Ak politiku nerobí štát, robia ostatní so štátom svoju politiku

Načo sú pre Rakúsko a Európu 21. storočia odbory? Aká je ich spoločenská funkcia? - Ani vo vašej krajine, ani v mojej krajine, takisto ako v Európe neprisúdia zamestnávatelia zamestnancom ich spravodlivý podiel na výnosoch sami od seba, bez toho, aby existoval istý protipól alebo, ak chcete, partner.
Počet zobrazení: 1057
4-m.jpg

Fritz Verzetnitsch, prezident Rakúskeho odborového zväzu Fritz Verzetnitsch sa narodil v roku 1945 vo Viedni. Pôvodne sa vyučil za inštalatéra a touto prácou sa živil až do roku 1970. Popri práci sa však od roku 1963 venoval aj činnosti v rôznych odborných výboroch odborového hnutia. V roku 1970 začal pracovať ako spolupracovník referátu pre mládež Rakúskeho odborového zväzu (ÖGB) a po troch rokoch sa tam stal tajomníkom pre mládež. V ďalších funkciách pôsobil v odboroch do roku 1987, keď sa stal ich šéfom. Od roku 2003 je tiež členom prezídia Európskeho odborového zväzu a už od roku 1986 je poslancom rakúskeho parlamentu. Načo sú pre Rakúsko a Európu 21. storočia odbory? Aká je ich spoločenská funkcia? - Ani vo vašej krajine, ani v mojej krajine, takisto ako v Európe neprisúdia zamestnávatelia zamestnancom ich spravodlivý podiel na výnosoch sami od seba, bez toho, aby existoval istý protipól alebo, ak chcete, partner. Takže obhajoba záujmov zamestnancov v hospodárskej, sociálnej a takisto kultúrnej oblasti. Takto sa vnímane ako rakúski odborári my. Ako vnímate zmeny rámcových spoločenských podmienok, zmeny v pracovnoprávnych vzťahoch a iných oblastiach vo vzťahu k odborovej politike? Zmenila sa rola a úloha odborov? - Absolútne. Už to predsa nie je tak, že môžeme vychádzať z uzavretej spoločnosti alebo zo stabilnej dlhoročnej práce ľudí v jednej spoločnosti, toto všetko sú zásadné zmeny. Na to pribúdajú nové pracovné činnosti, ktoré si vyžadujú nový prístup. Zoberme si napríklad bicyklových kuriérov, pracovníkov telefonických centier a mnohých povolaní. Práve z tohto dôvodu nemôže nové odborové hnutie svoju činnosť sústrediť len na tradičné povolania v produkcii alebo službách, ale musí byť schopné ponúknuť svoje služby a výhody aj týmto novým povolaniam. Zámerne som spomenul bicyklových kuriérov. Máme totiž vo Viedni firmu, ktorá má zamestnaneckú radu, v ktorej bol pred časom štrajk, pretože kuriéri povedali, že za daných pracovných podmienok nie sú pripravení ďalej pracovať. To je tiež odborová práca v nových podmienkach. A čo kolektívne vyjednávanie? Je predsa tradičným nástrojom odborárskeho boja alebo skôr odborárskej práce. Niekedy je viac, niekedy menej dramatické. Môžete ho uplatniť aj pri netradičných povolaniach? - V lete minulého roku sme vyjednali kolektívnu zmluvu pre oblasť, ktorú určite nemožno jednoducho zaradiť medzi tradičné povolania – pre opatrovnícke služby v domove opatrovaného. Tu sme vyjednali tzv. Pax-kolektívnu zmluvu pre všetky podobné činnosti či združenia a spolky, nech to je Caritas, cirkevné charitatívne spolky, organizácie sociálnej pomoci, Ľudová pomoc a pod. Teda pre všetky organizácie, ktoré zamestnávajú pracovníkov pre takúto „domácu“ formu opatrovníckej služby. Alebo ešte jeden, doteraz netradičný príklad – nájomná práca. Tu vedľa máme firmu „Man-Power“, ktorá prenajíma pracovníkov. V nej sme v roku 2002 vyjednali pre týchto „nájomných“ pracovníkov kolektívnu zmluvu, ktorá im v novembri 2002 rokovaniami na základe tejto kolektívnej zmluvy priniesla 2,5-percentné zvýšenie platov. A teda hovorím, odbory nemôžu ostať stáť na mieste, ale musia na tieto nové vývojové trendy reagovať, inak sa stanú nepodstatné a pre pracujúcich nezaujímavé. Ako sa vyvíja členstvo v Odborovom zväze Rakúska? - Bohužiaľ, nie tak, ako by som si to osobne predstavoval. Ide o to, že odbory v Rakúsku vyjednávajú a uzatvárajú zhruba 600 kolektívnych zmlúv v širšom ponímaní za rok, prakticky pre všetky zamestnankyne a zamestnancov. Ale veď to je dobre, nie? Nie je to vari dostatočný dôvod pre zamestnancov, aby boli v odboroch? - Problém je v tom, že tento systém a proces sa už stal rutinou. A tak ľudia v našej krajine sa vždy akoby nastavia na to, že sa v Rakúsku každých 12 mesiacov menia podmienky hospodárskeho a sociálneho života. Lenže už si neuvedomujú, že členstvo v odboroch je dôležité, pretože práve sila členstva robí z odborov ako zástupcu záujmov zamestnancov silného rokovacieho partnera. Niektorí vnímajú náš model ako príliš samozrejmý. Ja hovorím, že práve tu musíme pôsobiť ako istý protipól, pretože odpoveď na nové trendy pracovných vzťahov nemôže vyústiť do diskusie, ktorá prebieha napríklad v Nemecku. Čo máte na mysli? - Tam sa teraz vážne diskutuje o tom, že kolektívne zmluvy majú platiť len pre členov odborov. Toto by bol z dlhodobej perspektívy podľa môjho názoru negatívny vývoj, pretože potom by mohli zamestnávatelia povedať, teraz pridelíme zvýšenie platov na základe kolektívnej zmluvy len členom odborov, nabudúce len nečlenom odborov, a takto sa zamestnanci stanú „hracou loptou“. Preto si myslím, že členstvo v odboroch by nemalo byť vecou voľby, ale malo by byť aj istou emocionálnou väzbou v zmysle: toto sú zástupcovia mojich záujmov, ktorí sa zastanú mojich potrieb, tam sa budem angažovať. Pretože odbory určite nemôžu fungovať ako automat na cigarety, kde do otvoru hore vhodím mincu, tlačidlom si vyberiem druh cigariet a tieto cigarety mi dole z automatu vypadnú. Prejdime na rakúsku domácu politiku. Kritici poukazujú na fakt, že súčasná stredo-pravá vláda kancelára Schüssela odbúrava tradičný rakúsky konsenzuálny spoločenský model a jeho hlavnú súčasť, sociálne partnerstvo. Ako tento proces vnímate vy? - Chcela odbúravať. To by som principiálne podčiarkol. Predovšetkým v prvej vláde kancelára Schüssela sa tieto pokusy objavovali permanentne. Teraz už nie? - Myslím si, a teraz naozaj nechcem, aby to bolo preceňované, že druhá vláda kancelára Schüssela si už uvedomila, aký dôležitý je konsenzus a kompromis so sociálnymi partnermi, a konkrétne odbormi. Nie je to uspokojivé a nemali by sme navodzovať dojem, že súčasná vláda je voči odborom nejako priateľská alebo plne naklonená právam a potrebám zamestnancov. Vo vládnom programe je zachytený obraz spoločnosti, ktorý do veľkej miery nezodpovedá našim predstavám. Ako rakúske odbory hodnotíme každú vládu podľa toho, nakoľko je pripravená konať v prospech zamestnankýň a zamestnancov. Či to už bude zvonku hodnotené pozitívne, alebo negatívne, naša charakteristika – ako rakúskych odborov – je, že sme nadstranícka, ale nie apolitická organizácia. To je pre občanov Slovenska stále veľmi citlivá záležitosť. Čo takáto charakteristika znamená pre rakúske odbory? - Máme vo svojich radoch a vo vedúcich funkciách zástupcov konzervatívnej strany, jeden z viceprezidentov je z ľudovej strany, ja sám som sociálny demokrat. Pri vstupe nového člena do organizácie sa nepýtame na stranícke členstvo, ale z našej podstaty ako odborov je pre nás dôležité, aby sa ľudia zúčastňovali na voľbách, aby