Umenie v čase ekonomickej globalizácie

Práce rakúskeho umelca Olivera Resslera (1970) možno len ťažko jednoznačne zaradiť do určitej kategórie – pohybujú sa na hrane umenia, aktivizmu a sociálne orientovaného výskumu. On sám napriek ich nejednoznačnému zaradeniu problém s identifikáciou nemá – je umelcom, preto mu galéria a verejné intervencie ako priestor prezentácie úplne vyhovujú. V celosvetovom kontexte sú veľmi dobrým príkladom silnejúcich tendencií umenia komentovať a zasahovať do politického a ekonomického diania v spoločnosti. Témy sú tu rovnako rôznorodé ako prístupy: utečenci, genetické inžinierstvo, verejný priestor, globalizácia, sociálne hnutia. Práve posledné dve rezonujú v Resslerových prácach asi najčastejšie a boli spoločnými menovateľmi vo výbere predstavenom na Slovensku pod názvom Takto vyzerá demokracia (Galéria Hit, 7. december 2004 – 14. január 2005). Billboardy s výzvou na zamyslenie nad súčasným usporiadaním spoločnosti a výstava s troma videami (Dissobbedienti, Venezuela zospodu a Takto vyzerá demokracia!) sa u nás vyskytli v zaujímavej zhode s inou udalosťou. Dva týždne pred začiatkom výstavy sa v priestoroch a4 (bývalý V-klub) uskutočnilo podujatie s názvom Toto je demokracia. Ako spomienka na alterglobalizačné protesty novembra 1999 v Seattli sa tu premietal dokument od tvorcov Big Noise Tactical, ktorý nesie rovnaký názov ako jedno z troch predstavených videí – This is what democracy looks like. Prvá otázka preto smerovala práve k nemu. Aké okolnosti ťa viedli k nakrúteniu videa o alterglobalizačnom hnutí v Rakúsku? - V roku 1999 som vystavoval projekt s názvom Global 500, inštaláciu o protagonistoch ekonomickej globalizácie – päťsto najväčších nadnárodných korporáciách. Po výskume k tomuto projektu som začal rozmýšľať nad tým, ako previesť myšlienky v tom čase už dosť aktívneho antiglobalistického hnutia do umeleckého projektu. Zúčastňoval som sa na demonštráciách ako aktivista a vždy som mal so sebou videokameru a nakrúcal materiál, ktorý som v tom čase nijako nevyužil. Potom prišli udalosti júla 2001, keď sa v Salzburgu konali demonštrácie proti Svetovému ekonomickému fóru, ktoré boli už vopred zakázané políciou. Deväťsto účastníkov bolo na sedem hodín obkľúčených políciou. Bol som jedným z nich a využil som túto príležitosť, aby som o udalosti nahral z perspektívy protestujúcich čo najviac materiálu. Potom som sa tiež rozhodol spracovať nahrávky od iných aktivistov, ktorí boli so mnou na demonštrácii, alebo boli mimo nej. Pozval som šesť ľudí, ktorí vysvetlili svoj názor na udalosti toho dňa, ale keďže som rozhovory s nimi nahral až niekoľko týždňov potom, bola tam už určitá kritická reflexia. Približne po polroku som z tohto materiálu spracoval video Takto vyzerá demokracia! Vedel si o iných umeleckých projektoch zapojených do aktivizmu? Mal si už pred spracovaním tohto videa nejakú inšpiráciu z tejto oblasti? - O takýchto projektoch som prirodzene vedel, napríklad o americkom hnutí Act Up z deväťdesiatych rokov minulého storočia. Bolo to veľmi zaujímavé hnutie spojené s tamojšou AIDS krízou, umelci s aktivistami spolupracovali na príprave demonštrácií – na výrobe posterov, billboardov, transparentov alebo na organizácii konferencií. Ale nepoznal som žiaden umelecký projekt, ktorý by sa zaoberal týmto kontraglobalizačným hnutím. Snažíš sa vo svojich projektoch udržiavať určitú „bezpečnú vzdialenosť“ od angažovaného aktivizmu, chceš byť naopak priamo „vnútri“ týchto hnutí, alebo niečo medzi tým? Príkladmi môžu byť na jednej strane video-aktivisti Big Noise Tactical ako regulárna súčasť aktivizmu a na druhej tradičná dokumentaristika, ktorá chce zachovať objektívny odstup od pozorovaných udalostí. - Mne je úplne jasné, že sa v týchto projektoch môžem realizovať len ako umelec. Mám umelecké pozadie, no pracujem v rámci jeho spolitizovanej vetvy. Niekedy spolupracujem s inými ľudmi, a tí majú často aktivistické pozadie. Video o kontraglobalizačnom hnutí nebol prvý projekt, pri ktorom som spolupracoval s aktivistami, ale bolo prvým videom, kde dostali aktivisti najviac priestoru. Ale aj tak tam nevidím veľký rozdiel. To, ako si to vyjadril v otázke, či zostávam umelcom, alebo sa snažím angažovať v aktivizme, podľa mňa ukazuje, že robíš rozdiel medzi účasťou na politických otázkach z umeleckej strany a účasťou z aktivistickej strany. Myslím si, že to, čo robí toto hnutie takým prínosným a úspešným, je fakt, že sa doň zapájajú ľudia s rôznym pozadím a s rôznymi schopnosťami a že majú rozdielne túžby. Majú rozdielne ciele, no spolupracujú na organizácii demonštrácií, podieľajú sa na nich a spolu vytvárajú to, čomu talianski aktivisti hovoria hnutie hnutí. Je to veľmi pekné označenie, pretože poukazuje na to, že v rámci týchto demonštrácii nie je len jedno hnutie, ale veľa rôznych hnutí, ktoré spolu utvárajú toto antiglobalistické hnutie, alebo kontraglobalistické, prípadne antikapitalistické. A ja ako umelec sa na ňom podieľam. Pre mňa bola táto otázka skôr o ľuďoch, ktorí automaticky označia za socialistu alebo komunistu hocikoho, kto sa zapojí do demonštrácií. Takže ťa začnú vnímať politicky a ľahko sa stane, že ťa obvinia z propagandy. Len preto, že sa vyjadruješ. - Ak sa pozrieme na takúto demonštráciu, uvidíme vo vnútri rôznorodé skupiny a v týchto skupinách rôznorodých ľudí. Stretneme sa s rôznymi typmi komunistov, celosvetovým združením ATTAC, anarchistami, gay aktivistami a tak ďalej a tak ďalej. No tiež tam nájdeme veľa ľudí, ktorí sú označovaní za neorganizovaných individuálov, a tých je približne polovica celého počtu protestujúcich. Nie sú členmi žiadnej organizácie, nenesú žiadnu konkrétnu ideológiu. Ja sa ako umelec nepovažujem za člena žiadnej tradičnej politickej skupiny, preto by som sa do tejto skupiny mohol radiť. Nie je náhoda, že nie som členom žiadnej z nich. Nemyslím si, že akákoľvek z nich je dostatočne otvorená a prístupná rôznorodým myšlienkam, a preto by som sa tam necítil dobre. Všetky sú obmedzené určitou ideológiou. Pracujem na projekte Alternatívne ekonomiky, alternatívne spoločnosti, a to je príklad, kde sa usilujem ukázať na jednom mieste rôzne skupiny s rôznymi teoretickými projektmi a ideológiami. Vytváram tak priestor na ich stretnutie, ktorý dovtedy v takomto zložení neexistoval, takže ľudia si môžu vybrať podľa ich záujmov, spoznať ten a tamten. Tiež som jedným z tých ľudí, ktorí v skúmaní pokračujú ďalej a ešte stále neprišli k presnej