Slovenskí zamestnanci – otroci bez práv
Na Slovensku sa množia prípady zneužívania zamestnancov na doslova otrockú prácu. Zamestnávatelia často porušujú, alebo obchádzajú Zákonník práce. Zamestnanci sa tomu nedokážu brániť najmä preto, lebo dnes je veľmi jednoduché neposlušného človeka vyhodiť na ulicu. Je to výsledok „reforiem“, ktoré presadil minister práce Ľudovít Kaník. Ponúkame vám príbeh, ktorý sa odohral len nedávno. Aj v ňom je hlavnou hrdinkou i hlavnou obeťou žena pred päťdesiatkou. Istý čas bola nezamestnaná, a tak sa tešila, že vôbec nejakú prácu dostala. Napriek svojim skúsenostiam, získanému vzdelaniu, absolvovaným rekvalifikáciám bola nútená akceptovať priam otrocké podmienky v súkromnej firme. Odmietla. Podpriemerný plat Na rozdiel od príbehu, ktorý sme zverejnili v 20. čísle Slova však tentoraz použijeme pseudonym. „O seba sa nebojím, ani nepríjemností,“ hovorí Emília Kudláčová. „Ľudia ako ja majú čierne body v každom –izme. Možno trpím paranojou, ale nikomu nechcem dať šancu na to, aby robil nepríjemnosti mojim deťom. Nezaslúžia si to.“ Najnepríjemnejší príbeh jej života sa odohral len pred pár týždňami. Hoci žije v Bratislave, niekoľko mesiacov si nevedela nájsť zamestnanie. Vyskúšala dosť na to, aby mohla bez emócií skonštatovať, že na vine bol jej vek. „Ženy na prelome štyridsiatky a päťdesiatky sú v tejto spoločnosti akoby nepotrebné. Prácu za dôstojný plat a v dôstojných podmienkach zoženú len vo výnimočných prípadoch.“ Pani Kudláčová výnimkou nebola. Prácu dostala „tak trochu protekčne“, lebo ju odporúčala jej dobrá známa. Na druhej strane nový zamestnávateľ o nej dostal dôveryhodné informácie. „Odporučila ma osoba, ktorá ma dokonale poznala nielen po pracovnej stránke, ale poznala aj moje povahové vlastnosti.“ Aj tak jej zamestnávateľ ponúkol iba prácu na skúšobnú dobu a plat vo výške 10tisíc korún. Pritom v minulom roku bola priemerná mzda v bratislavskom kraji vyše 20tisíc korún mesačne, takže táto ponuka nedosahovala ani polovicu regionálneho priemeru, nehovoriac o tom, že o 5tisíc bola aj pod celoslovenským! Nesplnené prísľuby Zamestnávateľ však nedodržal ani to, na čom sa dohodli. V pracovnej zmluve bola mzda ešte nižšia a napriek pôvodnej dohode v nej nebola ani zmienka, že po uplynutí skúšobnej lehoty sa má zvýšiť o ďalších 50 %. „Dohodnutá mesačná mzda je 9tisíc,“ stálo v zmluve a horor pokračoval. „Zvýšená mzda ani náhradné voľno za prácu nadčas zamestnancovi neprislúcha.“ A ako chabá náplasť: „Zmluvné strany sa dohodli, že zamestnávateľ môže podľa vlastného uváženia vyplatiť zamestnancovi za vykonanú prácu odmenu až do výšky 100 % mesačnej mzdy.“ Takže môže, ale nemusí. Zamestnávateľ pani Kudláčovej išiel ešte ďalej a s najväčšou pravdepodobnosťou v rozpore so zákonom (definitívne by o tom musel rozhodnúť súd, ale netreba o tom pochybovať) stanovil v pracovnej zmluve nezvyčajné „zrážky zo mzdy“. „Zamestnanec berie na vedomie a súhlasí, že zamestnávateľ mu môže bez jeho súhlasu zraziť zo mzdy nevyúčtovaný preddavok na náhradu cestovných a iných výdavkov.“ Pani Emíliu špeciálne zaujímalo, ako to bude s pracovnou dobou. Nebola lenivá, práve naopak. „Popri tejto práci som mala brigádnicky ešte jednu, o čom som zamestnávateľa informovala. Vyžiť z 9tisíc korún hrubého by nedokázal ani kúzelník. Cez týždeň som lietala z jedného konca Bratislavy na druhý, z jednej práce do druhej.“ Chcela mať voľné aspoň víkendy, aby aspoň vtedy mohla v domácnosti dohnať to, čo „som za žiadnych okolností nemohla stihnúť cez týždeň.“ Pracovná zmluva – zdrap papiera Lenže aj v prípade pracovnej doby zamestnávateľ túto ženu podviedol. Tentoraz však porušil priamo pracovnú dohodu. „Začiatok pracovnej doby bude o 8:00, pričom zamestnanec je povinný byť na začiatku pracovného času na svojom pracovisku,“ znelo zmluvné ustanovenie, ktoré sa však nedodržiavalo. Pracovalo sa na zmeny, pričom nešlo o nepretržitú prevádzku. Firma sa venuje servisným činnostiam a pani Kudláčová v nej bola administratívnou pracovníčkou skladu. Emília hovorí doslova o týždňoch hrdlačenia. Ale nemala na výber, ak chcela pracovať. „Vy nemáte ani páru, ako to funguje pri takých klasických pohovoroch na pracovné miesta, na ktoré sa hlási viac uchádzačov, ako je zdravé. Tým myslím 50 i viac. Lebo taká je realita.“ V spoločnosti, kde niet dosť dobre zaplatenej, či vôbec nejakej práce, zostáva sloboda iba na papieri. A zamestnanci sa menia na „dobrovoľných“ otrokov. „Odbory možno niekde aj fungujú, ale ja som o tom vôbec nepočula. Možno vo veľkých firmách alebo v štátnom a verejnom sektore,“ zamyslene konštatuje E. Kudláčová. A v menších súkromných firmách? „To je utópia. Tam funguje skôr tá opačná strana vchodu do firmy.“ Ak sa vám nepáči, môžete okamžite odísť. Na vaše miesto, aj s tými otrockými podmienkami, čakajú iní. Motivovaní „reformami“ Ľudovíta Kaníka, lebo aj deväťtisíc je viac než dve. Čo na tom, že sa váš život mení na peklo? Hlavné je, že sa minister môže chváliť lepšími štatistikami. Nútená robiť aj cez víkendy Poslednou kvapkou bolo, keď zamestnávateľ pani Kudláčovú napriek pracovnej zmluve, napriek sľubom a dohodám nútil pracovať aj cez víkend. „Keď som namietala, že o možnosti chodiť do práce aj cez víkend som nebola uzrozumená, moja vedúca doslova povedala: zamestnávateľ môže v súlade so zákonom nariadiť prácu cez víkend.“ Výpoveďou pre porušenie pracovnej disciplíny sa jej otvorene nikto nevyhrážal, ale ona sa rozhodla, že na to nemieni čakať. Po pár týždňoch radšej dala výpoveď sama. Keď to osobne zdôvodňovala riaditeľovi, ten priznal, že táto pracovná zmluva bola naozaj oveľa výhodnejšia pre zamestnávateľa než pre zamestnanca. Tak to u nás teraz chodí. Pani Kudláčová dala výpoveď, aby si mohla nájsť inú prácu. „Ak by som dostala výpoveď za porušenie pracovnej disciplíny, už by som nemala šancu. Na úrade práce vás potom berú skoro ako zločinca a pre nového potenciálneho zamestnávateľa je to najhoršia referencia.“ Otrocký Zákonník práce Najhoršie je, že firma podľa všetkého neporušila Zákonník práce (ZP). Ten, ktorý presadil Ľ. Kaník. Je to šokujúce, ale podľa neho naozaj môže zamestnávateľ nútiť aj bežných administratívnych pracovníkov, aby pracovali nadčas, ba aj cez víkendy. A to dokonca i v prípadoch, ktoré nemožno nazvať havarijnými. Paragraf 94 totiž hovorí nielen o „naliehavých opravárských prácach”, či „prácach na odvrátenie nebezpečenstva ohrozujúceho život, zdravie alebo pri mimoriadnych udalostiach”, resp. „prácach nevyhnutných so zreteľom na uspokojovanie životných, zdravotných a kultúrnych potrieb obyvateľstva” a poľnohospodárskych prácach. V týchto prípadoch ide totiž napríklad o servisné služby, zdravotníctvo, médiá, divadlá a kiná, ktoré by inak večer a cez víkend museli byť zatvorené. Lenže podľa § 94 ZP môže zamestnávateľ zamestnanca donútiť pracovať cez víkend a v čase osobného voľna aj v prípade, že ide o „nakladacie a vykladacie práce” alebo o „inventúrne a uzávierkové práce”. A to sú naozaj činnosti, ktoré je možné stihnúť priebežne, ak je firma dobre riadená, nemôže byť o nárazovosti či sezónnosti ani reči. Navyše je možné si na ne prenajať externú firmu alebo brigádnicky na nevyhnutný čas zamestnať ďalších ľudí. Isteže, takéto riešenia sú pre firmu drahšie, lacnejšie je nútiť zamestnanca, aby robil, aj keby by mal mať voľno. Mesiac práce zadarmo Navyše je to „vďaka“ Ľudovítovi Kaníkovi aj jednoduchšie. Podľa § 121 odsek 2 ZP totiž „zamestnávateľ môže dohodnúť so zamestnancom, že vo výške mzdy bude zohľadnená prípadná práca nadčas, najviac však v súhrne 150 hodín ročne.” A keď „môže“, prečo by to neurobil, prečo by človeka, ktorý zúfalo hľadá prácu, nepritlačil k múru? Týždenný pracovný čas je 40 hodín, toto ustanovenie Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľovi donútiť svojho pracovníka, aby v roku robil takmer mesiac zadarmo! Ešte aj otroci dostávali aspoň jedlo, slovenský zamestnávateľ nemusí dať za prácu navyše ani tanier polievky. K tomu naozaj niet čo dodať. Pani Kudláčová je opäť bez práce.
