Dieťa dnes musí chodiť na náboženstvo

Anna Záborská, poslankyňa Európskeho parlamentu za Európsku ľudovú stranu (KDH) a predsedníčka Výboru EP pre práva žien a rodovú rovnosť Monika Beňová, poslankyňa Európskeho parlamentu za Stranu európskych socialistov (Smer - SD), členka Zahraničného výboru EP Májové diskusné podujatie Klubu Nového Slova (KNS) bolo venované postaveniu žien v Európe a na Slovensku rok po rozšírení EÚ. J. Takáčová: Na úvod spomeniem niektoré údaje z výskumu Inštitútu pre otvorenú spoločnosť, ktorý skúmal postavenie žien v nových členských krajinách v EÚ rok po rozšírení únie. Tento výskum poukázal na viacero nelichotivých výsledkov a skutočností, s ktorými sa stretávajú ženy vo svojom každodennom živote. Ako jeden z najväčších problémov sa ukázali rozdiely v odmeňovaní žien a mužov. Podľa výsledkov tohto prieskumu je Slovensko v tomto smere na jednom z posledných miest. Správa zároveň poukázala aj na viacero problémov pri uplatňovaní sa žien vo vyšších funkciách, či už je to v politickej alebo ekonomickej oblasti. Tretím okruhom, ktorý správa kritizuje, je veľmi nízke povedomie spoločnosti o potrebe rovnoprávnosti žien a mužov. Rada by som sa spýtala paní poslankýň, ako oni vidia tieto problémy, ako vnímajú postavenie žien a mužov rok po vstupe do EÚ na Slovensku, ktoré sú tie oblasti, v ktorých treba pridať, akým spôsobom, a akými nástrojmi by sme mohli zlepšiť nelichotivé postavenie žien v spoločnosti. A. Záborská: Je pre mňa veľkou cťou, že môžem byť dnes medzi vami aj vzhľadom na funkciu, ktorú zastávam v Európskom parlamente (EP). Politika v EP sa nedá robiť bez úzkej súčinnosti s domácou politikou, lebo politika európska je už aj domácou politikou odkedy sme v EÚ. Štúdia, ktorú ste spomínali, hovorí o tom, že postavenie žien nie je dobré nielen na Slovensku, ale ani v EÚ, a podľa môjho názoru sa vstupom do EÚ ani nemohlo zmeniť. Jednak preto, že sme len rok v EÚ a viacero dlhodobých programov, ktoré by čiastočne mohli vplývať na postavenie žien aj na Slovensku, ešte ani nezačali, čiže hodnotiť ich teraz je predčasné. My už sme pred vstupom do EÚ prijali do nášho práva väčšinu európskej legislatívy, ktorá nám bola predpísaná. Ak si pozriem legislatívu na Slovensku, či už je to Ústava SR, pristúpenie SR k Európskemu dohovoru o ľudských právach, či antidiskriminačný zákon, toto všetko sú legislatívne predpoklady na to, aby ženy neboli diskriminované, aby ten, kto ich prípadne diskriminuje, bol za to postihovaný. Ja si myslím, že vstupom do EÚ sa rozšírili možnosti žien kombinovať rodinný život a profesionálny život. Je to hlavne vyššou ponukou pracovných miest, ktoré možno nie hneď po roku, ale časom, dúfam, prinesú ovocie. Otázka súčasného postavenia žien je postavená veľmi komplexne. Ja si myslím, že ju musíme rozmeniť na drobné a opýtať sa na sériu konkrétnych podotázok. Sú ženy aj po vstupe do EP v horšej pozícii na trhu práce, ako boli predtým? Odpoveď je – áno sú. Zarábajú ženy stále v priemere menej ako muži na rovnakých pracovných pozíciách? Áno, zarábajú menej. Hľadajú si ženy po materskej dovolenke zamestnanie ťažšie ako muži, ktorí sú dlhodobejšie nezamestnaní, ktorí sú doma dlhšie, lebo nie sú na materskej dovolenke? Áno, ženy si hľadajú zamestnanie ťažšie. Existujú už podmienky na prácu žien na čiastočný pracovný úväzok alebo na prácu doma? Nie, neexistujú. A nakoniec si povedzme, mohol niekto realisticky očakávať, že sa postavenie žien na Slovensku za rok