sa zúčastňovali na politickom procese, aby spolutvorili politiku. A preto – aby som sa vrátil k vašej otázke ohľadne súčasnej vlády – do veľkej miery tu nastal istý obrat, napr. v otázke sociálnych práv, v Rakúsku opäť začína dialóg. Iste, nie je možné povedať, že je to ako pred desiatimi, dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. Pričom aj tu treba povedať, že odbory tiež musia pracovať v zmenených podmienkach. Napríklad pri ustanovení sociálneho partnerstva (rakúska forma tripartitného partnerstva vlády, odborov a zamestnávateľov – pozn. autori) pred štyridsiatimi rokmi sme v Rakúsku dojednávali ceny a platy za istých podmienok a predpokladov, pretože vtedy išlo o budovanie povojnového hospodárstva. Toto dnes v prepojenej medzinárodnej súťaži nie je celkom možné, preto si myslím, že naše pôsobenie je v súčasnosti trochu iné, ale podstata je nezmenená a stále veľmi dôležitá. Dotkli ste sa medzinárodného kontextu. Mali by odbory pôsobiť viac medzinárodne, globálne, odpovedať na globálne procesy alebo zotrvávať na národnoštátnej úrovni? - Ja osobne som horlivý zástanca globálnej, a predovšetkým európskej spolupráce. Od roku 1973 sme členom Organizácie európskeho odborového zväzu. Je potešiteľné, že dnes už neexistuje európska krajina, ktorá by v odborovej štruktúre nebola členom európskych odborov. Som presvedčený, že by bolo zlou politikou, keby sa odbory vnímali len ako zástupcovia národných záujmov. Prečo si to myslíte? - Mám na to viacero dôvodov. Majme na mysli, že žijeme ako Rakúšania v strede Európy, čo napokon platí aj o Slovákoch. Cezhraničná práca je bežnou praxou, a to aj v podmienkach 7-ročných prechodných období, ktoré budú v roku 2006 prvý raz prehodnocované. Okrem toho tu máme veľmi aktuálnu smernicu o službách, ktorá bola prerokúvaná v Bruseli a ktorá určuje podmienky a pravidlá pre oblasti infraštruktúry, služieb, od školy až po oblasť energetiky. Otázka teda je, v akých pravidlách a podmienkach má oblasť služieb v Európe fungovať. Vari v podmienkach plného ovládnutia trhovými mechanizmami, kde budeme pod sloganom „škrtať nadovšetko“ v prvom rade znižovať všetky ceny? To asi nemôže byť náš cieľ. A preto som presvedčený, že sú národné záujmy a úlohy, a sú bilaterálne úlohy. A ako tá bilaterálna spolupráca vyzerá vo vašom prípade? - Máme zastúpenia v susedných štátoch, s ktorými spolupracujeme. Spomeniem napríklad dohodu o odborovej právnej ochrane, ktorú máme uzavretú so Slovenskom. V Maďarsku som takúto dohodu podpísal minulý november s maďarskými odbormi. Ale takisto máme európsku úroveň, kde ide napríklad o spomínanú smernicu o službách alebo o Lisabonskú stratégiu. To znamená, aby sme sa vrátili na začiatok, že sa nemôžeme sústavne vyhovárať na Brusel, pretože tam rokujú len zástupcovia a členovia národných vlád – a títo rozhodujú, nie pán Barroso. Otázka reformy sociálneho štátu je dnes široko a intenzívne diskutovaná z rôznych pozícií a názorových pohľadov. Akú pozíciu majú v tejto otázke rakúske odbory? - Tu môžeme vychádzať tiež z európskej, alebo dokonca globálnej perspektívy. Sledujeme, že sociálne modely, predovšetkým európsky sociálny model, ktorý je do veľkej miery postavený na priamom štátnom financovaní alebo priebežnom financovaní, je spochybnený. Z môjho pohľadu v tejto otázke veľa predsedov vlád alebo iných politikov preferuje nový prístup pod heslom „vlastné samozaopatrenie je témou dňa, každý je zodpovedný len sám za seba“. Ani rakúskym odborárom sa táto filozofia nepáči? - Nejde o to, či sa nám to nepáči, je to nezmysel. Pozrite sa na svoju výplatnú pásku. Veď tam máte odvody na sociálne či zdravotné zabezpečenie, nie? Alebo sú to peniaze pre nejaké kasíno? Ja hovorím, že to je pre vlastné zabezpečenie, veď už dnes sa tými odvodmi starám sám o seba. Ale nielen o seba, v tomto systéme je prvok solidarity, ktorý chcú zástancovia neoliberálneho modelu zrušiť. - Otázka je, ktorý je ten lepší systém. Keď poviem, že redukujem výkony štátu a každý nech sa stará sám o seba, potom je veľa príkladov zo sveta, že toto nie je onen optimálny model. Čo opačne neznamená, že súčasný model financovania sociálneho štátu, ktorý je – pokiaľ ide o sociálne služby – do veľkej miery postavený na platoch, je v jeho nemennej forme udržateľný. Na druhej strane sa domnievam, že systém sociálneho zabezpečenia založený na kapitalizácii odvodov a potom na dávkach podľa toho, ako vám ich niekto zhodnotí, by mal byť vyvážený iným systémom, aby bola zachovaná rovnováha a minimálna istota. Veď systém sociálneho zabezpečenie vznikol práve preto, aby v rizikových situáciách poskytoval nejakú istotu. Napriek tomu hovoríte o nevyhnutných zmenách, ktoré potrebuje aj Rakúsko. Čo konkrétne máte na mysli? - Samozrejme, v jednotlivých sociálnych systémoch potrebujeme zmeny. Poviem vám konkrétny príklad. Dlhé desaťročia máme v Rakúsku systém odstupného. Teda keď človek istý čas pracuje v jednej firme a tá ho prepustí, dostane istú sumu na preklenutie obdobia, kým získa novú prácu. Toto je však naviazané na minimálne 3-ročnú a maximálne 25-ročnú prácu pre danú firmu a odstupné je mesačné až ročné. Lenže pracovné vzťahy sa zmenili, jeden človek zotrváva v jednej firme už oveľa kratší čas než kedysi, a tak bolo čoraz menej ľudí zahrnutých do tohto systému odstupného. V roku 2002 len 15 % z celkového počtu zamestnaných spĺňalo podmienky tohto systému. - Toto sme zmenili a po vzájomných rokovaniach – a to bol, myslím si, príklad dobrej sociálnej spolupráce – sme dohodli, že každá firma po nástupe zamestnanca do pracovného pomeru platí istú čiastku do „odstupného“ fondu a týmto boli do systému po prvýkrát zahrnutí aj sezónni pracovníci alebo krátkodobo zamestnaní. Dnes máme v podstate – s výnimkou zamestnancov verejnej správy, spolkovej a krajinskej správy, ktorí majú podobný systém – každého zamestnanca v našej krajine zahrnutého do tohto systému odstupného. To je zmena, ktorá reaguje na zmeny v pracovných pomeroch, a podľa môjho názoru je dôležitá. Po zavedení sociálnych reforiem v Nemecku došlo ku kríze medzi vládnucimi sociálnymi demokratmi a odbormi. Neočakávate podobný vývoj aj v Rakúsku? - Myslím, že naša politika je priehľadnejšia. Alebo, ak chcete, poviem to inak: keďže naša politika má menší akčný rádius, je zároveň priamejšia. Netreba zabúdať aj na odlišnú východiskovú situáciu rakúskej politickej scény. Vyše 80 percent rakúskych podnikov má menej ako 10 zamestnancov. Táto prevaha malých zamestnávateľov nad veľkými v rámci pracovného trhu podmieňuje celkom iné spolunažívanie odborárov s ostatnými stranami. V tejto súvislosti sa objavujú niektorí politici, ktorí by to radi videli inak, ale v roku 2003 sme presadili zmenu v prospech sociálneho partnerstva v otázke podpory nezamestnaných. Ide o systémovú zmenu. Ak je niekto nezamestnaný, automaticky mu prináleží na istý čas ochrana príjmov a povolania. To znamená, že nemôžete byť bez vášho súhlasu prijatí do inej pracovnej pozície s nižším platom, než ste mali pred prepustením. Po 100 dňoch sa táto ochrana vzťahuje už len na vašu príjmovú stránku. Ak sa do tejto lehoty nenájde zamestnanie primerané vášmu povolaniu, môžete byť stále ešte poistení pred nezamestnanosťou. Rozhodujúci bod tejto ochrany spočíva v tom, že nemôžete byť preradení na horšie platenú pracovnú pozíciu, ako bola vaša pôvodná, aj keď môže ísť o iné pracovné zaradenie. Ako reagujete na protiargument, že týmito a podobnými opatreniami sa obmedzuje mobilita pracovného trhu? - Práve z toho dôvodu sme zaviedli toto opatrenie. Doteraz platilo pravidlo, podľa ktorého nemôžete byť počas celého obdobia nezamestnanosti zaradený na iné miesto, než aké zodpovedá vášmu pôvodnému povolaniu, čo, samozrejme, brzdilo mobilitu zamestnancov. Podľa dnešného nového systému je garantovaná 100-dňová ochrana zaradenia do pôvodného povolania. Ide totiž aj o otázku ochrany kvalifikácie, vo väčšine prípadov nemožno predsa len tak zo dňa na deň zmeniť od základu zamestnanie. Dôležité je však zachovanie ochrany úrovne vašich príjmov. Nezabúdajme pritom, že každoročne pracujeme s približne jedným miliónom pracovných zmlúv z celkového počtu troch miliónov. V mnohých prípadoch ide o sezónne zamestnania. Koniec koncov, pracovný trh v Rakúsku sa vyvíja veľmi flexibilne, veľa vecí sa v ňom mení neuveriteľne rýchlo – s výnimkou úradníckych miest vo verejnom sektore. Vráťme sa ešte raz k sociálnemu štátu, respektíve k sociálnemu trhovému hospodárstvu. Ktoré priority reformy sociálneho štátu by ste zdôraznili osobitne? Aké zmeny pokladáte na dnešnom sociálnom systému za nevyhnutné? - Rád by som zdôraznil tri ťažiskové body. Po prvé, sociálny štát musí poskytnúť východisko pre to, aby boli ľudia zamestnaní a mohli si dovoliť vykonávať svoju prácu alebo založiť hospodársky samostatnú existenciu. To znamená zabezpečiť podporu pre vzdelanie, rodinu a ženy, ktoré majú aj mimopracovné povinnosti. To však tiež znamená zabezpečiť podporu pre ľudí v prípade ochorenia až po vysoký vek, a v neposlednom rade aj patričný starobný dôchodok. V žiadnom prípade to neznamená odsunutie na vedľajšiu koľaj. Druhým bodom, čo sa týka sociálneho štátu, je otázka vzťahu jeho financovania a výkonnosti. To znamená, že nastavenie systému sociálnych odvodov v závislosti od aktuálnej výkonnosti predstavuje rozhodujúci bod. Čiže komu sa darí lepšie, ten by mal odovzdávať zodpovedajúce príspevky do nášho solidárneho systému. Tretí bod: otázka financovateľnosti národného hospodárstva vôbec. Ak budeme všetko stavať len na otázkach výšky platov a odvodov, potom narazíme okamžite na hranice jeho financovateľnosti aj v medzinárodnom meradle. Preto treba do zmien celkovej výšky platov pri zmenách toku kapitálu zahrnúť aj kapitálový trh. To sa týka aj toho nášho. Pretože ľudia nemôžu na jednej strane povedať „chceme žiť v mieri, v blahobyte a sociálnej istote“ a na druhej tvrdiť „financovať to však nechceme“. Takto to fungovať nemôže. Problémom však je, že kapitálový trh predstavuje relatívne nestabilný systém, ktorý je spojeným s takými rizikami, ktoré sa vymykajú kontrole a ktoré neexistujú v štátnom systéme. - Ale veď poznáte realitu. Ako môže byť reč o štátnej garancii, keď medzinárodné koncerny nútia robiť vlády rôzne opatrenia... Škoda reči. Ak teda politiku nerobí štát, potom robia ostatní so štátom svoju politiku. V tomto zmysle som ako demokrat za to, aby štát robil svoju politiku. Zmenila sa podstatne situácia na rakúskom pracovnom trhu po vstupe nových členských štátov do Európskej únie? - Naša situácia na vnútornom trhu sa podstatne nezmenila. Určite to súvisí aj s tým, že Rakúsko uplatňuje prechodné obdobia na voľný pohyb pracovných síl. Vo všeobecnosti sa však zmenila hospodárska situácia na celom európskom trhu, ktorú síce doma vnímame len útržkovito, ale jej dopad cítiť všade. Čo konkrétne to znamená? - U nás počujem – „mzdy sú príliš vysoké,“ na Slovensku počuť – „mzdy sú príliš vysoké,“ na Ukrajine počuť – „mzdy sú príliš vysoké.