Najtemnejšia inštitúcia EÚ

Desiatky miliárd eur ročne rozdelia anonymní úradníci Európskej investičnej banky. Slovenskí občania pritom ani netušia, že na činnosť a existenciu tejto inštitúcie dal každý z nich približne tritisíc korún. Napriek tomu o jej úverovej politike nevieme takmer nič, hoci sa o to mnohé mimovládne organizácie vytrvalo pokúšajú. Podľa nich dokonca táto „štátna“ banka v transparentnosti a verejnej kontrole výrazne zaostáva aj za celosvetovo kritizovanou Svetovou bankou. Naši čitatelia si možno spomenú, že sme v čísle 21 v článku „Železnice taja podmienky dvestomiliónového úveru“ o takom netransparentnom prípade, aký sa odohráva na Slovensku, písali. Európska investičná banka bola založená Rímskymi zmluvami prijatými v roku 1957 a svoju činnosť začala už v roku 1958. Avšak až v roku 1997, teda takmer štyridsať rokov po svojom založení, začala poskytovať verejnosti informácie o svojich aktivitách. Stalo sa tak najmä vďaka silnejúcemu tlaku mimovládnych organizácií (MVO), ktorý podnietil EIB vydať tzv. Vyhlásenie o prístupe banky k zverejňovaniu informácií. Prvé formálne záväzné dokumenty upravujúce prístup verejnosti k informáciám o aktivitách EIB boli prijaté až v októbri 2002. Teda fakt, že banka sa k požiadavke zverejniť „likvidačné“ opatrenia, ktorými podmienila úver slovenským železniciam, zachovala rovnako ako „firma ŽSR“, nie je asi náhodný - skúsenosti vedenia ŽSR za štyridsať rokov komunizmu sú zrejme veľmi podobné skúsenostiam EIB za prvých štyridsať rokov jej existencie. Štyridsať rokov zatajovania Paradoxne vyznieva, že lídrom v transparentnosti spomedzi akcionárov banky – členských krajín únie – je asi Slovensko. Stalo sa tak po tom, ako Ministerstvo financií (MF SR) v marci 2003 vyhovelo požiadavke občianskeho združenia Priatelia Zeme-CEPA a verejnosti sprístupnilo návrh úverovej zmluvy medzi SR a EIB na spolufinancovanie diaľničného obchvatu Bratislavy, ktorý bol v tom čase práve odoslaný na schválenie vláde SR. Počnúc týmto dňom MF SR zverejňuje návrhy zmlúv s bankou na svojej internetovej stránke v rámci medzirezortného pripomienkovania. Fakt, že ide o vedomé rozhodnutie v prospech transparentnosti, potvrdil Priateľom Zeme v októbri 2004 listom štátny tajomník MF SR V. Tvaroška. Nejde pritom iba o úverové zmluvy, ktorých zatajenie môže teoreticky byť pri niektorých projektoch v súkromnej sfére primerané, ak by podporené projekty obsahovali citlivé informácie obchodného tajomstva. EIB však zatajuje už aj elementárne informácie o tom, že vôbec posudzuje nejakú žiadosť o úver. Kým napríklad MF SR eviduje, že v roku 2004 banke „odobrilo“ (udelilo tzv. non-objection) poskytnutie dvoch úverov pre bratislavský Volkswagen či úverovej linky (tzv. globálneho úveru) pre Tatrabanku, na internetovej stránke banky nenájdeme o týchto posudzovaných projektoch ani zmienku. EIB viac ako rada vyhovuje požiadavkám súkromných firiem zachovať úplnú mlčanlivosť o tom, že túto verejnú inštitúciu požiadali o úver a že EIB im ho zvažuje poskytnúť. A to aj napriek tomu, že hospodári s prostriedkami, ktoré sú priamo alebo nepriamo dotované z verejných zdrojov, čo často v prípade podpory súkromných firiem narúša trhové prostredie. Miliardy z našich daní za štvrť percenta hlasov! Európska investičná banka tak ako komerčné finančné inštitúcie získava prostriedky na úvery na finančných trhoch. Na rozdiel od komerčných bánk však nemusí preukazovať svoju dôveryhodnosť – tú garantuje vyše 160 miliárd eur z verejných zdrojov, ktoré členské krajiny EÚ vyčlenili na základné imanie banky. Krajiny síce splatili v hotovosti iba približne 5 % základného imania, zvyšok však musia držať v rezerve pre prípad, že by sa EIB vinou zlého riadenia dostala do problémov a potom by tieto peniaze, alebo ich časť, potrebovala na ich vyriešenie. Slovensko musí do konca roku 2009 previesť na účet banky vyše 20 miliónov eur v splátkach základného imania a ďalších takmer 55 miliónov eur ako náš podiel v rezervách a iných fondoch EIB. Teda takmer 3 miliardy korún! K „strateným príležitostiam“ však musíme pripočítať aj ďalších približne 15 miliárd korún, ktoré predstavujú nesplatenú časť nášho podielu na základnom imaní EIB. Tieto nemalé zdroje, ktoré by sa určite zišli v zdravotníctve či školstve, musí Slovensko pre potenciálne potreby banky držať v rezerve. Tá za tieto peniaze získala na medzinárodných finančných trhoch najvyššie možné ohodnotenie - tzv. rating AAA. A čo získala slovenská vláda? Pri rozhodovaní v riadiacich orgánov EIB má 0,25 % hlasov!!! Členské štáty únie vlastne skryto dotujú úvery, ktoré banka poskytuje. Namiesto toho, aby miliardy eúr využili na iné projekty, nimi zvýšili silu