po vstupe do EÚ zmení? Nemohol. Ten, kto tak rozmýšľal, si nemohol myslieť, že po roku sa to postavenie zmení. A ak si to náhodou myslel, tak sa naivne nazdával, že EÚ nadiktuje našim podnikateľom, aby zamestnávali ženy s nižšou kvalifikáciou, aby zamestnali ženy tam, kde je práca náročná fyzicky, pretože tam ten podnikateľ určite uprednostní muža. Čiže je to tak trochu tak, akoby sme si mysleli, že EÚ nariadi podnikateľom, aby znížili svoj zisk tým, že zamestnajú ženy, ktoré budú pre nich menej výhodné. Takáto predstava nie je dobrá. To, čo sa však zmeniť môže, je ponuka pracovných miest v oblasti štátnej správy. Tu môže zasiahnuť hlavne vláda, ktorá tvrdila, že treba prijať antidiskriminačný zákon, ktorým sa všetko vyrieši. Priznávam sa, že práve kvôli tomu som bola voči tomuto zákonu skeptická. Zákon totiž hneď automaticky všetko nevyrieši, je to v prvom rade zmena myslenia. Ženy môžu svoje postavenie zmeniť vtedy, keď politikou vlády bude zosúladenie profesionálneho a rodinného života ženy v čo najväčšej možnej miere. Toto vidno vo Francúzsku, kde vláda už viac ako 30 rokov systematicky robí takúto politiku, či už v oblasti daní, vzdelávania alebo vychádzania v ústrety v oblasti pracovného času. Francúzsko je jediný štát z veľkých štátov, kde sa pomaly blížia k indexu pôrodnosti 2. Francúzsko bude nakoniec možno jedinou krajinou EÚ, ktorá nebude vymierať. Ale to sa nedá urobiť ani za deň ani za dva. Možno aj nám bude nejaký čas trvať, kým sa dostaneme na rovnakú úroveň ako oni, ale postavenie žien je otázkou dodržiavania ľudských práv. Tie však nestačí mať na len papieri, treba ich dodržiavať. M. Beňová: Keďže nie som žiadny expert na túto problematiku, pokúsim sa povedať politický názor a potom svoj osobný názor. Ale rozhodne si nechcem uzurpovať právo vytvárať alebo načrtávať nejaké teórie riešenia, pretože na to tu sú kompetentnejší ľudia. Pravdepodobne v niektorých veciach sa budeme s pani poslankyňou Záborskou rozchádzať, pretože každá z nás zastupuje inú politickú ideológiu, resp. iné politické hodnoty. Ale máme asi rovnaký názor na to, že rok po vstupe do EÚ sa žiadnym významným spôsobom postavenie žien v Slovenskej republike nezmenilo. Tento názor mám aj ja, a ani neviem, prečo by sa rok po vstupe do EÚ malo postavenie žien na Slovensku zmeniť. Ak porovnáme postavenie žien v tzv. starých členských štátoch EÚ, teda tých, ktoré tam boli skôr ako my, a budeme ho porovnávať so súčasným stavom, tak nemôžem povedať, že by sme aj my postupne nesmerovali k takej úrovni, akú majú ženy v západnej časti Európy. Možno nám chýbajú niektoré progresívne legislatívne opatrenia, ktoré si trúfli urobiť kolegyne v škandinávskych krajinách. Hovorím najmä o prijatí zákona, ktorým by sa upravovalo postavenie žien na kandidátkach politických strán. Ja som bola i som k takémuto návrhu skeptická, pretože sa domnievam, že by to nič zásadné nevyriešilo. A to najmä z toho dôvodu - veď s pani poslankyňou Záborskou máme skúsenosti z pôsobenia v NR SR , že som presvedčená, že to nie sú témy, pri ktorých by sa ženy vedeli spojiť alebo spoločne hlasovať len preto, že sú ženy. Jednoducho to takto nefungovalo. A ak niekto odôvodňuje prijatie takéhoto zákona práve tým, že viac žien v NR SR by dosiahlo, že by sa prekročila hranica 30 %, keď vzniká určitý syndróm väčšej ochoty na spoluprácu, tak v NR SR to tak nie je. Samozrejme, že pani poslankyňa má skúsenosti aj zo svojho výboru v EP, a podľa toho, aké turbulentné boli spočiatku všetky tie udalosti okolo jej zvolenia do funkcie predsedníčky výboru a neskôr pri niektorých ostatných témach, je jasné, že ani v EP nemajú ženy na témy ohľadom postavenie žien rovnaké názory. Neviem, aká legislatíva - či už na komunitárnej úrovni alebo na národnej úrovni - by sa mohla prijať, aby sa do politiky dostalo viac žien, ktoré by potom robili politiku pre ďalšie ženy. Podľa mňa to tak nebude fungovať. Boli tu spomenuté aj iné oblasti. Keď som dostala ponuku na dnešné stretnutie, rozmýšľala som, či si mám pripraviť prejav vychádzajúci z rozličných čísel a prieskumov. Viem však, že väčšina z vás sa touto problematikou zaoberáte. Aj preto som volila skôr cestu dialógu, aby ste aj vy vypovedali, čo političky môžu spraviť, pretože ja vážne nemám nápad. Možno v diskusii nejaký konkrétny nápad vznikne a ten nápad sa bude dať realizovať. Som rada, že takéto stretnutie organizujeme dnes, lebo v minulosti to bývalo tri mesiace alebo pol roka pred voľbami, keď sa političky chceli zviditeľniť. Vtedy sa otvárali obrovské diskusie aj za účasti mimovládnych organizácií, do médií dávali veľké vyhlásenia, že keď prídeme do politiky my, zmeníme postavenie žien, a keď budú voliť naše strany, bude im lepšie. Počas svojho pôsobenia v EP už viem odhadnúť, čo sa dá presadiť a čo sa presadiť nedá. Aj keby ten nápad znel akokoľvek dobre. Na druhej strane, aj my ako ženy pre seba navzájom robíme málo. V Rakúsku si ženy vytvorili ženskú sieť. Sú do nej zapojené známe i menej známe ženy bez ohľadu na ich politickú príslušnosť, a spoločne vytvárajú priestor pre ďalšie. Každá z nich má tam svoju kontaktnú adresu, a dokonca sa zverejňujú výsledky, s akým počtom žien sa dané ženy stretli a koľkým pomohli. Takto je zabezpečená spätná väzba. Neviem, či existuje niečo také aj na Slovensku. Toto je podľa mňa jeden zo spôsobov, ako viac zapojiť seba samých. Keby sme boli na seba navzájom prísnejšie, ako dokážeme byť prísne na mužov alebo ako dokážu byť muži prísni na nás, dokázali by sme viac. A to nielen vo forme deklarácií. J. Takáčová: Ako vnímate stratégiu gender mainstreamingu, teda začleňovania prvkov rodovej politiky do všetkých relevantných politík EÚ? Je efektívna? A. Záborská: Je to jedna z hlavných úloh EÚ. V roku 2002 EP prijal správu, ktorá nariaďovala, aby sa vo všetkých politikách zohľadňovala rodová rovnosť. Ale aj po 3 rokoch vidíme, že to nejde, že sa to celkom neaplikuje, a to ani v EP. Okrem toho, že v europarlamente pôsobí výbor pre práva žien a rodovú rovnosť, je tam aj skupina na najvyššej úrovni pre rovnosť príležitostí pre mužov a ženy. Túto skupinu vedie predseda EP pán Borrell. Skupina má 5 členov, a ja som medzi nimi ako predsedníčka výboru. A práve aj v tejto skupine sme sa zaoberali tým, že v európskej politike gender mainstreaming nie je reflektovaný do legislatívy tak, ako by mal byť. Teraz sa hovorí, že ak neviete, čo robiť, vymyslite si na to výbor, a ten vám to možno zariadi. Posledný takýto výbor vychádza zo spomínanej správy. V každom výbore EP bude jedna osoba (podpredseda výboru), ktorá bude poverená sledovať rodovú rovnosť v každej legislatívnej norme. Teraz sa to rozbieha. Uvidíme, s akým výsledkom. Celé to však vidím na dlhé lakte. Pokiaľ sa budeme spoliehať na inštitucionalizáciu, na predpisy, na výbory, a nie na zdravý sedliacky rozum, že ženy a muži musia mať všade a vo všetkom rovnaké práva, tak to asi nepôjde. Myslím si, že výbor pre práva žien úplne