Putovanie spomienkami

Catarina Carstenová, súčasná nemecko-rakúska prozaička a žurnalistka nie je u nás už celkom neznáma, predbežne sa slovenským čitateľom predstavila (aspoň podľa mojej vedomosti) troma poviedkami v dvojjazyčnej antológii Strömungen – Prúdenia, ktorá vyšla vo Viedni v r. 2001 (vydalo Österreichisches Literaturforum) a ktorá obsahuje poviedky slovenských a rakúskych prozaičiek. Carstenová vyrastala v Berlíne a k nemeckému prostrediu sa vo svojej tvorbe často vracia. Štyri desaťročia však už žije neďaleko Salzburgu a má rakúske občianstvo. Je autorkou viacerých básnických aj prozaických kníh, píše divadelné a rozhlasové hry, je autorkou televíznych inscenácií. Dlhšie obdobie stála na čele rakúskeho P.E.N. centra, za svoju tvorbu získala niekoľko ocenení. Ako naznačuje podtitul najnovšej Carstenovej knihy, autorka sa v nej vydáva na putovanie spomienkami, spomínanie predstavuje pre ňu – ako to vyjadruje v úvodnom texte – dobrodružstvo prinášajúce mnoho prekvapení, ponor do pamäti vníma ako účinnú cestu pri hľadaní pravdy. Presvedčenie o význame spomienky ako kontinuity s minulosťou sa ako leitmotív vinie celou knižkou. Písaním-rozpamätávaním sa autorka usiluje priblížiť (aj sebe) „pravú“ tvár vlastného detstva, vlastnej mladosti, textami sa usiluje odpovedať na otázku, aká bola podoba jej osobného času v minulosti, aké boli „skutočné“ podoby jej blízkych ľudí, prostredia, v ktorom žila. Písaním akoby autorka rozkrývala hranice medzi minulou realitou a spomienkou, na ktorú sa niekdajšie reálne udalosti a bytosti premenili, akoby obnažovala vrstvy (polo)zabudnutého v zapamätanom, a tým akoby relativizovala rozdiely medzi jednotlivými časovými dimenziami ľudského bytia. Poviedky zahrnuté do zbierky sprítomňujú svet autorkinho detstva, so zmyslom najmä pre psychologickú drobnokresbu skicujú postavy jej milovaných starých rodičov a rodičov, podávajú sugestívne svedectvo o láskyplnosti tohto sveta, no neidealizujú ho… Témy niektorých poviedok sa môžu pri letmom pohľade javiť ako triviálne (prvé zvládnutie čítania a písania, maturitná skúška, hodina spevu v triede, vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi), Carstenová im však vie vdýchnuť jedinečnú atmosféru, vypovedať o nich spôsobom, ktorý pôsobivo zvýrazní hodnotu detskej skúsenosti, čírosť a objavnosť zážitku, ktorý by už bol mimo detského sveta v takej podobe veľmi ťažko zopakovateľný. Autorke však ide o to, pokúsiť sa nanovo prostredníctvom textu prežiť (a sprostredkovať) autentickosť prežívania detského (mladistvého) subjektu. Robí to jednoduchým, úsporným a striedmym, zároveň však lyricky tónovaným štýlom. V jej poviedkach nanovo ožívajú ľudia, veci, izby, kvety, mŕtvy psík, obľúbené hračky: všetky súčasti niekdajšieho času začínajú na priesečníku pamäti a fantázie svoju zdvojenú existenciu… Z próz Catariny Carstenovej vanie vôňa starorodičovskej záhrady, v ktorej rada trávila detský čas, vôňa domu, v ktorom sa regále prehýbali pod ťarchou kníh starého otca – kníhkupca píšuceho vo voľných chvíľach básne – vôňa zrejúceho hrozna a vína, ktoré z neho starý otec sám dorábal. Vanie z nich však aj strach uložený v spomienkach na roky vojny, na bombardovanie domov a ulíc, na telegramy zvestujúce smrť príbuzných, priateľov, ktorí padli na fronte. Spomienky – radostné či pochmúrne – modelujú tváre, postavy, gestá patriace mŕtvym, no intenzitou neraz prekrývajúce obrazy tých, ktorí ešte žijú. Základný rámec týchto jemne skicovaných próz utvára práve ono splývanie časov, prelínanie zapamätaného s predstavovaným. Prítomná je v nich napokon aj túžba prepájať umenie života so životom v umení, túžba, ktorú sa podarilo napĺňať autorkinmu milovanému starému otcovi a ktorá sa premenila aj na program jej vlastného života… Nazdávam sa, že Carstenová by jemne spracovanou témou detstva, emocionalitou a pozitívnym ladením poviedok mohla osloviť aj našich čitateľov. Autorka je filozofka (Catarina Carsten: Glück und Glas (Lebendige Erinnerungen), Edition Doppelpunkt, Wien 2004)