predstave, kam by sme sa mali uberať. Jediné, o čom som presvedčený, je, že naša spoločnosť nemôže pokračovať tým smerom, ktorým sa uberá – neoliberalistickým. A toto je spoločné pre všetkých v rámci kontraglobalizačného hnutia. Práve to ma na ňom zaujíma, že sa v ňom stretávajú rôzne skupiny, aby protestovali proti existujúcim mocenským štruktúram a usporiadaniam. Moja otázka vychádzala z nášho prostredia, kde pošlete ľudom pozvánku na takúto výstavu a projekciu a niekto vám odpíše v štýle: No úžasné, tak ste si začali pozývať komunistov. Veľa ľudí vôbec nechápe, že celé hnutie je také rôznorodé. - Neprekáža mi, ak ma niekto označí za komunistu. Nie žeby to bola pravda, ale povedal by som, že časť myšlienok, ktoré považujem za dôležité, môžu byť považované za komunistické. Ale je veľa ďalších myšlienok z iných sfér. Nikdy by som sa preto nenazval komunistom, anarchistom alebo socialistom, alebo čokoľvek podobné. Ale je pravda, že moje myšlienky niekedy rezonujú s myšlienkami komunistov, anarchistov alebo socialistov. Tie sa navzájom medzi sebou „bijú“, takže nemám jasnú predstavu o tom, čo je to „pravé“. Ale zároveň si nemyslím, že je dôležité mať takúto jasnú predstavu o budúcom usporiadaní, pretože sociálna a ekonomická zmena by mala vzísť zo spoločnej diskusie toľkých skupín a individuálov, ako je len možné. Čo dnes potrebujeme, sú diskusie, zdieľanie informácií a o to sa vo svojej práci pokúšam. Nie je dôležité, aby mala jedna osoba jasnú predstavu o tom, kam ísť ďalej. Dôležitejšie je zbierať rôzne myšlienky a predstavy. Vrátim sa späť ku skupinám, ktoré sa zúčastňujú na „hnutí hnutí“. Našiel si v ňom skupinu, ktorá sa najväčšmi približuje otvorenosti, o ktorej si hovoril? Existuje nejaká, ktorá je bližšie tvojim vlastným presvedčeniam? - Áno, je taká. Keď som pracoval na videu Takto vyzerá demokracia!, mal som s tým trochu problém, pretože keď spolupracujem s aktivistami, chcem im dať možnosť prezentovať samých seba tak, aby nám mohli sprostredkovať vlastné predstavy. A v tomto prípade to bolo príliš spojené s konkrétnou situáciou obkľúčenia políciou, ktorá ich na sedem hodín zadržiavala v kruhu. Jediné, čo sa dalo robiť, bolo vyjednávať s políciou a tieto vyjednávania boli celkom silné... No mal som pocit, že nechcem robiť video o týchto rakúskych aktivistoch. Chcel som spraviť niečo s inými účastníkmi kontraglobalizačného hnutia. Preto som sa v roku 2001 rozhodol nakrútiť video o skupine, ktorá bola v tom čase asi najsilnejšia a najzaujímavejšia, o talianskych Tutti Bianche, ktorí sa počas prác na videu premenovali na Dissobeddienti. Tí reprezentujú veľmi reflexívny typ aktivizmu – rozmýšľajú o tom, akú funkciu mali overaly, ktoré ako Tutti Bianche nosili. Tieto overaly mali rovnakú funkciu, ako napríklad masky Zapatistov. Chceli preniesť zapatistický vizuálny jazyk do európskeho urbánneho kontextu, čo je myslím veľmi dobrý postup. S tým však skončili pri účasti na demonštráciách v Janove, kam prišlo asi 300.000 protestujúcich a prišlo k bezdôvodnému násiliu zo strany polície. Tu sa tento typ aktivizmu akosi zasekol. Aké boli reakcie na toto video? Videl som ho a veľmi sa mi páčilo, pretože sa pokúsilo ukázať veci priamo z „vnútra“. Ale výsledok sa mi zdal byť trocha rozpačitý – na jednej strane sa pokúša o sprostredkovanie postojov a taktík týchto ľudí, no na druhej strane ho viacerí nemuseli pochopiť, pretože jazyk, ktorým vo videu hovorili, bol často komplikovaný. Dissobeddienti majú dobré teoretické základy, vychádzajú z odkazu autonomistov 60. rokov v Taliansku, z diel Toniho Negriho, čo má za následok častý výskyt slov ako multitúda alebo imateriálna práca. Čo sa dalo spraviť preto, aby sa ich prejav dal ľahšie pochopiť? - To je vždy problém, keď pracujete na videu – aká úroveň jazyka je akceptovateľná a kde sa začína hranica, kde ako tvorca poviete, že je príliš komplikovaná. V tomto prípade bolo jasné, že sa oň budú zaujímať najmä aktivisti a umelci, že sa bude distribuovať najmä v týchto kruhoch. Nechali sme priestor len pre vyjadrenia ľudí z Tutti Bianche a nedali ho protichodným argumentom, čo by bol prípad, ak by išlo o tradičný dokument. Tiež bolo jasné, že sa nedostane do televízie. Preto sme si mysleli, že ľudia, ktorí dokument uvidia, budú mať isté poznatky o určitej terminológii. Nevysvetľovali sme preto, čo napríklad znamená post-fordizmus. Alebo ak sme niečo vysvetľovali, len krátkymi vetami, alebo sme niečo nechali vysvetliť Dissobbedienti samotných. Tiež niekto nemusel vedieť, čo presne sa so Zapatistami stalo v Lakadónskom dažďovom pralese. Rovnako mohol byť problém pochopiť vzťah medzi Tutte Bianche a Zapatistami. Myslím si, že je to celkom bežné, že ak pozeráte video, nie vždy všetkému rozumiete. Možno je práve to dôvodom zaujímať sa o danú tému viac, začať si niečo zisťovať v článkoch, alebo čítať knihy. Mal si na video Dissobeddienti pozitívne reakcie aj od ľudí, ktorí si pôvodne mysleli, že „títo antiglobalisti, celé hnutie rôznych aktivistov je plytké, že tí ľudia veľmi nerozmýšľajú, len idú na demonštrácie a ničia?“ Našli sa aj ľudia, ktorí vďaka nemu pochopili, že aj tam sú ľudia, ktorí majú svoje konanie podložené myšlienkami, ktoré nie sú vôbec dogmatické, ale naopak dosť otvorené? - Áno, stávalo sa to často, pretože Tutti Bianche sú dosť známi, prinajmenšom ich ľudia poznajú z televíznych záberov antiglobalistických demonštrácií. Médiá si ich zvolili, pretože dobre vyzerajú s ich bielymi overalmi. Ale nedávali k tomu žiadne vysvetlenie – nič o talianskych aktivistoch s premyslenými stratégiami a silnými myšlienkami. Väčšinou to bolo o násilí, ktoré podľa médií títo aktivisti vyvolávali. To je presne problém mediálnych obrazov vytrhnutých z kontextu. Ukazujú len samotné obrazy, pretože to, čo je „za“, je príliš komplexné na to, aby sa o tom rozsiahlejšie hovorilo v televízii alebo písalo v novinách. - Áno... Preto som chcel moje zistenia ukázať v umeleckom prostredí, kde je aj širšie publikum. Učitelia so žiakmi, alebo ktokoľvek, kto prišiel cez víkend stráviť čas v galérii a nepovažuje sa za ľavičiara. Pre týchto ľudí to môžem prezentovať ako niečo nové. Aktivisti o tom samozrejme vedia, ale v umeleckom prostredí sú znalosti v tomto smere slabé, takže som mal veľa reakcií, ako hovoríš, skoro na každej druhej prezentácii, čo som sa osobne zúčastnil. Spomínal si Zapatistov. Nedávno som videl časť z dokumentu Storm from the mountains, boli tam zábery z ich osláv. Všetci