Návrat do Galície (POKRAČOVANIE)

Tak ako Franza, keď bola ešte dievča a postávala s anglickým vojakom a učila sa anglicky a zrazu sa otočila a bežala, utekala celou cestou až dolu k riečke Gail, do ktorej ho hodila Tschinowitzova banda, a v ktorej by sa ako desaťročný pri brehu utopil spolu s bezmocnou hŕstkou vrstovníkov. Vtedy prišla a, aj keď ju nevidel bežať, ešte teraz, po rokoch, si ju vedel predstaviť ako beží, jeho bosonohá divoška, čo vytiahla z vody svoje mláďa. Bol blázon, že cestoval do Viedne. Musela prísť domov, bola alebo mŕtva alebo doma. Netreba políciu. Netreba Jordana. Veď: mohla byť len mŕtva, alebo – bola to znovu Južná dráha, ktorú videl, tá pravá, tienistá, hrdzavá, a keď bude vlak odchádzať, bude mať konečne túto ohrozujúcu stanicu za sebou. Rozmliaždenú rúru nezlomí a sliepňajúci knôt nezahasí. Nočná jazda vlakom. Domov do Galície, Matúš 12, 20. Aká neodolateľná je Galícia, láska. Teraz bol celkom vyčerpaný a znovu a znovu zaspával. Láska je ale neodolateľná. No veď hej, nesie jej pár šiat. Inak mu nič nenapadlo, nič podobné mu neskrslo v hlave, nepoznal také vety a myslel si, Jordanovia na tomto svete, a ako pokračuje ďalej veta, ktorú Franza stále vravievala, Jordanovia na tomto svete sú nepokoriteľní, lásku však pokoriť možno – tá veta znela úplne inak, bola to jej kultová veta: medzi sto bratmi. Opýtal by sa jej, čo to má znamenať: medzi sto bratmi. A čo myslel tým Jordanovia na tomto svete, z jednej osoby urobil viacerých, len preto, že tá dotyčná osoba ho hnevala a od začiatku mu bola podozrivá, no nič iné medzi nimi nebolo. Čo už len môže vedieť tento otrok poriadku a cti? V Martinovej nevyčerpateľnej zásobe nadávok bolo ešte asi sto slov, ktorými mohol v túto noc zašliapnuť Jordana alebo Jordanov do prachu, ako: kto si myslí, že je, tento, a čím viac ho únava okrádala o vzájomnú súvislosť jeho hnevu, tým viac sa vytrácala; videl obrazy svojej sestry, len v noci, keď prichádzal, nemohla dobre utekať dolu brehom a nemohla byť ani bosá, s večne doškriabanými nohami a s vlečkou zo závesu z izby, ktorého zdrapy mala stále na sebe, ona Rannerová, vulgo Tobai, posledná z rodiny, mýtická postava, ktorá ho vytiahla z rieky Gail, ona, ktorá vošla do najstudenšej vody, a kvôli tejto postave sa utiahol znova do detstva, na ktoré nemal žiadne spomienky, len zopár narážok, zopár okamihov, vojna skončila, nízko letiace lietadlá, biely chlieb, anglický kapitán, kanistra s marmeládou, do ktorej strkal prsty, a potom ich oblizoval, vojaci a potom ďalší vojaci, veľmi priateľskí, oni aj priviezli mamu do Maria Gailu a pamätal si na pohreb (alebo ho Franza na pohreb vôbec nezobrala?), lamentácie príbuzných, staručká Nona a ešte starší Neni, prastarí a ešte bezmocnejší ako deti, otec na zozname nezvestných, na mnohých zoznamoch, už žiadny pohreb, potom žiadna Nona a už žiadny Neni, už len Franza, ktorá ho ukazovala vojakom za biely chlieb a za čokoládu a aj jednému kapitánovi, jedného dňa ho znovu vzala do školy a aj ona sama odišla do školy. Temnota. Veľká medzera. Nemcová mu nikdy neuverí, že tu ide o jeho sestru. Cesta z Warmbadu až ku Gail, spolkom pre cestovný ruch označovaná ako Cesta číslo 21, vychvaľovaná ako chránená krajinná oblasť, okolo Zellerbadu, popri Zillerbachu, vedie čiastočne romantickým zalesneným územím. Vychádzkovým krokom prídeme až k riečke Gail, potom pešo asi hodinu a pol, s pekným