EIB, vďaka čomu môže ona lacno získať zdroje a teda poskytovať omnoho lacnejšie úvery než akákoľvek komerčná banka. Financovanie korupcie To by samo osebe nebolo zlé, ak by sa daňovým poplatníkom takto „investované“ peniaze vracali cez transparentné financovanie projektov, ktoré im naozaj pomôžu. EIB totiž pôvodne založilo Európske hospodárske spoločenstvo na zabezpečenie finančných zdrojov pre veľké investičné projekty, ktoré by umožnili zintenzívnenie hospodárskej integrácie medzi štátmi vznikajúcej hospodárskej únie. Inými slovami – najmä na rozširovanie medzinárodnej diaľničnej siete a letísk. Cieľom megaprojektov malo byť odstránenie rozdielov v hospodárskej úrovni regiónov a úlohou banky bolo výhodne poskytnúť obrovské prostriedky na tieto typy projektov, ktoré presahujú možnosti komerčných bánk. Od roku 1997 však môže EIB poskytovať úvery aj na rozmanité menšie projekty súkromných firiem, pričom tieto úvery majú slúžiť na dosahovanie cieľov EÚ v oblasti hospodárskeho rastu a zamestnanosti. O úvery od EIB tak môže žiadať aj široké spektrum priemyselných podnikov. Výhody lacného financovania na Slovensku využívali napríklad bratislavský Volkswagen alebo Orange (vtedy ešte Globtel). Teda podniky, ktoré sídlia v najbohatšom slovenskom regióne, jedinom, ktorý dosahuje priemernú úroveň únie. Okrem toho mala banka pôvodne financovať iba projekty v rámci EÚ. Od roku 1962 však poskytuje úvery aj za jej hranicami. Celková výška, ako aj podiel takýchto úverov sa pritom neustále zvyšuje. Najmä vďaka faktu, že v treťom svete neváha poskytovať úvery aj na kontroverzné projekty s preukázateľnou korupciou a negatívnymi dôsledkami na životné prostredie. EIB napríklad spolufinancuje pochybný projekt v horských oblastiach Lesotha. Ide o plán niekdajšej vojenskej vlády Lesotha s cieľom zarobiť na predaji vody do Juhoafrickej republiky odklonením 40 % toku dvoch riek pomocou niekoľkých megapriehrad a dvestokilometrového betónového potrubia. Projekt na celom svete „preslávili“ desiatky mŕtvych stavebných robotníkov a vážne sociálne a environmentálne dôsledky. Navyše po zmene režimu v Lesothe sa súdne potvrdili aj dôkazy o korupcii. Banka napriek tomu pokračuje vo financovaní projektu. Aj takto môže vyzerať „rozvojová pomoc“ únie, ktorú podporujeme našimi daňami. Úradníci ročne rozdelia 40 miliárd eur V polovici mája tohto roku EIB oznámila, že upraví pravidlá pre prístup verejnosti k informáciám. Podľa mimovládnych organizácií však predložený projekt, naopak, zhorší prístup občanov k informáciám o aktivitách banky. Jej návrh totiž nevychádza z princípu „čo nie je utajené je verejné“, ale práve naopak, iba prináša zoznam nových dôvodov, prečo EIB nemôže byť transparentnejšia. Jej šéfovia sa zjavne cítia ako manažment súkromnej banky, a nie ako inštitúcie, ktorá je dotovaná a ktorá hospodári s verejnými prostriedkami. Je logické, že úradníci EIB majú záujem na čo najväčšej utajenosti svojich rozhodnutí, ktorými v mene banky každoročne rozdelia vyše 40 miliárd eur. Opačný postoj by však mali zaujať volení zástupcovia z členských krajín EÚ, ktorí banku vlastnia a riadia. Tí si, osobitne v ostatných dňoch, musia čoraz väčšmi uvedomovať, že netransparentnosť inštitúcií únie je jednou z kľúčových príčin rastúceho „euroskepticizmu“. Neúspešné referendá o európskej ústave by mali byť jasným signálom na to, že netransparentnosť a rastúcu moc inštitúcií EÚ nemožno brať na ľahkú váhu. Desiatky MVO v rámci medzinárodnej kampane Verejné prostriedky na verejný prospech požadujú reformu Európskej investičnej banky. Zásadnú zmenu jej informačnej politiky považujú za nevyhnutnú, aby existovala aspoň minimálna verejná kontrola aktivít banky. Ako prvá začala na tieto problémy koncom deväťdesiatych rokov upozorňovať mimovládna sieť zo strednej a východnej Európy CEE Bankwatch Network. Pod jej vedením vznikol vlastný návrh princípov, ktoré by informačná politika EIB mala rešpektovať. Tento dokument dnes podporuje už vyše 100 mimovládnych organizácií z celého sveta. Guvernérovi EIB za Slovenskú republiku – ministrovi financií Ivanovi Miklošovi - ich minulý týždeň zaslali Priatelia Zeme-CEPA, slovenský zástupca v medzinárodnej kampani za reformu EIB. Nakoľko princípy vypracované medzinárodnou platformou MVO nejdú nad rámec požiadaviek slovenského zákona o slobode informácií, je možné predpokladať, že na ich dodržiavaní v EIB by mal minister Mikloš trvať. A v opačnom prípade vysvetliť daňovníkom, prečo verejná finančná inštitúcia EÚ nechce rešpektovať to, čo je bežným štandardom aj v „menej vyspelých krajinách únie“.

Prehľad projektov, ktoré boli financované zo zdrojov EIB v rokoch 1993 až 2004, v Slovenskej republike: