Politická kríza EÚ

Neschopnosť lídrov EÚ dohodnúť sa na rozpočtovom rámci na roky 2007-2013 prehĺbila politickú krízu v Európskej únii. Hľadanie „vinníkov“ je stratou času. Rozhodujúce je, kam Európska únia pôjde teraz. Je fakt, že dohodu sa nepodarilo nájsť predovšetkým kvôli postoju britského premiéra Tonyho Blaira (ktorého nakoniec podporilo aj Holandsko a Švédsko). Blair nebol ochotný vzdať sa časti rabatu – peňazí, ktoré Británia už 20 rokov dostáva pravidelne späť zo spoločného rozpočtu (v súčasnosti je to asi 4 miliardy eur). Keby to však bolo také jednoduché, pravdepodobne by pomohlo neobvyklé gesto solidarity zo strany nových členských krajín, ktoré v záujme dosiahnutia dohody navrhli, že sa vzdajú časti svojich príspevkov z európskeho rozpočtu a tak sa „vyzbierajú“ na chýbajúcu miliardu. Britská pozícia však nebola len tvrdohlavým a národne-egoistickým trvaním na výhode pre vlastnú krajinu (ako sa ju možno snaží vykresliť francúzsky prezident Jacques Chirac). Hlavným Blairovým argumentom totiž je, že navrhovaný rozpočet EÚ je zlý. Rozpor medzi ambíciami a činmi Keď porovnáme ambície, ktoré EÚ v hospodárskej oblasti má, so štruktúrou výdavkov jej rozpočtu, zarazí nás veľký rozpor. Lisabonská agenda hovorí o budovaní konkurencieschopnej, poznatkovo orientovanej ekonomiky, finančná perspektíva zas určuje 40 percent prostriedkov na poľnohospodárstvo (a ďaleko najväčšiu väčšinu z nich získava Francúzsko). Keď je potrebné zoškrtať výdavky spoločného rozpočtu (na čom mala „svoj podiel viny“ aj Británia, nakoľko bola medzi šiestimi krajinami žiadajúcimi ich obmedzenie na jedno percento HDP), luxemburské predsedníctvo nesiahne na neefektívnu Spoločnú poľnohospodársku politiku (SPP), ale na investície do výskumu a inovácií. Problémom pri tom nie je len to, že SPP pohlcuje príliš veľké množstvo peňazí, ale aj neefektivita, s ktorou to robí. Ak je cieľom tejto politiky udržateľný vidiecky rozvoj, potom sa väčšinou míňa účinkom. Mnohé analýzy poukazujú na to, že z nej získavajú hlavne veľké, bohatšie farmy, bez toho, aby zásadne prispievala k vyrovnávaniu sociálnych rozdielov medzi mestskými a vidieckymi regiónmi. Mimovládne organizácie zas poukazujú na negatívne dôsledky, ktoré má európske intenzívne dotované poľnohospodárstvo na životné prostredie či obchod rozvojových krajín. Na druhej strane verejné investície do skvalitňovania ľudského kapitálu či sociálnych služieb v zaostalejších regiónoch, spojené s dostatočnou podporou rozvoja znalostnej ekonomiky, majú väčší potenciál viesť k udržateľnému a sociálne i regionálne kohéznemu rozvoju. Hlbšia debata Spoločná poľnohospodárska politika je v istom zmysle reliktom francúzsko-nemeckej minulosti európskej integrácie. Zjednodušene možno povedať, že pri jej zrode získalo Francúzsko cez SPP dodatočné prostriedky na financovanie svojho poľnohospodárstva, a za to otvorilo Nemecku trh pre priemyselné výrobky. Ak chcel Blair túto nepísanú dohodu rozbiť, nemohol si vybrať lepší čas – jeho vlastné postavenie je po tretích vyhraných voľbách silné. Naopak, prezident Chirac sa ešte nespamätal z katastrofálneho referenda a kancelár Schröder smeruje v jesenných predčasných voľbách k takmer istej porážke. Okrem toho môže Blair počítať vo svojej iniciatíve väčšinou aj s podporou nových členských krajín. Blair takto vyzerá ako záchranca, ktorý chce prebudovať Európsku úniu do stavu, v ktorom bude schopná čeliť výzvam 21. storočia. Tak komiksovo jednoduché to však nie je. Za francúzsko-britskou hádkou na summite v Bruseli je totiž hlbší konflikt o tom, kam má Európska únia smerovať. Na jednej strane stojí Francúzsko, zatiaľ podporované hlavne Nemeckom, Belgickom či Luxemburskom, ktoré žiadajú hlbšiu integráciu Európskej únie. Na druhej strane je Británia podporovaná Holandskom, Švédskom a väčšinou nových členov s „liberálnejším“ prístupom. Prebrať iniciatívu Európska únia je nevyhnutne politický projekt, otázka však znie, ako bude európska politika stavaná – či bude sledovať viac ekonomicky liberálny model, v ktorom sa verejné inštitúcie (európske i národné) vzdávajú možnosti zasahovať do fungovania hospodárskej sféry, alebo sa európska integrácia využije na obnovenie a posilnenie sociálnych funkcií, ktoré už jednotlivé členské krajiny nedokážu efektívne vykonávať. Podobne ako na národnej úrovni, aj na európskej má „ekonomicky liberálny tábor“ navrch – svojou politikou preberá iniciatívu, zatiaľ čo ten „sociálny“ len bráni posledné staré pozície. Bohužiaľ. Hoci sa európska ľavica často odvoláva na „európsky sociálny model“, fungujúci „sociálny model Európskej únie“ je ešte len potrebné vymyslieť.