výhľadom na sever, pozri Cesta číslo 10. Bod, kde sa stretávajú tri krajiny. Tri jazyky. Odtiaľ sa môžeme vybrať naspäť, pozri číslo cesty. Martin sa odviezol taxíkom len po železničné priecestie do Warmbadu, musel kráčať, áno, aj popri Zillerbachu, ale v noci nebolo nič vidno a v myšlienkach nebolo nič, čo by ho nabádalo vydať sa na cestu späť. Vyvetral zo seba túto cestu, tie dlhé hodiny na železnici a zhlboka sa nadýchol. Potom začul Gail, na zákrute, túto rieku nemohol prepočuť, tam, kde sa potok Zillerbach odvážil vliať do hučiacej vody a teraz sa Martin musel vzchopiť a pripraviť sa na zatuchnutý dom, ktorý im ostal, nuž čo, jemu, Franze peniaze, jemu dom a tiež aj trochu peňazí, takmer všetky ich utratil za štúdium, ale dom bol ešte tu. Poznal každú nerovnosť cestičky, odbočil tam, kde cesta odbočila od brehu, vždy v presnom odstupe od hukotu vodu, s meracím zariadením, ktoré tu bolo zabudované pre túto oblasť. Aspoň že Vykopávka nikdy nevkročil na túto pôdu, nikdy nespoznal nápisy a mená, ktorými to tu všetko bolo zašifrované a nikdy nepoznal Franzu, ako chodievala s lampášmi vyrezanými z tekvice, popoludnia s ním na senách, bunkre v stohoch slamy a v stohoch sena, naučila ho vyrezávať tekvice a opekať si kukuričné šúľky a bývať v sene, akoby to bolo všetko, čo bude raz vo svete potrebovať a vždy a všade ho vláčila so sebou, toto vláčenie, to bolo ono, hľadať jedlo, umývať ho a obliekať a vyzliekať a potom si navzájom dávali veľa sľubov, ktorých obsah si už nepamätá, iba to, že budú spolu žiť, keď bude „veľký“ – ona sa ako štrnásť pätnásťročná už asi pokladala za „veľkú“, to sa na ňu podobalo, na túto Giču. Že práve na toto zabudol! Tak ju predsa volal, vindišským slovom znamenajúcim dievča, táto Giče bola pre neho súhrnom pojmov pre všetky Giče, mali šikmo posadené oči bez akéhokoľvek výrazu. Ale potom niečo do toho prišlo, a hoci sa jedného dňa obaja ocitli vo Viedni a on ju počas svojho prvého semestra stretol v kaviarni Herrenhof, musel upustiť od slovka Giče, úporne sa pridŕžal mena Franza, aj keď ju všetci študenti okolo volali Franziska, a keď už bolo všetko popretŕhané a oni si už nemali čo povedať, táto malá dáma, ktorá často menila účesy a svojím nadaním na jazyky bez prízvuku preplávala z galícijského nárečia do viedenčiny, tá, ktorá prechádzala Herrengasse a Kohlmarktom akoby nikdy v živote nechodila po moste Zundelholzelbrucke. Kvôli dôležitejším veciam jej už potom nekládol žiadne otázky a neskôr len kde tu v myšlienkach, ktoré nemohol vysloviť nahlas, až oveľa neskôr chcel od nej niečo vedieť, lebo ešte poznala rodičov a museli jej chýbať viac ako jemu, napríklad otec, nielen kvôli zoznamu nezvestných, ale aj kvôli tým dvom černastým bradaviciam na tvári, to sa jej chcel opýtať, keď ju prvý raz uvidel s Jordanom a pri odchode, po prvom vzájomnom oťukávaní muža s bratom, si všimol, že profesor má na tvári také isté dve tmavé bradavice, tu ho niečo vyľakalo, napadlo mu, že Franza hľadá ochranu a to si nevedel predstaviť, lebo ona bola vždy jeho ochranou, že aj ona niečo hľadá, čo nie je on a že sa vydala za otca, tak si to pomenoval, veľmi výstižne a potom ešte Otec-Imago podľa najnovších vedomostí prvej prednášky. Zatiaľ, kým Martin rozmýšľal o bradaviciach ako o dôvode na sobáš, prišiel k domu a otvoril dvere, bez toho, aby hľadal kľúč pod prázdnym kvetináčom na podokenici – dvere boli otvorené, museli byť predsa otvorené. V chodbe svietilo svetlo a dvere do izby boli pootvorené, lavicu pri kachliach videl poslednú, najprv uvidel jej nohy, prevesené konča lavice, v bielych pančuchách, topánky sa jej museli skotúľať na zem pod ňou, topánky boli to najsmutnejšie. Ostal stáť pri dverách, ona sa vystrela, obrátila sa, pridŕžala sa kachieľ a ostala skrivená a zadrapená, polosediac tam visela. Rýchlo k nej podišiel, pobozkal ju na líce a, kým ju stihol pobozkať na druhé líce, odvrátila hlavu. Nie. Nepozeraj na mňa. Pokúsil sa vziať ju do náručia. Vedela som, že prídeš. Konečne prídeš. Vedela som, preto som ešte hore, vedela som to. Martin ešte stále nevydal zo seba ani slovo, lebo teraz videl jej tvár, ktorú si vtláčala do jeho kabáta. Dúfal, že si nevšimne nič v jeho tvári a tiež nie, že ešte nič nepovedal. Hlavná vec, že si prišiel, vieš – koktala, už ani poriadne nerozumel, čo vlastne hovorila, len to, že ešte stále sa snažila niečo povedať, ale už nemohla hovoriť. Bozkával ju a držal ju pevne, bozkával ju na špinavé, spotené vlasy. Teraz nemusíš nič hovoriť, hlavne, že si tu. Ja – zasa sa nedostala ďalej, a nielenže plakala, bolo to ešte niečo iné, čo malo s plačom spoločné len slzy, triasla sa a telo si s ňou robilo niečo, čo nemohol zadržať rukami, bola v kŕči so silnejúcimi trhanými pohybmi, chvela sa a chcela ho odsotiť, a potom sa doňho znovu zakvačila a on neustále opakoval, ale Franza, Franza, mohol len dookola opakovať jej meno a držať ju a nevedel ako dlho to všetko trvá a ako dlho to ešte bude trvať, raz ju držal voľnejšie, raz pevnejšie a už ju nevnímal, ale myslel už len na to, že toto bola nemožná situácia a v tomto dome a široko ďaleko žiaden lekár ani telefón, a keď sa poskladala, akoby nemala svaly, ani kosti, a keď mu ležala jej hlava na ruke, ak nebola mŕtva, nie, to nebola, smrteľne chorá, znovu získal pôdu pod nohami, ktorú tak potreboval, teraz už len musel s ňou prebdieť noc a ráno, a potom hneď – ráno chcel! Zodvihol ju a odniesol ju do spálne, v ktorej nebolo nič, len dve starorodičovské postele a položil ju na posteľ, ktorú povliekol pre seba, matrac zašuchotal, strašný zvuk v mŕtvolnom tichu a bez dychu, šuchotalo kukuričné šúpolie, ale Franza ležala celkom ticho a asi to nepočula, chytil ju za zápästie a hľadal niečo, o čom si myslel, že je to pulz, a ten aj tak nenašiel alebo bol príliš slabý a rátanie by mu aj tak nepomohlo, lebo nevedel, koľko úderov má človek, rozopol jej šaty, ale bolo to oveľa ťažšie ako si predstavoval a buď mali Nemcová, Karin a Fanny iné podprsenky a pančuchové pásy, a tak násilím poodtŕhal všetky háčiky, keby to len nebolo také ťažké a samozrejme ešte nikdy nič neodopínal žene v mdlobách, potom sa na ňu pozrel a nevedel, čo si má s ňou ďalej počať, bol hladný, nemohol na ňu civieť, išiel do kuchyne a odkrojil si pár krajcov chleba a zopár koliesok salámy, ktorú tam nechal a fľaša vína bola tiež ešte do polovice plná, ale zabudol ju zazátkovať, víno vyprchalo, skyslo, balansoval s tanierom, pohárom a fľašou naspäť do izby, sadol si na druhú posteľ a pustil sa do jedla, mal hlad a všetko to prehĺtal a pozeral sa na ňu a premýšľal. Všetko, o čom premýšľal počas jazdy vlakom domov, zrazu stratilo zmysel a všetko, na čo si spomenul, to už nebola voľakedajšia Franza a tiež nie tá cudzia dáma z Viedne a z Galície, tiež nič nezostalo okrem faktu, že ležala mimo akejkoľvek trate a cesty a akéhokoľvek spojenia a že teraz by potreboval minimálne osem hodín na to, aby niekoho dostal do poriadnej nemocnice. Tento týždeň ešte raz do Viedne! To bolo skutočne to posledné a na niečo poriadnejšie teraz nepomýšľal a ani to nechcel. Napil sa. Celý mýtus jedného detstva a jednej záhady, ak tam nejaká bola, a jedného znovunájdenia, to všetko sa skĺzalo spolu so žuvaním chleba a salámy a s vínom a za matnej ťažoby týchto faktov, ktoré si niekedy predstavoval ešte horšie, ale nie tak a nie v tejto schátranej chyžke, biednom pozostatku impozantného majetku, ktorý síce nebol až taký impozantný, len v tomto okruhu medzi Tschinowitzom a Dobrowou, kde ste mohli patriť k malým alebo veľkým, a to tu v Galícii bolo jedného dňa veľké, jedna ríša a jeden názov, a teraz nič z toho, ale zato elektrické svetlo a tečúca voda a dve nie celkom čisté ľanové plachty, v ktorých ležala Franza a žiadne pohodlie, žiadny zvonček, na ktorý by ste mohli zazvoniť, neznámi susedia, dvojplatnička, zopár uterákov, handry a plechový lavór. Asi by mal Franze uvariť čaj, asi čaj, ak môže vôbec piť, ak bude môcť, ak vôbec chce. Neuložil by tu ani zdochýnajúceho psa a pre slečnu Nemcovú objednal dvojlôžkovú izbu so sprchou vo warmbadskom dvornom hoteli, to sa tak patrí na trojtýždňovú známosť, Elfi Nemcová, ak aj bola momentálne nezamestnaná manekýnka bez opory priemyslu a obchodu, Elfi nikdy nebola vypočítavá, čo dokazovala aj jej vytrvalosť voči Martinovi, ale bol jej dlžný slušný hotel a to aj od neho očakávala, aj keď jej nesebeckosť spočívala v prechodnej náklonnosti k notoricky zle zarábajúcemu mladému vedcovi a svoju poľovačku na výnosnejšie známosti teraz praktizovala o niečo menej horlivo. Nikdy však z neho nevanul ten závan trpkej chudoby v protiklade s tisícami vo Viedni, ktorých postavenie bolo neurčité, vedel si vždy všetko zariadiť a dal jej pocit, že má dočinenia s mladíkom, ktorého nielenže pokladajú na univerzite za nádejného, ale ktorý so svojím okruhom známych a priateľom patrí k tej vrstve, ktorá po totálnom znovurozvrstvení znovu tvorí tú tenkú a výnimočnú vrstvu, prostredníctvom výrazov, ktoré používa a vďaka narážkam, ktorým rozumie len ona, spôsoby, ktoré má, a aj zlozvyky, ktoré si môže dovoliť – a predovšetkým ako si ich dovoľuje! To, že teda Nemcová so svojou povážlivou postavou, hrdo-nežným držaním hlavy, pri tom ste si museli myslieť, že pózuje pred nejakým starým priečelím a v pozadí vzlieta kŕdeľ holubíc alebo pri rozpadnutom zábradlí, kde ako kontrast povievajú jej prekrásne vlasy a všetko je to presne na okamih vyrátané, alebo ako si naťahuje rukavičku a na fotku sa dostane aj slepec s klobúkom na chodníku – že vlastne slečna Nemcová neplytvá svojou krásou len tak pre hocikoho. Pretože v tomto meste to trvá nekonečne dlho, kým niekto príde na to, v akých úbohých podnájmoch, popri koľkých chorobách a morbídnych rodinných pomeroch žije niekto, kto cez deň s istotou a samozrejmosťou na Kohlmarkte suverénne vkročí do dverí kaviarne Demel alebo má lístky na premiéru, alebo v akých nevkusných novostavbách niekto pracuje a vegetuje, niekto, kto sa tiež zaraďuje do tejto spoločenskej vrstvy, v bytoch, ktorých architektov môžeme nazvať hazardérmi povojnových čias, špekulantmi a gangstermi, ktorí zmizli so splátkami, a ktorých už nikto nemohol brať na zodpovednosť za zle sa zatvárajúce dvere, drobiace sa steny a stiesňujúcu úzkosť, ktorá vychádza najavo asi tak málo ako obrovské labyrinty miestností v starých bytoch a vilách, ktoré si chátrajú uzamknuté a zapadnuté prachom. Záhada jedného viedenského bytu sa nedá rozlúštiť, nedokážu to ani najbližší priatelia a tí ľudia, ktorí sa opovážili pozvať novozbohatlíkov, starozbohatlíkov a nemali čo skrývať a mali kúpeľňu, ktorú mohli predviesť hosťom, slúžky alebo kuchárky, čo otvárali dvere, nápoje v zásobe a už mali v kuchyniach chladničky a nie šváby. Iní ľudia si telefonovali a dohovárali si stretnutia v tých istých reštauráciách a kaviarňach, do ktorých chodili aj tí odvážlivci a tam na seba natrafili, bez toho, aby sa prezradili. Vždy to boli náhody, ktoré otvorili Martinovi oči o pomeroch univerzitného profesora alebo novinára alebo ženy, ktorá mala úspech, úmrtie, zriedkavejšie volanie o pomoc, ešte zriedkavejšie iskierka dôvernosti, lebo v tomto prípade bolo zachovanie tajomstva a rešpekt pred ním vecou cti, poznačili ste si len niekoho telefónne číslo a adresu, ktorú si zapíšete za číslo ako nejakú kartušu celkom nového proletariátu, tú ste nikdy nepoužili, alebo len ak ste napísali list z cesty a ak ste niekoho v meste nezastihli, tak ste tam jednoducho nešli, ale poslali ste telegram. Ženy, čo ste si brali na byty a do izieb a do požičaných bytov – nech to bol ktokoľvek, tie držali ústa a nehovorili, aj to bola schôdzka, lebo Viedenčanka by sa vždy priznala, s kým spáva alebo chodí, má aféru alebo pomer, a to neboli bezpodmienečne synonymá, ale o mieste a pomeroch zachová mlčanlivosť a Elfi Nemcová bola dieťaťom Gurtelu, ale nie z jeho najlepšieho konca, nikdy sa ho nespytovala, on sa nepýtal jej, a tak o ňom nevedela oveľa viac ako ostatní – a čo sa týkalo Korutánska, to že tam niekde na juhu, v nejakom nemožnom zapadákove vlastnil dom, ak sa to vôbec dalo nazvať domom, a mal tam rodinu, ak to vôbec bola rodina, niečo tam vlastnil, lebo tam z času na čas odcestoval, v zime, možno lyžoval, a cez letné prázdniny asi plával; Elfi Nemcovú chcel ubytovať vo warmbadskom dvornom hoteli, lebo domov by ju nikdy nevzal, sem nikdy. Martin sa obzeral okolo seba a skúsil odhadnúť kúpnu cenu domu, o ktorej už možno špekuloval niektorý zo susedných sedliakov, alebo nejaký hlupák z mesta by si to mohol kúpiť, alebo Nemec, lebo Nemci sa pri svojom mierovom ťažení svetom vo vykupovaní pozemkov dostali až sem, do tohto zastrčeného kúta. Keď prvý raz rozmýšľal o predaji, bolo to kvôli Franze, lebo tu ležala a on si myslel, že musí pre ňu niečo urobiť. V tomto vytriezvení, v tomto odhadovaní, dokonca v stanovení ceny, ktorú by nikto nezaplatil, zabudol na dedičskú zmluvu, lebo sa zaviazal, že nikdy nepredá, a keď si na to znovu spomenul, pomýšľal na nejaké východisko. Čo mal s touto sestrou, čo ho vlastne bolo po nej? Musel sa tomu podrobiť, v noci ešte raz zájsť do Warmbadu, poprosiť vrátnika vo warmbadskom hoteli, podporiac svoju prosbu prepitným, či by si nemohol zavolať, lebo teraz v noci sa možno profesor nad ním zmiluje a vypočuje ho, Martin povie zľahka a akoby mu tým robil láskavosť, že náhodou našiel pani Jordanovú, do toho sa miešať nemôže, preto si má pán Jordan prísť po manželku, alebo si ju má vyzdvihnúť prostredníctvom červeného kríža, lebo veď on sám je za ňu zodpovedný a je lekár a služobník k tomu a jej zákonitý manžel a s mŕtvolou sa asi nebude môcť rozviesť a jeho, jej brata sa to ostatné aj tak netýka, má svoje letenky a lístky na loď vo vrecku, kufre zbalené a jedinečnú príležitosť, ktorú si nechce nechať ujsť, a o pulze, predstieranej smrti a vôbec o chorobe, lebo asi to tak bolo, toho veľa nevie, aby dlhšie ako deň znášal takú zodpovednosť (zodpovednosť psychoterapeuta – bola to Vykopávkova formulácia?), v každom prípade to bolo pre tú zodpovednosť, a pre Martina malo zmysel to, keď kremeň tvoril spolu s epidotom jemnozrnnú štruktúru, zrnká ozubené a zvlnené a o zelenej bridlici s možným výskytom diabasu a tufu áno tufu, presne, v tom bol naozaj dobrý, ale nerast sem či tam, bohatý na chlorit a epidot s jednotlivými okami živca – nerozumel zatvoreným očiam svojej sestry a aké boli podozrivé a čo sa v nich nachádzalo. Výbrus č. 331, to by profesorovi rád objasňoval, ale tu brúsili jeho sestru bolesti a čosi, čo nemohol vo svojom obore preskúmať a výbrus jeho sestry, ktorá bola z novoveku a nie z druhohôr, ten nevedel opísať a určiť, len nerast mu dával zmysel, mal štruktúru, kresbu, body nálezu. A Franza mala slová, a potom už ani tie. Nemal ani v úmysle ísť teraz znovu do Viedne a ani v úmysle... Martin dopil, víno bolo naozaj kyslé, vstal a vošiel do kuchyne, vzal z police fľašu pálenky Steinhäger, rýchlo vypil zopár dúškov, lebo zajtra, to bolo veľmi dôležité, zajtra chcel a to určite. Veď aj mohol zavolať Alde, dobráčka Alda, jej dobrota a ochota pomôcť a jej šikovnosť ho naplnili teplou dôverou, ktorú mu dodala aj pálenka, ešte k tomu bola lekárka, vyškolená a vedela, ku ktorému lekárovi a kam by museli vziať Franzu, takú dobrú starú priateľku ako Alda si mohol želať každý v tomto meste, kde ste sa nemohli na nikoho spoľahnúť a on si gratuloval k Alde a ešte si potiahol. Alda dá celú vec do poriadku. Položil fľašu na stôl a cítil sa prichytený a vinný. Franza stála vo dverách s ovísajúcimi pančuchami, so šatami rozopnutými naboku a vpredu, vstala z mŕtvych, a pozerala na neho tak uprene, ešte vždy nemá, akoby jej mal uhádnuť želanie a rýchlo povedal, akoby sa práve ešte s ňou rozprával, pritom zapínal dvojplatničku, uvarím ti čaj, veľmi zaneprázdnený postavil variť vodu, potom ju odtrhol od rámu dverí, chytil ju pod pazuchu a odviedol ju naspäť do spálne. Už je to lepšie, povedala, musím ti to konečne vysvetliť, už je to dobré. Nenechala sa vnútiť do postele, ale ostala sedieť na posteli a bránila sa voči jeho prehnanej, neinštinktívnej starostlivosti, trval na tom, že musí bezpodmienečne ležať. Už si konečne ľahni, donesiem ti čaj. Ale ja si nechcem ľahnúť. Martin jej dovolil sedieť, lebo ešte vždy sa cítil vinný. Vedela pochopiť, že pil pálenku, keď tam niekto ležal polomŕtvy a bez výbrusu? Povedal, musel som premýšľať o mnohých veciach. Potom budeme premýšľať spolu, keď bude čaj hotový. Nemám o čom premýšľať, už som to urobila. Franza rozprávala súvislo, ale veľmi pomaly, akoby musela každé slovo posúvať, každé slovo od koreňa jazyka až k zubom. Potom to už išlo lepšie, artikulovala, do tváre sa jej vrátil výbrus, niečo sa jej tam vrátilo, čo z rozpačitosti nazývame život, Martin si myslel, že sa jej asi vrátil pulz alebo cirkulácia. Pozri, Franza, musíš odtiaľto odísť a ja zavolám Alde hneď zajtra. Nie. Zajtra nie a už nikdy viac nie. Nikomu nebudeš volať. Nechcem škandál. Len sa nesmieš odo mňa vzdialiť ani na krok. Choď urobiť ten čaj. A poď spať. preklad Elvíra Haugová