stačí na to, aby túto politiku sledoval. Samozrejme, sú témy, na ktorých sa nie vždy dohodneme. Môžem však vyhlásiť, že pri 90 % tém, ktoré preberá náš výbor, dohodu nájsť dokážeme, či už ide o zamestnanosť, podmienky v práci, či o zosúladenie rodinného a profesionálneho života. Včera sme preberali rodovú rovnosť v oblasti zdravotnej starostlivosti z pohľadu chudoby, venujeme sa feminizácii chudoby, hodnoteniu Lisabonskej stratégie, násiliu voči ženám, obchodovaniu so ženami. Nech sú ženy z hociktorej politickej frakcie, na týchto zásadných témach sa vieme zhodnúť. Politická koalícia a opozícia sa u nás vytvára na základe témy, ktorú práve prerokúvame. V oblasti gender mainstreamingu teda sú určité rezervy, ale to aj podľa toho, či ženy alebo muži majú alebo nemajú vnútornú potrebu venovať sa daným otázkam. Tam je podľa mňa kameň úrazu. M. Beňová: Ja sa nedomnievam, že by to nejakým zásadným spôsobom ovplyvnilo realitu. Skôr si myslím, že by bolo dôležité, aby sme oveľa viac mediálne prezentovali prípady, keď sa so ženou nezaobchádzalo tak, ako by sa v danom prípade zaobchádzalo s mužom. A pomohlo by to asi viac ako neustále vytváranie nových centier a inštitúcií, pretože tie zatiaľ nič konkrétne nepriniesli. Veď keď sa vytvorí nejaká nová inštitúcia, akým spôsobom to pomôže našim ženám, čo prinesie žene, ktorá je napríklad vystavovaná domácemu násiliu alebo je diskriminovaná tak, že nedostane rovnaký plat? Čo jej pomôže nová inštitúcia? Nič jej nepomôže. Mali sme dokonca odbory pre rovnosť príležitostí. Pamätám si ešte, keď pán minister Magvaši robieval posedenia a pripravovala sa koncepcia riešenia tejto problematiky na Slovensku. A čo z nej zostalo? Ako sa realizuje táto koncepcia, čo tým ženám pomohlo? Kde sú riaditeľky týchto odborov, akým spôsobom sú títo ľudia prezentovaní v médiách? Vedia vôbec ženy, že sa na nich môžu obrátiť? Ony možno poznajú niektoré mimovládne organizácie, tie, ktoré sa trošku viac zviditeľňujú. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale naozaj si myslím, že realizácia niekde zaostáva možno za tým chcením, možno za teoretickou prípravou. A veľmi si vážim, že náš predseda parlamentu aj s pani poslankyňou Záborskou a s ďalšími štyroma ľuďmi vytvoril takúto skupinu. Ale zas, ako sa to premietne do prijímanej legislatívy? No nijako. Mária Chaloupková, bývalá riaditeľka odboru pre rovnosť príležitostí na MPSVaR SR. Ja by som si dovolila nesúhlasiť s poslankyňami. Inštitúcie majú jednoducho vytvoriť rámec a podmienky na to, aby sa isté práva mohli realizovať, aby boli nositeľmi kampaní, aby poskytovali podporu obetiam diskriminácie, či už je to v pracovnoprávnom vzťahu alebo v oblasti násilia. Koncepcia rovnosti príležitostí uľahčila nástup legislatívy v oblasti násilia páchaného na ženách a deťoch. Inštitucionalizácia však dnes ide smerom nadol. M. Beňová: Aby sme sa správne pochopili, ja som nepovedala, aby sme zrušili inštitúcie. Ja som len tvrdila, že netreba vytvárať stále nové orgány. Ja absolútne súhlasím s tým, že v tomto smere máme úžasné mimovládne organizácie. Nájdime radšej spôsob, ako zabezpečiť ich financovanie. V nich totiž ženy a muži robia s entuziazmom, zatiaľ čo v inštitúciách to funguje tak, že keď treba, zmeníme názvy, vymeníme kancelárie a vymeníme osoby. A osoby, ktoré tam sú, nie sú vždy zárukou toho, že budú mať eminentný záujem na tom, aby sa v štátnych inštitúciách tieto problémy riešili. Sfunkčnime radšej to, čo existuje. Otázka: Akým spôsobom pomáhate prenášať skúsenosti a nové myšlienky z EP do nášho parlamentu? Čo v tomto smere mienite urobiť? A. Záborská: Keby sa mal entuziazmus alebo nadšenie pre rovnosť príležitostí, ktoré panuje v EP, preniesť na Slovensko, tak nemám problém s publicitou. Na úrovni EP je to z 80 percent len na deklaratívnej úrovni. Neviete si ani predstaviť, aké prekážky sú kladené výboru pre práva žien. Väčšina ľudí povie, že tento výbor treba zrušiť. Odkedy som tam, len bojujeme. Dokonca si myslím, že aj koordinátori, ktorí boli menovaní pri jednotlivých výboroch, tam sú len kvôli tomu, aby sa povedalo, že výbor pre práva žien a rodovú rovnosť nemá čo robiť, že ho treba zrušiť. Som ochotná zabezpečovať komunikáciu medzi vládou a parlamentom aj z tej pozície, ktorú v EP zastávam, ale nie ako reflexiu európskej politiky. Lebo tam by sme ďaleko nedošli. Sú materiály, ktoré boli prijaté v EÚ, niektoré sú záväzné, niektoré záväzné nie sú, pre nás v niečom platí právo subsidiarity. My musíme zmeniť myslenie ľudí. Od ľudí, s ktorými sa denne stretávame, až po vládu, poslancov, prezidenta. Môžeme si sadnúť, môžeme si vypracovať plán, čo sa dá za štyri roky, kým sme v EP, urobiť. Samozrejme, európska politika je domáca politika, a to nie je niečo, čo by bolo oddelené. Povedzme si, ako budeme spoločne postupovať. Ja som pripravená. M. Beňová: Ak hovoríme o rovnosti príležitosti, tak my ako poslankyne EP nemáme už žiadnu možnosť prísť s návrhmi do národného parlamentu. A dobre vieme, aký k nám majú vzťah poslanci NR SR a aké ťažké je vôbec prísť s nejakým návrhom, nápadom a žiadať o podporu v NR SR, prípadne niektorého z našich kolegov alebo kolegýň, aby niečo podobné vo forme legislatívy navrhli v NR SR. Takže aj tu funguje niečo ako nerovnosť príležitostí. A ono to je naozaj o celej spoločnosti. Naši západní susedia sú predsa len liberálnejší. My ešte máme veľmi ďaleko od toho, aby naša spoločnosť bola rovnako liberálna, aj keď tu možno budú aj ideologické rozdiely. A kým sa spoločnosť aj v ostatných subsystémoch nebude viac liberalizovať, tak nemôžeme čakať, že práve v tejto otázke sa spoločnosť zásadným spôsobom priblíži k tomu, čo lepšie funguje niekde inde. A. Záborská: Ja si myslím, že ľudské práva nie sú ani konzervatívne ani liberálne. Ľudské práva sú ľudské práva, a tie treba dodržiavať u každého. A keď mám hovoriť o tom, kam sme dospeli za ten rok, kde sú už staré členské krajiny, tak tomu neverte. Oni často žasnú, akú my máme legislatívu, čo my robíme pre ženy. Zákon o domácom násilí možno ďaleko predstihol všetky európske krajiny. A keď počujem problémy, o ktorých rozprávajú ženy – poslankyne zo Španielska, Portugalska či z Talianska, tak u nás by toho boli plné noviny a rozum by nám nad tým stál. Čiže nie sme na tom až tak zle, ako si mnoho ráz myslíme. J. Takáčová: Pani Záborská, nemáte pocit, že konzervatívnou politi-kou, ktorú vo vzťahu k ženám a rodine presadzujete, sama prispievate k posilňovaniu rodových stereotypov? A. Záborská: Rodový stereotyp je pojem, ktorý je moderný, ktorý je zaužívaný. Na druhej strane ide tu o rešpektovanie osoby, či je to muž alebo je to žena. A ja si nemyslím, že je to konzervatívne alebo liberálne. Podľa Lisabonskej stratégie má byť 60 % žien zamestnaných. Hovorí sa o tom, že veľmi málo mužov ide na rodičovskú dovolenku. Je to rodový stereotyp alebo muži na tú rodičovskú dovolenku nechcú ísť? Treba vytvoriť podmienky na to, aby hociktorý z rodičov si mohol zobrať rodičovskú dovolenku. Treba vytvoriť podmienky na to, aby keď žena chce ísť do práce, aby mohla ísť do práce. Aby jej práca a čas, ktorý strávila s deťmi, boli nejako ohodnotené. A ak už nie peniazmi, tak aspoň tým, že keď po 5 rokoch nastúpi do práce, aby jej nenapísali nulovú prax. Čiže nemôže byť na najnižšej priečke platovej tabuľky, ak to zjednoduším. Je to rodový stereotyp, keď žena - matka, ktorá sa stará o deti, sa o ne stará rada a je spokojná a jej manžel si to cení? Alebo zrušíme rodový stereotyp, keď povieme, že všetky ženy po dvoch rokoch či po roku materskej pôjdu do práce? Treba vytvoriť systém, treba pomaly meniť myslenie ľudí. A potom nebudú žiadne problémy. M. Beňová: Ja som v tomto asi absolútne najhorší príklad, pretože som úplne v protiprúde toho, čo my voláme rodové stereotypy. Ja som človek, ktorý úprimne priznal, že rodina nie je na najvyššom mieste mojich priorít, ale že je to moja kariéra, moje zamestnanie. Aj keď som tým vyvolala obrovskú vlnu veľmi zvláštnych reakcií. Ale aj o tom je podľa mňa prelamovanie rodových stereotypov, keď aj známejšie ženy na Slovensku otvorene hovoria, že to tak je. Mne jednoducho všetko vyletelo hore len na tej jednej strane a na tej druhej mi to zostalo stáť niekde inde. Ale zas nemám pocit, že by moje dieťa, môj 17-ročný syn bol odtrhnutý odo mňa ako matky. Práve naopak, keď porovnám niektoré svoje priateľky a ich vzťah k deťom, tak môj vzťah so synom je oveľa otvorenejší, oveľa úprimnejší. To, že sme strávili menej času teraz, keď som staršia, mi je ľúto. Na druhej strane zas, ak by som s ním bola možno viac - ak by som sa bola podriadila rodinnému stereotypu a bola žena v domácnosti, tak možno by som si dnes zase vyčítala, že som nevyužila tú druhú šancu. Jednoducho sa v živote treba nejako rozhodnúť. Ženy, ktoré sa rozhodnú, že rodina je pre nich prioritou, si osobne vážim, pretože je to z môjho pohľadu obetovanie sa. Žiaľbohu, a to dúfam, že sa nikto neurazí. No a tie, ktoré zase na rovinu povedia, že viete čo, ja chcem robiť kariéru, tým patrí taká istá česť. Otázka: Aký je váš postoj k zmluve o výhradách svedomia? Nemyslíte si, že bude zasahovať do reprodukčných práv žien? M. Beňová: Je to momentálne dosť citlivá téma. My sme mali nedávno stretnutie aj na našom veľvyslanectve v Bruseli, kde sme mali urobený výklad. Keďže tému inicioval môj kolega z frakcie, so skupinou ďalších poslankýň a ďalších poslancov som sa k nej pripojila, a to preto, lebo som nesúhlasila už so základnou vatikánskou zmluvou. Štát má slúžiť všetkým občanom rovnako a v rámci toho im má dávať aj dostatočné – rovnaké šance výber. A v tom je zachovaný jeho liberálno-demokratický charakter. Samotná vatikánska zmluva to už však mení. Vy ste hovorili o žene, ktorá nebude mať možnosť nájsť si iného lekára. Ja poviem príklad, s ktorým som sa stretla osobne, lebo sa na mňa rodičia obrátili. Bol zavedený povinne voliteľný predmet náboženstvo a etická výchova. Stalo sa to v jednej obci, kde mali len jednu žiačku, ktorá sa hlásila na etickú výchovu. Jej rodičia trvali na tom, že bude chodiť na etickú výchovu. Aký to narobilo problém? Rodičia boli úplne nešťastní. Dieťa dnes musí chodiť na náboženstvo. Ináč by jej rodičia museli zabezpečiť, aby mohla chodiť až do druhej obce a aby sa tam zapojila do vyučovania predmetu, ktorý rodičia chceli, aby navštevovala. Takže to môže priniesť aj takéto problémy. Úlohou legislatívcov je podľa mňa zjednodušovať zákony, aby boli bližšie k ľuďom, a nie ich komplikovať. Ja mám naozaj úctu k všetkým náboženstvám. Mám úctu k všetkým veriacim ľuďom, ale takisto si myslím, že takú istú úctu si zaslúžia aj tí, ktorí sú ateisti a ktorí nechcú, aby takéto veci im akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovali život . A. Záborská: Som presvedčená o dvoch veciach. Medzi základné ľudské práva, o ktorých sme tu hovorili, patrí aj právo výhrady vo svedomí. Samozrejme, každý má svoje svedomie, ak teda uznáva svedomie, lebo nie všetci uznávajú svedomie, a podľa tohto svedomia sa rozhoduje. A malo by mu byť umožnené, aby nemusel konať v rozpore so svojím svedomím. To nie je len otázka politická, to je aj otázka psychologická. Dokonca aj otázka psychiatrická. Keď človek dlhodobo koná v rozpore so svojím svedomím, volá sa to kognitívna disonancia. Keď človek koná v rozpore s tým, čo si myslí, v rozpore s tým, čo cíti, tak to má u neho až psychiatrické dôsledky. A my sme demokratický štát a mali by sme rešpektovať právo výhrady svedomia, nehovoriac o tom, že nám to zaručuje aj ústavná zmluva, ktorá bola prijatá aj v NR SR, rovnako ako aj Európska charta ľudských práv. Tak prečo by sme sa mali báť nejakej inštitucionalizácie tohto práva? Nebudem zachádzať do podrobností, pretože táto zmluva je len v štádiu rokovania, ale už v súčasnom znení nie je v rozpore so žiadnym dokumentom EÚ, ani s acquis communaitaire. A toto nemám od právnych expertov KDH, potvrdili nám to aj na tom stretnutí, o ktorom hovorila pani poslankyňa Beňová na veľvyslanectve, kde si dali urobiť právnu analýzu. To, že je v zmluve napísané, že to bude na základe učenia katolíckej cirkvi, no to je normálne, pretože je to zmluva medzi SR a katolíckou cirkvou, resp. Svätou stolicou. Ale pri výhrade svedomia sa nikto nebude nikoho pýtať a nebude musieť doniesť potvrdenie o krste, o sobáši, potvrdenie o tom, že chodí každý týždeň do kostola. Výhradu si bude môcť uplatniť ktokoľvek, nielen katolíci. Veď nie sú to len katolíci, ktorí nechcú ísť bojovať do Iraku. Sú tu aj ľudia, ktorí sú bez vyznania, a aj oni majú zábrany. Na základe týchto zmlúv aj títo ľudia budú mať právo uplatniť si výhradu svedomia. V tomto zmysle tam teda nie je žiadna diskriminácia. A spôsob aplikácie v SR sa stanoví zákonmi, o ktorých sa bude diskutovať a ktoré ktoré prijme NR SR. Čiže ak poslanci uznajú za vhodné dať do zákona o zdravotnej starostlivosti to, že lekár musí informovať ženu o tom, kde je najbližšia lekáreň alebo kde je najbližší lekár, ktorý robí eutanáziu, tak to bude zakotvené v zákone o zdravotnej starostlivosti. Ale to neznamená, že tá zmluva je zlá. Mňa len veľmi mrzelo, že na základe zlej interpretácie a často tendenčnej interpretácie, ktorú dostali poslanci EP, sa v tomto prípade miešali do našich vnútorných záležitostí. Hlavne vo veci, ktorá bez nejakej objektívnej analýzy je v rokovaní. A to neposlúžilo dobrému menu Slovenska. M. Beňová: Ja sa, naopak, domnievam, že EP je práve tou inštitúciou, odkiaľ majú vychádzať takéto podnety, samozrejme, bez toho, aby boli právne záväzné. A oni ani nemôžu byť právne záväzné. V prípade, že by sa potvrdilo, že tu dochádza k nejakému zákonnému nesúladu, mali by nasledovať ďalšie kroky. Ale už nie na pôde EP. Domnievam sa, že ako predstavitelia EP, ktorí sú priamo volení, by sme sa mali zaoberať aj takýmito vecami a poukazovať na to, čo z nášho pohľadu nie je v poriadku. Diskusiu spracovali Alena Behúnová a Judita Takáčová