Trkotárium
Kritici súčasného stavu slovenskej kultúry sa často oháňajú tým, že čoraz populárnejšie reality shows sú bezduché a bezduchovné. Dovolávajú sa regulácie, kontroly, cenzúry, sankcií. Zaujímavé, že ostrá kritika zaznieva najmä z radov pravicových a katolíckych „intelektuálov“, adorujúcich (takmer) všetko západné. Zaujímavé, že jedným dychom nezabúdajú zdôrazňovať potrebu slobody a tvorivosti. Scenáristi reality shows sa im zrejme nezdajú dostatočne tvoriví. A aj slobodu chápu len v medziach vlastnej fašistickými manierami zaváňajúcej ideológie. Zaujímavé, že akosi zabúdajú na to, že – okrem mnohého iného – aj reality shows sú prirodzeným znakom (post)modernej západnej kultúry, produktom (takmer) ničím neobmedzovaných trhových vzťahov. V roku 1989 dnešní pravicoví a konzervatívni „myslitelia“ práve za to bojovali najväčšmi, aby sem sloboda západnej kultúry prenikla čo najrýchlejšie a v čo najširšej miere. A ona úspešne aj prenikla. Je v plnej miere preniknutá, zabudováva sa do našej každodennosti, zakoreňuje sa, vrastá do nás a z nás následne aj vyrastá. A pravicovým kultúrnym čističom to zrazu prekáža? Majú, po čom túžili. Čoho sa teda dožadujú? Ideologického dozoru? Chýba im aplikácia nejakého toho moskovského vzoru? Pretože to, čo zaznieva z „kultúrnej politiky“ našich naj(neo)konzervatívnejších a najnepoškvrnenejších „pravičiarov“, odhliadnuc od výskytu groteskných fašistických prvkov, je číročistý boľševizmus. Leninistický chuchvalec-megavalec, ale v modrom. Alebo radšej v hnedom. „Pravicoví“ kritici súčasného stavu slovenskej kultúry čoraz častejšie a čoraz trápnejšie bľabocú o urážaní verejného vkusu. Ale čo je to verejný vkus, pýtam sa? To, čo sa páči konzervatívnemu Washingtonu či Vatikánu? Verejný vkus je vec nejakej záväznej dohody? Potom musím konštatovať, že opäť raz ma z niečoho vynechali, neprizvali ma. Títo chúlostiví a jemnocitní harcovníci za akési staré hmlisté, fujpátosom nadupané hodnoty čertviečoho už dávno stratili kontakt s „ľudom“. Vôbec nič netušia o tom, akej kultúry a zábavy sa dnes davy dožadujú. Oni chcú masám nanútiť svoju (strmo menšinovú) verziu verejného vkusu. Strmý prechod: Mnohé z inštitúcií, kde sa na svojom čaji o piatej u pána senátora títo učesaní a zaja(c)kávajúci „moralisti“ schádzajú, sídlia v centre Bratislavy. A mnohí zo spomínaných cnostných harcovníkov prichádza na tieto stretnutia autom. Centrum je (pri)malé, na parkovanie miesta nedostatok. Zaparkujú teda na chodníku. Správajú sa nekultúrne? Čo ja viem? To musia vedieť oni. Ja ako chodec musím zliezť na vozovku, kde na mňa trúbia ďalšie vymleté kreatúry. Centrum Bratislavy je také drobné, že poľahky by sa zaobišlo bez áut, kamkoľvek v ňom dokráčate za sedem minút. Centrum Bratislavy je verejné priestranstvo a kritériá vkusu chodca vo mne uráža, že ma oberajú o mne vydelený priestor.