mali kostýmy a veľa vecí bolo naštylizovaných v určitej estetike, takže mi hneď napadlo, že sa možno po čase z týchto osláv stanú akési národné pochody, že to všetko skostnatie ako v komunistickej ikonografii. Nebojíš sa, že sa dostanú na podobnú úroveň? - To je vždy problém s ikonami – ak stále trváš na tých istých, stratia postupne svoj kritický dosah. Často sa to stáva, takže si dnes môžeme kúpiť pivo s tvárou Che Guevaru. (Smejeme sa a ukazujeme na umelcovo tričko s obrysmi Che Guevaru a tvárou Busha; Ressler komentuje: Toto je umenie!) Trh sa tiež samozrejme snaží použiť na dosiahnutie profitu obrazy, ktoré mali pôvodne kritický dopad, nejaký politický význam. Osobne nie som veľkým fanúšikom uniforiem, ale myslím si, že toto hnutie je také zaujímavé a reflektuje to, čo robí, že sa pokojne môže stať, že za tri alebo štyri roky prídu s iným vystupovaním alebo oblečením. Možno sa v niečom poučia od Dissobeddienti, ktorí sa vzdali bielych overalov aj preto, že videli, ako sa stávajú ikonickými. - Aj ja dúfam, že to neskončí tak, že Subkomandante Marcos (pozn.: hovorca Zapatistov) a jeho tím budú za štyridsať rokov nosiť tie isté uniformy a poťahovať z fajky v tých istých maskách. Prejdime do histórie video-aktivizmu. Inšpirovali ťa nejakým spôsobom osemdesiate roky, keď sa v Nemecku a Švajčiarsku začínali nakrúcať v rámci sociálnych hnutí videá na prvej prenosnej video-kamere Portapak? Ľudia z týchto hnutí boli prvými, ktorí ich kreatívne využívali, možno umelecky a určite experimentálne. Napríklad zábery z nepokojov v Zürichu, ktoré sú zachytené v dokumente Züri brännt... - Poznám tieto dokumenty a som si istý, že v pozadí mali na moju prácu vplyv. Ale medzi nimi a mojimi videami je veľa rozdielov. Ja chcem realizovať videá, kde majú ich protagonisti možnosť rozprávať o pozadí svojich aktivít. Pre mňa to je jedna z najzaujímavejších vecí – vybrať zaujímavých ľudí, aby mohli prostredníctvom kamery zdieľať svoje záujmy a skúsenosti. Videá ako Züri brännt sú skôr postavené na montáži a je tam oveľa viac humoru, sú tam tiež rozhovory s opačnými stranami konfliktu, napríklad so starostom, alebo sú tam zábery, ako sú policajti privedení do komických situácií. Tento typ videa mám naozaj rád, ale ja mám svoje vlastné postupy. Takže si myslíš, že by mal byť určitý posun od bombastických a spektakulárnych videozáberov, kde ľudia tancujú a protestujú, smerom k popisnejším metódam? Zdá sa, že si sa definitívne rozhodol byť väčšmi informatívny. - Posledné video, ktoré som zatiaľ spravil, je Venezuela zospodu, a tam nie sú napríklad žiadne spektakulárne zábery. Sú tam najmä rozhovory s ľuďmi z Venezuely, ktorí museli doma o svoje práva bojovať a vlastne ešte stále sú aktívni. Ale nejde o to, či chcem alebo nechcem použiť spektakulárny videomateriál – bez toho, aby som nedal možnosť ľuďom povedať, o čo im ide, by som vôbec také video nerobil. Takto vyzerá demokracia od Big Noise Tactical, ktoré sme spomínali, je možno trochu populistické, pre niekoho to je možno propaganda. Máš nejaké námietky proti technikám použitým v tomto videu? Atraktívny vizuálny štýl, krátke výpovede aktérov, akčné zábery z demonštrácií, emotívna a energická hudba, to všetko pravdepodobne priťahuje viac ľudí, je to možno o niečo prístupnejšie... - Súhlasím, že je veľmi dôležité, že boli udalosti ako napríklad demonštrácie v Seattli zachytené na kamerách aktivistov z ich pohľadu a že z toho zostrihali video. Malo to veľký význam pre ľudí z Európy, ktorí v Seattli neboli – dozvedeli sa tak o násilí polície, o nedemokratických postupoch globálnej vlády pri postupoch proti protestom kontraglobalizačného hnutia. Pomohlo to pri utváraní tohto hnutia v mnohých iných mestách a krajinách. Ale osobne mám námietky voči štýlu, akým je toto video nakrútené. Je tam príliš veľa strihov, ľudia nedostali v rozhovoroch dostatok priestoru na vyjadrenie postojov a názorov. Myslím, že im mali dovoliť vyjadriť sa oveľa širšie. Keď som sa rozhodol nazvať moje video Takto vyzerá demokracia!, mal som s tým trochu problém, lebo som vedel, že je to ten správny názov. Bol to tiež výrazný slogan používaný v Salzburgu. Ale zároveň som vedel, že už existuje spomínané video. No po uvážení som sa rozhodol tento názov ponechať, lebo nikto z nás vlastne ten slogan nevymyslel, prišli s ním aktivisti na demonštráciách. Nie je žiadny problém, že sú tieto dve videá pod rovnakým názvom. Mohli by byť pokojne aj tri alebo štyri videá s názvom Takto vyzerá demokracia!, pokým vyzerajú demokracie tak, ako vyzerajú dnes. Keď sme pri „pop-aktivizme“. Existuje viacero príkladov takéhoto štýlu, na ktoré sú veľmi protichodné reakcie. Dobrým príkladom sú Adbusters, ich kampane a časopis. V štýle anti-reklám bojujú proti nadmernému konzumu, zneužívaniu moci, neetickému obchodu atď., no ich postup je dosť blízko svetu, ktorý kritizujú. Nedávno rozbehli nový projekt – Blackspot sneakers, kde ide o výrobu tenisiek v Číne a ich predaj na západe. Je to kampaň proti Nike, chcú sa im postaviť spravodlivým zaobchádzaním s pracovníkmi v „ich“ továrňach – dostatočný plat, primerané pracovné podmienky. Niečo ako dôkaz, že obchod sa dá robiť aj ľudským spôsobom. - U Adbusters je ten problém, že by nikdy neprišli s radikálnou a dôkladnou kritikou. Kritizujú konzum, ale nikdy by napríklad nekritizovali kapitalizmus. A to, myslím, nestačí. Kritika Adbusters ide len po povrchu tohto, čo ja považujem za problém. Takže zmena by mala byť širšia ako obmedzenie konzumu... Nejaká hlbšia zmena v spoločnosti? - Diskusia by asi mala ísť smerom, kde rozmýšľame o alternatívach kapitalistického systému. Nestačí rozoberať veci, ktoré sa rozoberajú v Adbusters. Ale musím priznať, že ich už nesledujem, rovnaký postup anti-dizajnu a anti-reklamy ma po čase prestal baviť. Alternatívne ekonomické systémy – existujú nejaké, na ktorých sa podieľaš? - Nemyslím si, že má veľký zmysel pokúšať sa o zavedenie malého alternatívneho obchodu v tomto systéme, pretože aj tak bude musieť nakoniec bojovať proti podmienkam kapitalizmu. Podľa mňa je efektívnejšie hľadať cesty mimo tento systém, hľadať argumenty proti nemu a nekoncentrovať sa na vytváranie niečoho malého, čo sa musí obmedzovať širším kontextom. Určite si nemyslím, že je na tom niečo nesprávne, ale ja som sa rozhodol nerobiť to takto, nezapájať sa do aktivít okolo nezávislých filmových klubov, alebo iných priestorov, kde je rovnaký podiel práce a peňazí. Zhováral sa Michal Čudrnák