Trikrát Dan Brown

Dan Brown je spisovateľ dneška. Zatiaľ nie je prežitý, no ani nepredbieha svoju dobu. Vytvára klasiku práve teraz, keď si my varíme večeru, sme na pive, či pozeráme televízor. Je moderný, súčasný, samozrejme komerčný (v zmysle, že musí zarábať peniaze, inak by bol „reštrukturalizovaný“ a nezamestnaný), a napriek tomu hlboký.
Počet zobrazení: 838
18-m.jpg

Dan Brown je spisovateľ dneška. Zatiaľ nie je prežitý, no ani nepredbieha svoju dobu. Vytvára klasiku práve teraz, keď si my varíme večeru, sme na pive, či pozeráme televízor. Je moderný, súčasný, samozrejme komerčný (v zmysle, že musí zarábať peniaze, inak by bol „reštrukturalizovaný“ a nezamestnaný), a napriek tomu hlboký. Jeho dve knihy – Da Vinciho kód a Anjeli a démoni – som si prečítal v rámci historickej „náhody“ na Veľkú noc a počas konca pozemskej púte pápeža – nič nemohlo byť lepším a mystickejším pozadím pre príbehy, ktoré knihy ponúkajú. Bod klamu, knihu z roku 2001, som si prečítal najneskôr – a i keď trochu poopravila moje predchádzajúce úvahy, nebolo to nijako zásadné. Nuž, môj pohľad: Da Vinciho kód Da Vinciho kód som si kúpil asi pred štyrmi mesiacmi ovplyvnený Foucaultovým kyvadlom (s podobnou témou) i hollywoodskymi vyhrážkami, že sa chystajú Kód sfilmovať s Tomom Hanksom – ale akosi sa ocitol na poličke a tam som ho aj nechal, lebo sa mi nechcelo čítať ťažkú literatúru. Až nedávno, keď istý vatikánsky predstaviteľ vyzval všetkých pravoverných, aby si tú knihu nekupovali a najmä nečítali, zahĺbil som sa povinne do nej. A bol som pohltený... Pomerne hrubú knižku som zlúskal za dva dni, a navyše v práci. Od prvej do poslednej stránky sa v zbesilom tempe odkrýva tajuplný príbeh, stredoveká hádanka, navyše poprepletaná s práve spáchanou vraždou, a hlavní hrdinovia ju musia riešiť na neustálom úteku pred prenasledovateľmi, až sa im z hláv a piat dymí. Na bežiacom páse autor ponúka hromady faktov, viac-menej všeobecne známych, ktoré spája do dych berúcich súvislostí, ktoré sú z logického hľadiska nenapadnuteľné. Príbeh sa odohráva na známych miestach, ktoré autor využíva ako oporné body v zákrutách deja, aby mohol stále zrýchľovať. Čitateľ má potom pocit nedostatku kyslíka (najmä keď pritom od nervozity fajčí ako ja) a akéhosi osvietenia – veď to predsa poznám, tam som bol, toto som videl, a to všetko súvisí s týmto, ale najmä s TÝMTO – so stredovekými sektami, s tajuplnými templármi, so všeobecne známymi DEJINAMI! Anjeli a démoni Anjeli a démoni vyšli v roku 2000, takže sú starší ako Kód. Príbeh sa začína podobne. Rozdiel je iba vo vedeckom zamestnaní obete, národnosti vraha a rodinnom pomere pozostalej švárnej dievčiny. Hlavný hrdina, Robert Langdon, ostáva. A tu ešte nie je podozrivý. Potom sa však tempo rozbehne a čitateľ je vtiahnutý do deja, kde nestíha sledovať, rozmýšľať a fajčiť jednu od druhej... Anjeli a démoni (inakšie, názov je vo veľmi voľnom vzťahu k obsahu knihy) ale ponúkajú rovnako dobré dejové zvraty, rýchle tempo, historické súvislosti a malebné miesta. Vrcholom knihy sú podľa mňa úvahy o viere, vede a náboženstve, ešte niekoľkokrát v knihe dané do odlišného svetla. Už len pre pár stránok táto kniha stojí za to. A ten zvyšok? Bonus – kopa čerešničiek navyše. Bod klamu Toto dielko je spomedzi všetkých troch najslabšie – ale aj najštýlovejšie. Ide o čistý thriller. Morálnych úvah je minimum. Azda aj či najmä preto, lebo sa odohráva v prostredí vysokej politiky – najvyššej, americkej. Blížia sa prezidentské voľby, dobrý súčasný prezident je ostro napádaný zlým protikandidátom, a tu zrazu vedecká senzácia všetkých čias, nájde sa meteorit s neklamnými známkami mimozemského života! Brownovi to trvá skoro sto strán, kým to konečne jasne napíše (hoci to vydavateľ prezradil už na druhej strane obálky), a ďalších 400 strán sledujeme rôzne línie deja, ktorý sa komplikovane spojí v strhujúcom závere. Podmorské hlbiny, ľadové pustatiny, Oválna pracovňa, v každej tretej vete NASA, stíhačky, katamarany, Delta Force, médiá a zase médiá, sem-tam temné neznáme postavy v štýle fajčiacich mužov z Aktov X a, samozrejme, prudko morálni osamelí hlavní hrdinovia – jednoducho rýchly, strhujúci štýl, ktorý ale prebehne bez toho, aby v čitateľovi zanechal stopu na viac než tri dni. Napriek veľmi sľubnému začiatku považujem Bod klamu za premárnenú príležitosť, ktorá ukrývala viac potenciálu než Da Vinciho kód a Anjeli dokopy. Mimozemský život je zase raz aktuálna téma a práve dve Brownove „okolovatikánske“ knižky výborne pripravili pôdu, autora aj čitateľa na konečne poriadne filozofické mäso, ktoré by poriadne ohurovalo ľudí od metra po literárne krúžky. Avšak – akosi vyfučalo. Je pravda, že nakoniec o mimozemský život nepôjde. Ale ešte v prvej polovici knihy je more priestoru na dôkladnú úvahu a dokonca simuláciu, čo by sa asi stalo (so zemou, ľuďmi i Vatikánom), keby sa mimozemský život potvrdil. Namiesto toho sa naokolo presúša až neskutočne dobrý a čestný prezident, neskutočne naivná asistentka protikandidáta, neskutočne šablónovitý vedec (vedci), neskutočné technické vynálezy, neskutočne vycvičení Delta Force s neskutočne blbou taktikou atď. Ako je to u Browna zvykom, podozriví sú všetci, ale hlavný „padouch“ nakoniec prekvapí všetkých. Možno menej súbojov v tme nad podmorským vírom plným kladivohlavých žralokov, menej vrtuľníkov a vhodne umiestnených vetracích šácht a viac jednoduchých úvah typu „čo ak?“ by urobilo omnoho viac práce s dychom i mozgom čitateľa, pričom by len utvrdilo Brownovu pozíciu autora bestsellerov. Bod klamu by bol výborným hollywoodskym filmom – čo značí na plátne veľa ruchu, v hľadisku veľa vzruchu, ale dohromady málo rozruchu. A u neamerického diváka aj málo dôveryhodnosti. Veď len uznajte – kto by už uveril v amerického prezidenta, ktorý (dokonca aj v predvolebnej kampani) ODMIETA KLAMAŤ?! Dan Brown všeobecne Dve knihy majú spoločné to, že sú postavené na kostre historických a súčasných reálií, ktorých existenciu nikto nemôže spochybniť. Je až zarážajúce, ako dokázal autor vyhľadať a tak hladko pospájať toľko miest, dokumentov, faktov a osobností. Nachádza spojitosti tam, kde by ich doteraz nikto nehľadal, pričom ale každá z nich by mohla byť naozaj pravdivá. Človek má až pocit, že tieto knihy sú písané práve preto (a zahalené do šatu románu), aby si masová verejnosť nenápadne a bezbolestne tieto súvislosti všimla – veď kto (z masovej verejnosti) by už čítal vedecké práce, ak má v ruke thriller? Okrem toho, že sú napísané remeselne viac ako zručne, na mnohých stranách ponúkajú skutočné posolstvá – autorove úvahy, ktoré vkladá do úst svojim postavám, sú naozaj hodné zamyslenia i diskusie, pričom nejde o otrepané moralizátorské frázy ani bežné románovo-filmové klišé. Som presvedčený, že k mnohým vetám a stranám sa niekoľkokrát rád vrátim a hlbšie sa porozprávam na tie témy s priateľmi. Všetky knihy ale majú spoločné to, že sú písané preto, aby boli čítané – autor sa asi rozhodol byť najprv bohatý, až potom múdry. Čo je chvályhodné a reálne – Brown písať aj rozmýšľať vie a píše pre dospelých, ktorí budú stále dospelí, zatiaľ čo napríklad K. Rowlingová dopísala a dorozmýšľala už po svojej tretej knihe. Keď som začal čítať Anjelov a démonov, bol som trochu sklamaný. Začiatok bol viacmenej ten istý – vražda, osamelý vrah, významná obeť, Langdon, inteligentná a peknučká vnučka (či adoptívna dcéra, to je úplne jedno), ktorá je obeťou, kľúčom a partnerom zároveň. Dávny tajný spolok, dávne posolstvo, cesta k pokladu skrytá v tajných dokumentoch, všeobecne známe veci pospájané nečakaným spôsobom, stredoveké monumenty a preteky s časom. V Bode klamu zase ženské postavy, zase kľúčové, aj keď odpadá záhada a pribúda akcií. To sa však autorovi nedá vyčítať. Každý sa ľahšie stotožní so ženou, a najmä peknou ženou – čitateľka sa tak emancipuje a čitateľ pokochá ďalšou Larou Croft. Keďže sú všetky Brownove knihy zbavené minulosti postáv, ich úvah a emócií, o nejakých vrtochoch, ktoré robia človeka ľudským už ani nevraviac, je to jedno. Všetky postavy a mená by sa mohli premiešať a príbehu by to neuškodilo. Anjelov a démonov napísal Brown najskôr. Nasledoval Bod klamu. Dá sa teda povedať, že kostru Da Vinciho kódu si na nich overoval. Hoci sa dve knihy bytostne krútia okolo katolíckej cirkvi a Vatikánu a všetky okolo moci, čím si autor zabezpečuje aj najvyššiu dôležitosť svojho príbehu a svojich postáv (načo predstavovať a zdĺhavo vykresľovať postavu ako dôležitú, rovno z nej urobiť prezidenta, pápeža, antihmotovú bombu, a čitateľ sám pochopí, že JE dôležitá), ide v nich o niečo iné. V Anjeloch Brown rozoberá, a podľa mňa s veľkou a hlbokou znalosťou, vážnosťou a zodpovednosťou, samotnú otázku cirkvi, viery, náboženstva a modernej doby a vedy. V Da Vinciho kóde sa sústreďuje na jednu z dôležitých otázok – patriarchát a matriarchát, cirkev a ženy, dejiny a pravda. V Bode klamu, ako som už spomenul, premárňuje príležitosť... Brown je majster v jednom. Háklivé a kontroverzné otázky posudzuje veľmi citlivo, avšak rozhodne. Ponára sa do problému tak, že kladie otázky a ponúka obe odpovede – čitateľ sa tak môže stotožniť s jednou, druhou či oboma nevtieravým, dialógu prístupným spôsobom. Brownove otázky sú, podľa mňa, výsostne moderné, naliehavé a vhodné pre 21. storočie. Hlboko sa skláňam pred množstvom faktov, ktoré autor zozbieral, pospájal a zreprodukoval. Určite ho to nestálo jeden či dva víkendy. Vidieť, že na miestach, ktoré popisuje, skutočne neraz bol, a aj miesta, na ktorých nebol, popisuje tak verne a logicky, že na nich možno predsa len bol (útroby banky, Vatikánu a pod.) Čo sa týka reálií a historických súvislostí, mne osobne trvalo asi hodinu, kým som ich na internete všetky našiel a presvedčil sa na vlastné oči. Pravda, čo je legenda a čo sa za legendu iba maskuje... Brown si pri rozprávaní príbehu vystačí s prekvapujúco málo opismi a dokáže sa odpútať od balastu (hádam okrem Bodu klamu). Nesnaží sa zavádzať čitateľa náhodnými okoloidúcimi podozrivými, neukolísava pozornosť odbočkami deja či patetickými myšlienkami postáv – a napriek tomu čitateľa neustále prekvapuje rozuzleniami. Pritom všetko, čo sa „v zábere“ objaví, skôr či neskôr nejakú úlohu hrá. Niekto múdry raz povedal, že geniálne je dielo nie vtedy, keď sa už k nemu nedá nič pridať, ale vtedy, keď sa už nedá nič odobrať – a z tohto pohľadu sú Brownove knihy geniálne. Literárni kritici však jeho knihám nepriznávajú veľkú literárnu hodnotu. Tu by som sa na chvíľu pristavil. Nuž, áno. Keď by sme Brownov archetyp príbehov porovnávali s knižnicou denníka Sme (vraj výber najvýznamnejších kníh 20. storočia, kde však nie všetky sú z 20. storočia a navyše tam nepochopiteľne chýba kniha 1984, ktorá je jednou z najvýznamnejších vôbec), modernou, postmodernou a všetkým možným, literárnou úrovňou, ako sa všetci automaticky zhodneme, by neobstál. Množstvom čitateľov by neobstáli iní. A to je práve to – KTO a AKÉ kritériá určujú literárnu hodnotu? Ide o množstvo pomlčiek? Súvetí? Abstraktné úvahy? Psychedelické úlety? Surrealizmus? Počet strán či znakov? Aktuálnosť témy? Alebo práve jej nadčasovosť? Ráta sa, či sú v románe predstavitelia menšín (lebo u Browna sú)? Alebo ide hlavne o to, koľko ľudí tú knihu NEPOCHOPÍ? Lebo keď je to nezrozumiteľné, MUSÍ to byť tajomstvo hlboké a skryté, určené len vyvoleným... (potom už chápem, prečo je najdôležitejšia kniha Biblia). Položme si potom otázku – kto je väčší vedec, atómový inžinier, vývojár softvéru alebo automobilový dizajnér? Ak by sme všetko rozoberali, nestíhame čítať – kým sa prehryzieme klasikou, máme už šediny a docentúru a sme nenapraviteľne deformovaní, takže nie sme schopní ani hodnotenia páči-nepáči. Ja Da Vinciho kód bez ostychu nazvem ešte raz klasikou, pretože klasiku určuje nie storočie jej vzniku, ale jej vzťah s dobou a dobovými čitateľmi. Aby som však iba nechválil. V Da Vinciho kóde som našiel jedno miesto, aj to nepodstatné, kde mi logika plesla po čele (ale nepoviem, kde). V Anjeloch a démonoch je takých za vlasy pritiahnutých miest viac. Bod klamu ma celkom slušne preplieskaval, aj mi zo dva razy vlasy dupkom vstali. Samozrejme, uznávam určitú mieru preháňania, takzvanej literárnej nadsádzky, pretože ide o diela, ktoré musia v prvom rade nájsť masového čitateľa, ktorý je vychovaný hollywoodskymi filmami a niektoré nepravdepodobné veci jednoducho očakáva! Ale ak odhliadneme od klasických náhod a otvorených dverí a ponoriek a nečakaných pomocníkov presne tam, kde to hrdina potrebuje, a v poslednej možnej chvíli, hoci pravdepodobnostné kvocienty už nemôžu viac konvergovať k nule, tieto nezrovnalosti nie sú pre dej podstatné a dali by sa vyriešiť inak, hoci na úkor tempa. Takže sa to dá vydržať. Rozhodne som ani raz nemal chuť šmariť knihu cez okno, ako napríklad pri istom Harrym P. Ako som už spomenul, trochu mi prekážala akási plochosť hlavných hrdinov – Langdon funguje ako stroj, ide, hovorí a prichádza na riešenia presne vtedy a tak, ako treba, pričom si o ničom inom ako o dôležitom pre dej nemyslí nič. Emócie akosi nemá, ani keď po ňom pália z pištole. Lepšie povedané má, čosi sa tam spomína, ale čitateľ jeho rozbúchané srdce nezačuje, stiahnuté „půlky“ nepocíti. V každej knihe pobehuje s peknou ženou a ani na chvíľu nemá potrebu sa pred ňou klasicky samčekovsky predvádzať – ale ale, takí dokonalí chlapi predsa nie sú... Je pravdou, že povinný (pre amerického čitateľa – no dobre, pre väčšinu čitateľov) románik a ľúbostné vzplanutie je v Brownových knihách len osvedčené korenie, nie pilier príbehu. Avšak práve táto plochosť, nevýraznosť hlavného hrdinu je hlavnou prekážkou, aby sa zrodil nový Indiana Jones 21. storočia, z nefalšovaného mäsa a kostí. Hoci inak má všetko potrebné... Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Brownove diela sú veľmi dobre, ale pritom nie lacno napísané (najmenej to platí pre Bod klamu). Hoci na štýle vidieť, že autor vynikajúco ovláda remeselné zručnosti modernej masovej románovej tvorby (na rozdiel napríklad od Umberta Eca, ktorý sa predsa len rád nechá strhnúť svojím vzdelaním a propagáciou dejepisu a stráca tak masového čitateľa), knihy nie sú „jednými z mnohých“, trebárs aj bestsellerov. Trúfam si dokonca povedať, že Dan Brown dokazuje, že i dnes žijú klasici a píšu klasiku – čo ako modernú. Opakujem, nie je nevyhnutné hodnotiť literárnu úroveň a porovnávať s Dostojevským a Tolstým (napríklad ja Tolstého čítať nevládzem, nie pre hrúbku kníh, ale pre hlavných hrdinov, ktorých už od začiatku nenávidím). Brownov prínos je ten, že dokáže upútať masy a rozprúdiť diskusiu o otázkach, ktoré všetci považujú za vyriešené len preto, lebo sa už dlho-dlho neriešili. Neostáva mi nič iné, ako odporúčať jeho knihy čo najširšiemu okruhu čitateľov. Katolík-nekatolík. Čítajme, diskutujme, riešme! Autor je politológ Dan Brown: Da Vinciho kód, Anjeli a démoni, Bod klamu (všetky knihy Slovart, Bratislava 2004 / 2005)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984