Zásluhovosť a spravodlivosť podľa Kaníka
Problematika zásluhovosti bola pri zavádzaní dôchodkovej „reformy“ veľmi dôležitá. Ide v nej o to, kto si zaslúži aký dôchodok. Táto téma sa dostala na pretras opäť v súvislosti so zmenami valorizácie tzv. starodôchodkov a novodôchodkov. Rezort práce dokázal, že pojem flexibilita dokáže aplikovať aj vo vlastných názoroch, a to dôsledne. Ešte od výroby teplú „reformu“ nanovo reformoval, keď zimnú zásluhovosť vystriedala zásluhovosť letná. Pozrime sa teda na zásluhovosť bližšie. Podľa Koncepcie reformy dôchodkového zabezpečenia v Slovenskej republike má byť prispievanie do nového dôchodkového systému založené na princípe zásluhovosti v priebežnom systéme (tzv. prvý pilier), najmä však v systéme starobného dôchodkového sporenia (tzv. druhý pilier). Výška dávok má odzrkadľovať výšku zaplatených príspevkov. Striktným uplatnením princípu zásluhovosti sa má oslabiť motivácia k vyhýbaniu sa plateniu poistného. Systém pred „reformou“ sa podľa jej autorov vyznačoval vysokou mierou solidarity a tomu zodpovedajúcou nízkou zásluhovosťou. Chudobnejší platia viac Argumentácia liberálnych zástancov „reformy“ znie jednoducho a logicky – tí, ktorých príspevky do systému boli počas produktívneho života vyššie, by mali dostať aj vyššie dôchodky. Toto je síce legitímny, ale zároveň ideologický argument, s ktorým sa nie všetci musia stotožniť. Odhliadnime teraz od problematickej a spornej otázky, či sa v spoločnosti s trhovým mechanizmom príjmy distribuujú spravodlivo a či nejestvujú aj iné, sociálne spravodlivejšie kritériá zásluh než úspech alebo neúspech na trhu. Berme fakt značných príjmových rozdielov za daný. Ani za tohto predpokladu však nevidno dôvod, prečo by sa mali príjmové rozdiely z produktívneho veku konzervovať a prenášať do postproduktívneho obdobia života človeka. Dôchodca, ktorý počas života zarábal viac, v dôchodkovom veku nepracuje, rovnako ako dôchodca, ktorý zarobil menej. Ich „zásluha“ je v tomto období rovnaká – z hľadiska tvorby materiálnych hodnôt teda nijaká. Je síce pravdou, že zárobkovo úspešnejší dôchodca odviedol do systému počas produktívneho obdobia svojho života viac, ale iba v absolútnych číslach. Keď uplatníme pomerné hľadisko, musíme skonštatovať, že obaja dôchodcovia odviedli presne rovnaké percento zo svojich príjmov. Dokonca sa dá argumentovať, že dôchodca s nižším príjmom odviedol viac, pretože rovné percento odvodov pre všetky príjmové skupiny zavádza prvok regresívnosti. To znamená, že podľa ortodoxnej ekonomickej teórie klesajúceho hraničného úžitku predstavuje odvod rovnakého pomeru z príjmu pre chudobnejšieho väčšiu obetu. Laicky povedané: rovnaké percento z nižšieho príjmu znamená väčšiu obetu než to isté percento z vyššieho príjmu. Zásluhovosť má teda viacero aspektov a je dosť možné, že po kvalitnej a objektívnej verejnej diskusii by neoliberálna interpretácia tejto zásady stratila časť svojich zástancov. Trh zásluhy zlikviduje So zásluhovosťou sa spája ešte jeden problém. Neoliberáli negatívne vnímajú skutočnosť, že v solidárnom priebežnom systéme ľudia s veľmi rozdielnymi zárobkami počas produktívneho života dostanú takmer rovnaké dôchodky, čím sa podľa nich nezohľadňuje práve zásluhovosť. V zreformovanom, príspevkovo definovanom systéme však môže vzniknúť podobná situácia, keď ľudia s identickými zárobkami dostanú veľmi rozdielne dôchodky. Miera výnosnosti na finančných trhoch sa totiž v priebehu času mení, a zatiaľ čo teraz má istú úroveň, povedzme o desať rokov môže byť úplne iná – vyššia alebo nižšia. V dôsledku tohto fenoménu reálne hrozí, že dvaja ľudia, medzi ktorými je desaťročný vekový rozdiel, a teda jeden odíde do dôchodku o desať rokov skôr ako druhý, dostanú diametrálne odlišné dôchodky napriek tomu, že za celý život odviedli do dôchodkového systému presne také isté množstvo peňazí. Ako sa dá teda vidieť, zásluhovosti, a to dokonca ani v jej vlastnej neoliberálnej interpretácii, nie je ani v zreformovanom systéme učinené zadosť. Ideológia sebectva a bezohľadnosti Okrem chápania spravodlivosti ako zásluhovosti sa však stretneme aj s iným ponímaním tohto pojmu – často sa hovorí o medzigeneračnej spravodlivosti. Podľa osnovateľov „reformy“ by bolo údajne nespravodlivé, keby sa súčasná, počtom slabá generácia pracujúcich mala starať o početnú generáciu dôchodcov. Na tomto spôsobe myslenia sa dajú dobre dokumentovať východiská ideológie nového liberalizmu. Jednak sa tu starí ľudia berú ako „záťaž“, „bremeno“ a „náklad“, ktorý treba pokryť, čo výborne ilustruje prienik ekonomického myslenia do iných oblastí, v tomto prípade ekonomizáciu sociálneho problému. Ďalej tu výrazne cítiť ducha individualizmu a sebectva, keď jednotlivcovi výrazne prekáža finančne sa podieľať na riešení spoločenského problému, ktorý sa ho bezprostredne netýka. Paradoxom tohto sebectva je, že generácia, ktorá odmieta podporovať početné pokolenie dôchodcov, ignoruje fakt, že súčasný blahobyt, z ktorého čerpá, bol spôsobený práve investíciami predošlých generácií. Môžeme sa teda opäť presvedčiť, že aj spravodlivosť medzi pokoleniami má viacero interpretácií, z ktorých neoliberálna vôbec nemusí byť tou dominantnou. Autor koordinuje spoločnú infokampaň Združenia sociálnej sebaobrany a Priateľov Zeme-CEPA o dôchodkovej „reforme“.