“ Na celom svete počuť to isté: mzdy sú príliš vysoké. To predsa nemôže byť odpoveď na novú situáciu. Podľa môjho presvedčenia by sme sa aj naďalej mali usilovať o čo najspravodlivejšie rozdeľovanie spoločne vytvoreného národného a svetového produktu. Je to náš cieľ. Nie ako na „odpustkových“ podujatiach typu svetové hospodárske fórum v Davose, kde sa povedalo: dala by sa navrhnúť nová daň z leteniek, ktorá by mohla pomôcť chudobným tohto sveta. Takéto návrhy nazývate odpustky? - Áno, toto sú pre mňa odpustky. Predtým sa chodievalo do kostola, kde sa po spovedi dávalo požehnanie. Takejto politike nerozumiem. Namiesto tohto tvrdím, že musíme spoločne dosiahnuť hospodársky úspech, a preto by nám malo ísť neustále o to, aby sme boli v stave politickou, hospodárskou alebo odborárskou cestou spravodlivo prerozdeliť spoločne nadobudnutý majetok. Tak či tak to nikdy nepôjde na sto percent, ale mohlo by to ísť aspoň férovejšie, ako sa to deje dnes. Slovensko je dnes označované zo strany investorov, veľkých koncernov a medzinárodných finančných kruhov za „reformného tigra“. Slovenské reformy prebiehajú podľa takzvaného neoliberálneho vzoru, čiže podľa motta: čo najväčšia privatizácia hospodárstva a verejného sektoru, rovná daň... - ...podľa vzorca: znížiť dane z príjmu právnických osôb („podnikateľské“ daňové zaťaženie) a zvýšiť daň z pridanej hodnoty za potraviny, knihy a pod. To je naozaj nasledovaniahodný model. To myslíte vážne, alebo ironicky? - Nevidíte, ako sa pritom usmievam? Samozrejme, ironicky. Táto otázka má totiž aj svoje medzinárodné či európske dôsledky. Pokladáte ich aj za ohrozenie rakúskeho sociálneho trhového hospodárstva? - Iste, možno ich prirodzene pokladať aj za hrozbu pre rakúsky sociálny model. V skutočnosti však nielen pre nás, ale pre celú Európu. Pretože aké diskusie dnes zažívame? Dnes nediskutujeme o tom, ako vyfinancujeme rozšírenú Európsku úniu, ale namiesto toho sme svedkami otázok, ako by sme mali platiť menej daní a ešte menej daní a ešte menej daní. Tým pádom je namieste iná otázka – v akej spoločnosti chceme žiť. Na tomto mieste mi napadá jedna výstižná poviedka od rakúskeho spisovateľa Kouroniho. Napísal ju pred viac ako 12 rokmi pri príležitosti pádu železnej opony. Je o poštovom úradníkovi, ktorý má byť prepustený dva roky pred penziou v dôsledku liberalizácie verejných služieb. Uvažuje asi takto: teraz sa ma chcú zbaviť, radšej urobím menší prehrešok, dostanem dva roky väzenia a pôjdem do penzie. Štát sa o mňa bude musieť postarať tak či tak. Okrem tejto postavy je tam ešte jeden hlavný hrdina, podnikateľ, ktorý urobil veľa „dobrých“ kšeftov po páde železnej opony, kšeftov na úkor obyčajných ľudí. Získané peniaze investuje do domu s vysokým plotom, potom ešte jedným plotom a strážnou službou, pre strach z prepadnutia. Záverečná veta pána Kouriniho znie: obidvaja žijú za mrežami, ale kto z nich dvoch je šťastnejším? S hosťom Slova sa zhovárajú Martin Muránsky a Robert Žanony

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984