Reklama
Reklama

Minulosť nie je mŕtva a nikdy sa nestratí

Čítanie knihy spomienok európskeho novinára, dnes intendanta Radio Österreich Interational Paula Lendvaia (nar. 1929 v Budapešti) Na čiernej listine je príležitosťou premyslieť v tichu a samote obsah dnes frekventovaného slova európanstvo, alebo precíznejšie stredoeurópanstvo.
Počet zobrazení: 1094

Čítanie knihy spomienok európskeho novinára, dnes intendanta Radio Österreich Interational Paula Lendvaia (nar. 1929 v Budapešti) Na čiernej listine je príležitosťou premyslieť v tichu a samote obsah dnes frekventovaného slova európanstvo, alebo precíznejšie stredoeurópanstvo. Ak význam tradície spočíva v dobrej vôli potomkov učiť sa od múdrych, vzdelaných a súčasne chybujúcich predkov, máme v Lendvaiovi už dlhé roky proroka slobodného, neideologického, vecného, konkrétneho stredoeurópanstva s dosť dobrou predstavou o tom, čo ľudí môže prirodzene spájať. Nie je to Dunaj (ktorý ostatne Lendvai rozoznáva ako Horný a Dolný), ani Mozart či Hugo von Hofmannstahl, v katedrály, synagógy, mešity. Máme v ňom autora celé roky aktívne konajúceho v prospech nevyhnutnosti kultúrneho spolunažívania v podmienkach jestvujúcej európskej multietnicity a multikulturality, ktorá by bola poučená tragédiami holokaustu, vojny, nacizmu a komunizmu ako aj dosť čerstvými etnickými čistkami na Balkáne. V súvislosti s Lendvaiom sú pojmy multietnicita a multikulturalita plné konkrétneho významu: sám mal v rodine maďarského židovského rabína, pôvodom zo slovenského (vtedy uhorského) Hliníka, pôsobiaceho v Hamburgu, ako aj katolíckeho kňaza z rádu cisterciánov, ktorý učil v Budapešti. Lendvaiova kniha Na čiernej listine môže byť kdekomu dosť nemilá, lebo ľudia, ktorí ho do tohto zoznamu osôb so „silným protisocialistickým postojom“ kvalifikovali, sú ešte medzi nami. Autor tu spomína aj nemenovaného„bratislavského úradníka, príslušného pre novinárov a zároveň spolupracovníka štátnej bezpečnosti“, ktorý Lendvaia nariekol ako organizátora protestov na čs.- rakúskej hranici. Formálne dali bývalé československé bezpečnostné zložky Lendvaia na čiernu listinu roku 1982, keď si ako dobre informovaný novinár nevedomky dovolil prísť na to, že náš prezident Husák nič netušil o smrti Leonida Brežneva vo chvíli, keď to „západní novinári“ už hodnú chvíľu vedeli, čím hlavu nášho štátu nechtiac zosmiešnil. Spolu s ním načas potrestali zákazom vstupu na naše územie aj jeho spolupracovníčku Barbaru Coudenhove–Kalergiovú. Východné štúdio ORF rsp. Club 2 , kde pôsobil aj novinár Malte Olschewski, bývali po dlhé roky najprístupnejším zdrojom objektívnych poznatkov o medzinárodnej situácii aj pre divákov v Československu, ktorí zachytili signál ORF. Pre šťastlivcov blízo hraníc s Rakúskom sa skončili krušné časy s uchom prilepeným na vysielanie „slobodky“ z Mníchova, často nehorázne rušené. A pre novinárov to bola a podnes zostáva škola plurality aj spôsobu, ako slobodný novinár v slobodnej televízii pátra po objektívnej informácii a dokáže ju analyzovať. Pamätníci si možno spomenú, že sme v Club 2 vídali trebárs Simona Wiesentahla za jedným diskusným stolom s ľuďmi, ktorí nesúhlasili s jeho nekompromisným hľadaním vinníkov holokaustu, ako to na obrazovke iskrilo, a s akou noblesou to dokázal Lendvai ukočírovať tak, aby sa z relácie nestal konformný guláš. Minulosť nie je mŕtva a nikdy sa nestratí – hovorí Paul Lendvai. Tú svoju označuje ako „nezmazateľný pocit viny za to, že v období stalinizmu, v rokoch 1949 až 1952 ako novinár zlyhal“, keď prispel k šíreniu protijuhoslovanských výmyslov. Cituje v tejto súvislosti slová Jevgenie Ginsburgovej, aktuálne aj pre súčasnú novinárčinu: „Lebo neusmrcoval len ten, čo udrel, ale aj tí, čo zlo pripúšťali, jedno čím – bezmyšlienkovitým opakovaním nebezpečných teórií, nemým dvíhaním ruky, poloľahostajným písaním poloprávd.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama