Dokonalosť – záKladná podmienka tvorby

Dovoľ, aby som ťa predstavil. Si profesor Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, „starý“ vysokoškolský pedagóg. Si prednosta ústavu patologickej fyziológie. Si doktor vied, viackrát ťa vyznamenali rôznymi medailami a inými oceneniami. Všeobecne: si jedna z kľúčových osobností Lekárskej fakulty.
Počet zobrazení: 927
15_titulka1-m.jpg

Dovoľ, aby som ťa predstavil. Si profesor Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, „starý“ vysokoškolský pedagóg. Si prednosta ústavu patologickej fyziológie. Si doktor vied, viackrát ťa vyznamenali rôznymi medailami a inými oceneniami. Všeobecne: si jedna z kľúčových osobností Lekárskej fakulty. Patologická fyziológia je centrálna teoretická disciplína medicíny. Moja prvá otázka je: PREČO si patofyziológ? - Ďakujem za predstavenie a za otázku súčasne. Poznáš ma natoľko, že vieš, že nerád odpovedám na otázky, ktoré sa ma osobne dotýkajú. Zvykol som si na otázky, ktoré sú neosobné, myslím odborné. Tieto sú väčšmi vyjadrením názoru ako zverejnením informácie o sebe. Že som starý, s tým súhlasím, ale že som jednou z kľúčových osobností Lekárskej fakulty – je pre mňa prekvapením. Nikdy nemyslím na to, čo je významné z hľadiska osobného úžitku. Vždy sa usilujem urobiť niečo, čo treba, čo môže byť užitočné, čo má význam, ale nie osobný prospech. Akosi neviem prijať nijaké hodnotenie, ktoré sa týka „môjho výkonu“, užitočnosti, a čo ja viem ešte čoho. Pracujem tak, aby moja práca prinášala úžitok v jej zmysluplnosti a nepozerám sa veľmi na to, ako ju okolie hodnotí, ako ju posudzuje. Čas plynie a význam práce sa obyčajne ukáže neskôr. Som trpezlivý a dožil som sa toho, že som mal možnosť vidieť, či to, čo som robil, malo alebo nemalo zmysel. Do tvojho vstupu si zakomponoval aj informáciu o vyznamenaniach. Môj vzťah k vyznamenaniam si dovolím ilustrovať skutočnou udalosťou. Bolo to už dávnejšie. Prišiel pán redaktor, ktorý pripravoval informácie do knihy Who is Who? Vypytoval sa ma na všeličo. Naostatok sa ma spýtal, či som niekedy za niečo dostal aj nejaké vyznamenanie. Dodal, že nikde na stene nevisí nič, čo by sa týkalo ocenenia mojej práce alebo osoby. Povedal som mu, že som dostal rôzne ocenenia. Išiel som do vedľajšej miestnosti a spomedzi krabíc s knihami som vytiahol najspodnejšiu. Priniesol som ju a povedal – tu sú vyznamenania – a krabicu som otvoril. Pán redaktor sa začal priam hurónsky smiať. Povedal – to som ešte nezažil! Naozaj si myslím, že „život nie je o vyznamenaniach“. Preto ich starostlivo v krabici uschovávam pred každým, aj pred tebou. Teraz však k tvojej otázke – prečo som patofyziológ? Keby som mal odpovedať ako patofyziológ, potreboval by som na odpoveď veľa strán. Predpokladám, a ty potrebuješ „novinársku odpoveď“. Vieš, že nemám rád novinárske otázky ani odpovede. Sú stručné, časové ale nie nadčasové. Dnes platia a zajtra sú staré, lebo vyšli nové novinárske správy, informácie, pravdy a aj nepravdy. S tým, že patofyziológia je centrálna teoretická disciplína, súhlasím. Svedčí pre to aj celá história medicíny. Asi pred tristo rokmi pozostávalo štúdium medicíny z troch predmetov – zo štúdia patológie chorôb, zo štúdia internej medicíny a zo štúdia chirurgie. Neskôr sa súčasťou chirurgie stala gynekológia a pôrodníctvo. Potom, čo Claude Bernard napísal dielo Úvod do štúdie, experimentálnej medicíny (1856), obohatila sa klinická medicína o experimentálny prístup. Teda patofyziológia je z historického hľadiska pokračovateľkou všeobecnej patológie chorôb a experimentálnej medicíny. Toto sú jej východiská. Prečo som patofyziológ? Novinárska odpoveď: Lebo v patofyziológii existujú iba dve otázky, ktoré stále rieši. Ešte ich nevyriešila a verím, že ich ani v ďalekej budúcnosti nevyrieši. Prvá otázka je „prečo“ a druhá „ako“. Pokúsim sa to „nenovinársky“ vysvetliť. Internista sa zaoberá ťažkosťami pacienta. Pri podozrení napríklad na infarkt sa usiluje čo možno o najpresnejšiu diagnózu. Neomylnú diagnózu. Táto činnosť, diagnostika, zaberá najviac času klinikom. V najprestížnejších lekárskych časopisoch sa v minulom roku veľmi živo pertraktovala táto skutočnosť. Pri správnej diagnóze základnej choroby a pridružených chorôb je aj liečba bez spochybnenia a aj pochybenia. Patofyziológia nerieši problémy diagnostiky a liečby. Kladie si otázku – prečo vzniká infarkt. Pritom rozširuje „svoj záujem“ aj o to – ako vzniká, ako sa vyvíja. Diagnostika a liečba je riešením „havarijnej situácie“, tragédie. Principiálne riešenie je však možné iba vtedy, ak vieme odpovedať na otázky, prečo vzniká a ako vzniká infarkt alebo iná situácia v organizme. Patofyziológia ako vedný odbor a študijný predmet sa zaoberá problémami vzniku a rozvoja chorôb. Úspechy patofyziológie posúvajú medicínu dopredu. Experimenty, vysvetlenie a naostatok klinické využitie poznaného. To je obsah a zmysel patofyziológie. Teda, prečo som patofyziológ? Už počas štúdia ma zaujalo riešenie mnohých problémov a hľadanie ich podstaty. Repetícia medicíny prináša dokonalosť, možno eleganciu, ale vie byť nebezpečná, veľmi nebezpečná. Viem, že vieš, o čom hovorím. Vedieť, „patofyziologicky vedieť“ a povedať to aj iným je veľmi vysokou emóciou v mojom živote. Za obdobie môjho pôsobenia sa priam neuveriteľne zmenil obsah patofyziológie. To, čo bolo v minulosti deskripciou prejavov, sa dnes chápe celkom iným spôsobom, na molekulovej úrovni. Toto je moja najstručnejšia „novinárska“ odpoveď. Patologická fyziológia je nielen múdra, ale aj elegantná, ba krásna disciplína. Myslím si, že môže byť takrečeno „teóriou všetkého“ vo vedách o človeku. Nemýlim sa? - Táto otázka prináša do uvažovania eleganciu. Netýka sa ma osobne, myslím mojich vlastností alebo „vyznamenaní“. Ide o názor, preto sa mi páči. Teória všetkého je teraz akosi v móde. Myslím si však, že ani nie tak celkom časovo. Einstein strávil veľa rokov nad touto teóriou, ktorá ho až natoľko opantávala, že nevychádzal dlho zo svojho bytu a uvažoval, počítal a premýšľal. Niektorí z jeho blízkeho okolia hovorili, že desiatky ostatných rokov svojho života „neplodne premárnil nad touto teóriou“. Mňa „očarila“ Weinbergova kniha Snění o finální teorii, neskôr Teorie všeho od Barrowa a naostatok Hawkingova Teória všetkého. Niekoľko rokov po vydaní Weinbergovej knihy sa ľudstvo tešilo zo sekvenácie DNA. Všetci hovorili – poznáme kľúč k našej existencii. Myslím si, že tento kľúč je mimoriadne zložitý a nie je konečným poznaním. Svedčia pre to všetky poznané a ešte nepoznané neželané zmeny tohto kódu a veľa ďalších skutočností. Všetko sa posunie o úroveň nižšie, a potom ešte nižšie – na úroveň atómov, ich spojení, do vedy prenikne fyzika. Patofyziológia ako teória všetkého o človeku? – je to zaujímavý názor. Neuvažoval som takto o patofyziológii. Skúsme však spoločne uvažovať o dejoch v organizme pri akejkoľvek poruche. Ak sa niečo v organizme „pokazí“, tak človek obyčajne nezomrie. „Funguje“ ďalej. Niekedy ani nevie o tom, že sa niečo v jeho organizme pokazilo. Ľudský, ale aj živočíšny organizmus funguje ako komplexný systém s dostatkom rezervných riešení pri poruche niektorej jednotlivosti. Z tohto hľadiska by sme pre „novinársku odpoveď“ mohli uviesť, že je veľmi potrebné vedieť, nielen čo poruchu vyvolalo a ako ju vyvolalo, ale aj to, ako organizmus zabezpečí vlastnú existenciu v prítomnosti poruchy. Organizmus má schopnosť kompenzovať poruchu, má možnosť adaptovať sa na poruchu a v konečnom dôsledku vytvoriť nový rovnovážny stav. Platí to nielen v prípade neliečenia, ale aj v prípade liečenia poruchy. Čo iného je napríklad liečená hypertenzia? Je to porucha, ktorá je organizmom a aj terapiou udržiavaná v takej polohe, aby nemala „poškodzujúci vplyv“ na funkciu a stav iných orgánov a systémov človeka. Dostávame sa do polohy istej univerzálnosti. Ľudský organizmus má špecifické adaptačné a kompenzačné mechanizmy, ale ich fungovanie asi vychádza zo základnej univerzálnosti. Myslím si, že z toho vyplýva aj tvoja otázka, či je patofyziológia teóriou všetkého vo vedách o človeku. Asi je. V organizme prebiehajú mnohé deje súbežne. Nie protichodne! Súbežnosť dvoch dejov, ktoré nie sú protichodné, má často odlišný cieľ. Zdanlivo by mohli preto deje vyzerať ako protichodné. Na molekulovej úrovni nie sú. Ak napríklad človek prechladne, spustí sa séria mechanizmov, ktoré smerujú k zvýšeniu telesnej teploty. Hlavnú úlohu majú tzv. endogénne pyrogény. Sú to látky, ktoré prebudujú reguláciu na vyššiu hodnotu telesnej teploty. Súčasne s ich produkciou sa začnú tvoriť tzv. endogénne antipyretiká. Sú to látky, ktoré brzdia rozvoj horúčky. Ak je potrebná vysoká teplota, tak sa dosiahne. Ak sa náhodou organizmus „zbytočne vystrašil“, tak sa realizuje náprava prostredníctvom endogénnych antipyretík. Je to jeden z najjednoduchších príkladov, opísaný mimoriadne simplifikovane. Regulácia telesnej teploty k zvýšeniu, ale aj k zníženiu má veľa spätných väzieb. Najčastejšie je výsledkom to, čo je z hľadiska zachovania celistvosti pre organizmus najvýhodnejšie, pochopiteľne, ak sa nezasahuje terapeuticky. Pri istej univerzálnosti by sme mali rešpektovať aj to, že zmyslom liečby by nemuselo byť iba odstránenie poruchy, ale aj zapojenie tých mechanizmov, ktoré organizmus pre opravu alebo potlačenie poruchy má. Takýto prístup však nie je jednoduchý. Mám obavy z toho, aby si niekto po prečítaní nemyslel, že by stačilo stimulovať reakcie organizmu na kompenzáciu poruchy alebo na adaptáciu a nový rovnovážny stav. Tieto situácie sú asi také zložité a komplexné ako samotný vesmír. „Manipulovanie“ na tejto úrovni by mohlo situáciu zmeniť veľmi neželaným spôsobom. Nehnevaj sa, súčasný svet je mimoriadne nebezpečný v tom, že pomaly každý si už myslí, že všetko sa dá. Ľudský organizmus, jeho software je nateraz neobsiahnuteľný! Spomínam si na všetkých fantastov, ktorí predsa len cúvli pred zložitosťou napríklad nášho mozgu a hľadajú teraz iné riešenia. Vedia, že je to neprekonateľná zložitosť. Teda univerzálna teória áno, ale s nadrozmernou úctou pred zložitosťou. Patofyziológiu pre jej holistický prístup by sme mohli považovať za univerzálnu v zmysle tvojho uvažovania, ale nateraz nie za teóriu všetkého. Jej rozvoj však toto smerovanie naznačuje. Mám pocit, že by som mal ešte nejakú vetu pridať. Som príliš pripútaný ku komplexným mechanizmom, ktoré „operujú“ v ľudskom organizme. Jednoduchosť chápania všeobecne a snaha potláčať prejavy chorôb mi naháňa hrôzu z nebezpečia, ktoré takéto prístupy prinášajú. Na tomto vymedzenom priestore nedokážem uviesť detaily, preto iba naznačujem. Mám pocit, že „svoju“ náuku považuješ za veľmi otvorenú. Akoby si tušil (alebo už vedel), že si na stope novým princípom organizmových regulácií. Môžeš o tom niečo prezradiť? - Pokúsim sa odpovedať „uspokojivo“ na túto tvoju otázku. Pod uspokojivou odpoveďou si predstavujem odpoveď, ktorá bude zrozumiteľná pre prírodovedne aj pre neprírodovedne orientovaných čitateľov. Ľudský organizmus svojou dokonalosťou a zložitosťou reprezentuje nateraz na Zemi a myslím, že aj vo vesmíre, najdokonalejší systém. Myslím tým zložitosť od úrovne organizmu ako celku až po úroveň atómových entít v celom organizme. Predstava o dokonalej regulácii orgánov a systémov je nespochybniteľná. Dokonca ani centrálna regulácia sa nemôže spochybniť, myslím jej význam. Vedecké bádanie každým dňom prináša obrovské množstvo poznatkov, ktoré dokazujú mimoriadnu zložitosť všetkého v ľudskom organizme. Keď si máme predstaviť, čo všetko dokáže jedna bunka v ľudskom organizme, tak nás pochytí hrôza. Je vôbec možné si predstaviť, na akom veľmi malom priestore sa odohrávajú zložité procesy, o zložitosti ktorých nemá možno veľa ľudí ani tušenie? Keby som začal vypočítavať len súčasti bunky, myslím rôzne druhy molekúl, tak sú to astronomické čísla. Keby sme mali napríklad opísať iba systém ubikvitínu a jeho vzťahy v bunke, za zo bola v minulom roku udelená Nobelova cena, tak by sme na to potrebovali možno niekoľko tisíc strán! V tomto uvažovaní teda prezradím moju predstavu, ktorú však nepovažujem za nič výnimočné. Všetky súčasti v bunke vykazujú vysoký stupeň samoorganizovanosti. Jednotlivé súčasti disponujú systémom, ktorý má vlastnosti účelného usporiadania pre vlastnú detekciu aktuálneho stavu. Usporiadanie dovoľuje robiť rýchle zmeny a rozhodnutia podľa potrieb. V tomto bode si myslím, že jednotlivé molekuly, jednotlivé procesy nepodliehajú centrálnej kontrole. Niekedy si myslím, že samotné molekuly „sa správajú“, akoby to boli „živé a múdre systémy“. Nad týmito mechanizmami sú ďalšie systémy usporiadania a regulácie. Ide o hierarchické usporiadanie. Ak si pomyslím na to, že systém samoorganizácie umožňuje, a je to naozaj tak, aj opravu toho, „čo sa nepodarilo“, tak sa všetko stáva ešte zložitejším. Každá porucha musí dosahovať až po určitú úroveň na to, aby sa porucha prejavila v organizme nejakými ťažkosťami, prejavmi. Ak si domyslíme, čo pri takomto prístupe robí medicína, tak mám pocit, že je potrebné hlbšie a hlbšie sa ponárať do skúmania všetkého. Kladiem si otázku, či vieme vždy, na ktorej úrovni ovplyvňujeme poruchu. Možno si v jednoduchosti predstaviť, že aj pokazené auto môžeme dať do pohybu tak, že ho budeme do úmoru tlačiť vlastnými rukami. Nie je to tak, že niektoré poruchy tvojich pacientov liečiš utlmením niektorých procesov a nie elimináciou skutočnej príčiny v usporiadaní molekúl, kanálov, rýchlosti presunu molekúl, v ich signalizácii a v inej samoorganizácii? Myslím si, že týchto niekoľko viet možno naznačuje niečo z chápania hierarchického usporiadania funkcie organizmu za fyziologických podmienok a pri poruche. Centrálne riadenie áno, ale asi nie až po molekulovú úroveň intracelulárnych procesov. Patologická fyziológia ti očividne nestačí. Si editorom a hlavným autorom dvoch dielov Úvodu do vedeckého bádania, ktoré ukazujú aj analyzujú situáciu vedy vôbec. Rád o tom prednášaš medikom. Tvoje myslenie expanduje do filozofie, do problémov umenia, do životnej múdrosti. Prečo? - Patologická fyziológia je v historickom vývine pokračovateľkou všeobecnej patológie chorôb a experimentálnej medicíny. Experiment v medicíne bol základným prvkom, na ktorom je vybudovaná moderná medicína v súčasnosti. Experiment je však univerzálnym prostriedkom vedy, ktorá sa z pozorovania dostala k experimentovaniu. V tomto vidím spojenie patofyziológie, experimentu a vedeckého bádania. Dva diely Úvodu do vedeckého bádania vznikli akosi spontánne. V minulosti som bol pri zrode agentúry pre rozvoj vedy – VEGA –, a potom jej aktívnym členom, bol som členom Slovenskej komisie pre vedecké hodnosti, členom Vedeckej rady Univerzity Komenského a ďalších postov a pozícií, ktoré sú nejako spojené s vedou a vedeckým bádaním. Pomerne presný obraz mi dáva aj moja pozícia odborného redaktora a šéfredaktora Bratislavských lekárskych listov, ktorá presiahla už 25 rokov v nepretržitosti. V istej etape vlastného vývinu a vlastného nazerania na vedecké bádania a na úlohu vedy som videl, že smerovanie u nás sa väčšmi zameriava na produkciu elaborátov ako na samotné vedecké bádanie. Vznikali a doteraz fungujú najmä spôsoby a systémy evaluácie a hodnotenia produkcie elaborátov a menej spôsoby hodnotenia prínosu vedeckého bádania. Mal som pocit, že väčšmi záleží na meraní a na tom, aby bolo dosť toho, čo sa môže odmerať, ako na samotnom prínose vedeckého bádania. Merači vedy tvorili kritériá a spôsoby pre súčty indexov, aby vznikali pyramídy, ktoré hovoria viac o veľkosti produkcie ako o jej prínose, prípadne kvalite. Osobne si myslím, že vedecké bádanie je v oblasti medicíny veľmi potrebné a nadmieru užitočné. Skutočné vedecké bádanie vychováva, vedie ku skromnosti, ku kritickosti, k vlastnému kritickému pohľadu na všetko. Vedecké bádanie je samozdokonaľovaním lekárov, je prostriedkom pre hlboké štúdium a principiálne rozbory. Takým je aj vtedy, ak sa jeho výsledky neumiestnia v najprestížnejších časopisoch. To je môj názor. Do detailov poznáš moje názory, ktoré sú v dvoch dieloch Úvodu do vedeckého bádania. Nedokážem extrahovať z týchto kníh niečo, o čom by som mohol povedať, že je najdôležitejšie. Sú tam názory vynikajúcich vedcov a aj nositeľov Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu. Vždy som si uvedomoval, že veda je súčasťou kultúry. Aj preto, ale nielen preto, sú v týchto knihách rozhovory s grafikom svetovej veľkosti O. Kulhánkom, s husľovým virtuózom P. Michalicom, s básnikom a filozofom M. Rúfusom, s prezidentom Českej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyňu, profesorom Blahošom. Sú tam odpovede nositeľa Nobelovej ceny Ferida Murada na moje otázky a prednášky a životopisy P. M. Nurseho a S. B. Prusinera, nositeľov Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu. Nemyslím si, že by som veľmi expandoval mimo mojej profesie. Mám úctu voči Prírode. (Myslím si že by sme v slove príroda mali písať vždy veľké P.) Uvedomujem si a vždy som to tak vnímal, že človek nie je mechanizmus, človek nie je stroj, človeka nemožno rozložiť na súčiastky. V dennom rytme sa však človek často správa ako stroj. Človek nie je stroj aj preto, lebo má emócie. Možno je to strach byť, alebo snaha nebyť strojom, ktoré ma vždy viedli k umeniu. Umenie som vždy obdivoval nielen preto, že je obrazom dokonalosti jeho tvorcov, ale aj preto, že si myslím, že je volnejšie, priestrannejšie ako patofyziológia so svojimi mechanizmami. Vyhľadával som prostredie umelcov. Vedel som ich počúvať. Potom som vždy dlho uvažoval. Spomínam si na návštevy u profesora Vincenta Hložníka. Boli to vzácne hodiny. Mal som príležitosť sa tam stretnúť s mimoriadnymi ľuďmi, s profesionálnymi filozofmi a s filozofmi života. Boli to však aj stretnutia s ďalšími významnými umelcami. Filozofia? Pýtal si sa na začiatku, či patofyziológia nie je teóriou všetkého vo vedách o človeku. Mohol som Ti odpovedať tak, ako často hovorím o patofyziológii, že patyfyziológia je filozofiou medicíny. Toto nie je iba moje konštatovanie. Tento postoj zaujímajú svetové osobnosti patofyziológie. Napriek súčasnému rozvoju poznania je veľa situácií v organizme, ktoré v detailoch nepoznáme. Preto je užitočné pri mnohých uvažovať nie v jednoduchosti, ale v predpokladoch, ktoré dávajú tušiť možné fungovanie, ktoré v detailoch nepoznáme. No a potom je tu sama zložitosť, ktorá nie je preskúmaná, a ktorá je naozaj mimoriadne zložitá. Pre pochopenie je potrebné uvažovanie, múdre uvažovanie. No a to je už ponor do filozofie. Myslím si, že patofyziológia nemá inú možnosť, iba byť filozofiou medicíny. „Životná múdrosť“, o ktorej hovoríš, možno ani nie je múdrosťou. To, čo označuješ ako životnú múdrosť, je možno snaha pochopiť život ľudí, ktorých som poznal, ktorých som stretol, alebo ktorých osudy som mal možnosť z bližšia vidieť. Viem, že niektorí ľudia sa správajú tak, že mám pocit, že nikdy nepochopili, na čo sú tu, ani o tom neuvažovali a asi to ani nikdy nepochopia. „Byť tu“ je aj povinnosťou, ktorú treba pochopiť a vyplniť podľa svojich schopností, nie iba pre seba, ale aj pre ľudí, pre spoločenstvo, ktorého sme súčasťou. Život by nikdy nemal kalkulovať s takými skutočnosťami ako je závisť, nenávisť, neprajnosť, zlomyseľnosť. Tieto zahmlievajú videnie a znejasňujú chápanie. Viem, že každý život má nejaké východisko. Východiská sú však rôzne, často nezmeniteľné. Myslím si, že múdrosťou je žiť tak, ako sa to pri určitom východisku dá, ako je to najlepšie možné. Viem, že každý má svoju múdrosť, alebo aspoň svoje videnie, ktoré považuje za zmysluplné. Ak nemá, tak je to život premenený na bedákanie, nariekanie a život sa stáva mučivou biedou. Asi je to tak, ako hovorí dr. Ivan Panenka: Nadbytok neznamená bohatstvo a kto sa vie radovať zo života, nie je chudobný. Ako veľmi špecializovaný vedec a pedagóg máš hlboký zmysel pre umenie a rád sa stretávaš s umelcami. Prečo? - Myslím si, že umenie je súčasťou života. Spolu s vedou tvorí obsah kultúry národa, spoločnosti. Na tom sa nemôže nič zmeniť. Môj osobný vzťah som vyjadril v rozhovore s výtvarným umelcom O. Kulhánkom a s husľovým virtuózom, profesorom P. Michalicom. Obidva rozhovory sú v Úvode do vedeckého bádania. Výtvarné umenie vnímam aj ako koncentrované vyjadrenie myšlienok. Krásu vo výtvarnom umení vidím v dokonalosti. Ak ide o figurálnu tvorbu, tak je výtvarné dielo aj partnerom pre dialóg, pre skrytý dialóg, o ktorom sa nepotrebujem zdôverovať. Naviac, mám pocit prítomnosti myšlienok, ktoré ma z obrazu oslovujú. Hudbu vnímam ako základnú substanciu, ktorá je potrebná pre myslenie a uvažovanie vôbec. Pri počúvaní vážnej hudby naživo, na koncerte, si možno predstavovať najrôznejšie situácie, možno vnímať krásu tónov a melódie. Súčasne však môžu súbežne prichádzať najkrajšie myšlienky a úvahy, ktoré prichádzajú práve vtedy a nie inokedy. Skutoční umelci predstavujú veľký zdroj emócií v porovnaní s racionálnymi vedeckými pracovníkmi. Nie je to však univerzálne pravidlo. Umenie je vlastne iným rozmerom, bez ktorého by bol náš svet oveľa menší. Umenie je však aj dokonalosť. Obrovská dokonalosť. Spomínam si, ako konzervatoristi v Redute s partitúrou a stopkami v ruke merali trvanie jednotlivých častí symfónií. Viem, ako presne musel Albín Brunovský ukladať bodku k bodke, aby vznikol obraz podľa jeho predstavy. Aj to je mimoriadna dokonalosť. Kto by nezatúžil poznať ľudí, umelcov, pre ktorých je dokonalosť základnou podmienkou tvorby alebo umeleckej interpretácie? Ja áno. Obdivuhodná je tvoja edičná činnosť. Len dve veci stačia, aby tvoje edičné dielo bolo extrémne dôležité. Prvá: veľdielo o patofyziológii, veľká a hrubizná kniha, ktorá jestvuje aj v anglickej verzii a má stredoeurópsky dosah. Druhá: monumentálne Princípy internej medicíny, ktoré si „stvoril“ s profesorom Ďurišom a s prvým prodekanom Fakulty, docentom Bernadičom. Dokazuješ, že editorský výkon je TVORBA. Čo ťa inšpiruje a motivuje pre edičnú činnosť? - Asi je to túžba rozdávať sa! Myslím si, že keby som sa tejto činnosti nevenoval, že by som sa spreneveril samotnému životu. Asi dokážem osloviť spolupracovníkov a dokážem aj niečo napísať. Keby som toto nepriviedol do definitívnej knižnej formy, mal by som veľmi zlý pocit. Knihy, ktoré spomínaš, potrebujú aj veľkú odvahu. Niet prostriedkov na to, aby predajná cena knihy nedosahovala astronomické hodnoty. V podstate je to však úsmevne jednoduché. Taká „veľká kniha“ predstavuje obrovský objem rukopisov. Ak dnes začnem upravovať vlastné rukopisy a rukopisy spoluautorov na knižke, ktorá má 1.400 alebo 3.400 vytlačených strán, tak určite viem, že táto práca bude trvať tri roky a veľa hodín každý deň. Naozaj si myslíš, že v terajšom čase je veľa ľudí, ktorí sa pustia dnes do práce, ktorá skončí o tri roky? Dnes? Tak ráno začať, na obed skončiť, poobede zožať slávu a večer sa spiť. To je obraz súčasnosti. Teda neviem, či som ja iný, alebo či súčasnosť sa až natoľko zrýchlila, že nemá čas na dlhú robotu. Myslím si, že tvorba ucelených diel a učebníc je veľmi potrebná. Moderný internet obsahuje veľa informácií. Často bez usporiadania, bez vyváženosti významu a nie zriedkavo aj protichodných a protirečivých. Kniha je knihou a takou ostane. Myslím knihy, ucelené diela a učebnice, nie zborníky, v ktorých sú najrôznejšie názory, podobne ako na internete. Si významný postgraduálny učiteľ. Tvoji žiaci sú domáci aj zahraniční profesori a úspešní špecialisti. Možno povedať, že si exportér slovenských vedcov a tvoj „tovar“ sa dobre predáva. Napríklad tvoj žiak, profesor Král, má vedúcu úlohu v Hamburgu. Si stále v kontakte so svojou „školou“, tešíš sa z nej. Ako to robíš? Možno ti závidieť. - Myslím si, že najväčšiu zásluhu na tom má šťastie, šťastie v tom, že stretávam mimoriadne nadaných, talentovaných a korektných ľudí. Áno, jeden profesor nášho ústavu pôsobí dlhodobo v Kuvajte, druhý profesor natrvalo zakotvil po úspešnom medzinárodnom výbere na poste profesora v Hamburgu. Traja pracovníci dlhodobo pôsobia na Harvard University. Ďalší môj externý doktorand pôsobil na Harvard University 2 roky. Má dve publikácie v Nature. Jeden pracovník je dlhodobo na Goetheho univerzite, ďalší tam po dlhodobom pôsobení pracuje teraz intermitentne. Na ústave už 5. rok pôsobí Doc. MUDr. Thomas A. Buckingham, PhD. zo St. Louis, viacej profesorov a docentov a vynikajúci odborníci s prírodovedným zameraním. Jedna moja doktorandka je v Českej republike. Či mi to možno závidieť? Rád by som sa podelil s hocikým, kto by napríklad bol ochotný „vybavovať“ e-mailovú korešpondenciu aspoň dva mesiace, aby som si oddýchol. Ide o odbornú korešpondenciu. Čo považuješ za najdôležitejšie pre úlohu pregraduálneho pedagóga? - Najdôležitejšie je to, aby som dokázal „držať krok“ s prívalom nových poznatkov, aby som ich dokázal zakomponovať do už existujúcich poznatkov, a aby som mal dostatok študentov, ktorých sa mi podarí presvedčiť o mojej úprimnej snahe odovzdať im to, čo trocha ovládam. Za veľmi dôležité považujem, aby študenti s láskou študovali problémy patofyziológie, ktoré sa im usilujem poskytnúť hovoreným slovom, ale najmä v písomnej forme. Tú považujem za trvácnejšiu. Zdôrazňuješ, že rád premýšľaš. Kým v noci iní spia, ty bdieš a myslíš. Kto sú tvoje vzory myslenia a mysliteľstva? - Trápiš ma zložitými otázkami ako myšlienky, ktoré ožívajú v čase, ktorý je „určený“ na regeneráciu. Myslím si, že rozmýšľam tak, ako každý iný človek. O vzoroch „mysliteľstva“ som neuvažoval. Usiloval som sa byť „dobrým žiakom“ múdrych učiteľov a skvostných kníh. Tých je na svete dostatok. Veľmi dávno som sa opakovane vracal k úvahám o povinnostiach. Stále uvažujem o tom, že zmyslom existencie ľudí nie je iba byť, ale že máme aj povinnosti, ktoré by sme si mohli neustále pripomínať. Jedna z veľmi mnohých kníh „na túto tému“, ktorú som študoval a vlastne stále študujem, je slávna kniha, ktorú iste poznáš – Marcus Tullius Cicero: O povinnostiach (De officiis). Ozaj, Cicero sa narodil 6. januára r. 106 pred Kristom. Z jeho písomného odkazu sa zachovalo viacej ako 50 rétorických spisov, veľa kompletných filozofických spisov a viac ako 800 listov. Myslíš si, že terajší politický aparát študuje Cicerove spisy, jeho úvahy o povinnostiach? Myslia vôbec na to, že majú aj povinnosť urobiť niečo pre ľudí a nielen právo rozhodovať o nás? Život premenený na povinnosť nie je podľa mňa márnivosť. Myslím „chcená“ povinnosť, nie povinnosť z donútenia alebo ako nevyhnutnosť. Mať povinnosť a chcieť mať povinnosť môže byť veľmi povznášajúce. Možno nie pre každého. „Mať povinnosť“ nemusí z človeka „robiť“ služobníka. Uvažovanie na túto tému alebo potrebná odpoveď bude možno obsahom tretieho dielu Úvodu do vedeckého bádania. Môžeš, prosím ťa, formulovať akýsi záverečný „odkaz“ pre čitateľov? - Nemám rád návody ani jednoduché odkazy. Myslím si skôr, že ak si niekto prečíta to, čo som tu vyjadril, že mu určite pri čítaní napadne, že mu príde na myseľ, čo by on sám mal a mohol urobiť, ak by chcel, aby jeho vlastný život bol podperou ďalšieho žitia vtedy, keď ju bude potrebovať. Myslím v duševnom aj fyzickom zmysle. Myslím si, že každý by mal žiť svoj život tak, aby aj pred posledného hosťa vedel položiť sumár skutkov, ktoré stáli za to, aby boli urobené. Viem, že takýchto ľudí je veľmi veľa. Obdivujem ich a chcel by som sa im podobať. Zhováral sa spisovateľ Ivan Žucha

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984