pomoc, administratívne náklady a odpustený dlh, pomoc na jedného Afričana sa dostane na úroveň možno šiestich centov.“ Iný prístup Ani neochotný súhlas USA však ešte nemusí znamenať úspech. Obrovské dlhy a nedostatočné financie na rozvoj nie sú totiž úplným zoznamom príčin krízy, v ktorej sa subsaharská Afrika nachádza. Sú viac jej symptómami. Problémom je, že postavenie subsaharských krajín v globálnej ekonomike im neumožňuje naštartovať efektívny proces ekonomického rastu. Ich pozícia na periférii svetového systému znamená, že podoba ich hospodárstva je viac funkciou potrieb krajín centra (do ktorého patria tak Spojené štáty, ako aj Európska únia) než ekonomických či sociálnych potrieb obyvateľstva. Slabé ekonomické postavenie, závislosť od obchodu s rozvinutými krajinami, nedostatočné vzájomné kontakty či technologická závislosť od rozvinutého sveta – to všetko ich robí ľahkými obeťami hospodárskeho tlaku. Preto najväčším rizikom je, že sa zopakuje koniec situácia z konca sedemdesiatych a z osemdesiatych rokov, keď rozvinuté krajiny využili biedu rozvojového sveta zostrenú dlhovou krízou a prostredníctvom medzinárodných finančných inštitúcií mu nanútili „reštrukturalizačné programy“. Ak z nich niekto vôbec profitoval, subsaharská Afrika to určite nebola. Jedným z ich bezprostredných dosahov bolo oslabenie politických inštitúcií, ktoré zhoršilo ekonomickú zaostalosť a urobilo spoločnosti zraniteľnejšie humanitárnymi katastrofami. Zatiaľ je známe, že krajiny, ktoré budú chcieť profitovať z Brownovej iniciatívy, sa budú musieť zaviazať na účasť na programe boja proti korupcii. To je racionálna podmienka – korupcia je mimoriadne negatívnym fenoménom znižujúcim efektivitu akejkoľvek rozvojovej pomoci a poskytujúcim výhovorku tým, ktorí nechcú žiadnu pomoc dávať. Aj v tomto prípade je to však len polovica pravdy. Boj proti korupcii subsaharských elít nebude nikdy účinný, ak sa nebude bojovať aj proti tým, ktorí korumpujú – a to sú často práve rozvinuté krajiny či nadnárodné spoločnosti. Tie si takto kupujú politické spojenectvo miestnych elít a jeho prostredníctvom vykonávajú v podstate neokoloniálnu „nepriamu vládu“. Úspech programu pomoci subsaharskej Afrike, a v konečnom dôsledku aj úspech Miléniových rozvojových cieľov OSN, tak bude závisieť nielen od množstva financií či hĺbky demokratizačných reforiem v rozvojových krajinách. Nevyhnutnou je aj zmena prístupu rozvinutých krajín – k svetovej ekonomike (vrátane obchodu), ktorá nemôže byť len priestorom agresívneho presadzovania čiastkových záujmov, ale jedným z nástrojov udržateľného a sociálne kohézneho rastu v jednotlivých krajinách, a takisto k rozvojovým krajinám ako takým, ktoré nemožno vnímať ako „barbarský svet“, kde si dobre informovaní misionári civilizácie kupujú poslušnosť miestnych náčelníkov.