Takú perzekúciu za názory som nezažil ani za komunizmu

Asi ťažko by ste hľadali neúnavnejšieho kritika pomerov v zdravotníctve a chybných krokov ministra Rudolfa Zajaca. Vždy sa pritom pridržiava len konkrétnych faktov, používa len konkrétne argumenty. Jasné, jednoznačné, presvedčivé. Môže si to dovoliť.
Počet zobrazení: 949
4-m.JPG

Milan Dragula, prezident Slovenskej lekárskej komory Asi ťažko by ste hľadali neúnavnejšieho kritika pomerov v zdravotníctve a chybných krokov ministra Rudolfa Zajaca. Vždy sa pritom pridržiava len konkrétnych faktov, používa len konkrétne argumenty. Jasné, jednoznačné, presvedčivé. Môže si to dovoliť. Na rozdiel od "reformátorov" vie, o čom hovorí. Prax vykonáva už tridsiaty štvrtý rok, je prednostom kliniky detskej chirurgie Fakultnej nemocnice Jeseniovej lekárskej fakulty v Martine. A takmer rok a pol aj šéfom lekárskej komory. Mim. prof. MUDr. Milan Dragula, PhD. Ktoré nesplnené, ale deklarované ciele tzv. reformy zdravotníctva majú podľa SLK najzávažnejšie dopady? - V programovom vyhlásení vlády napríklad bolo, že financovanie zdravotníctva sa odpojí od štátneho rozpočtu. Nestalo sa. Bola na to šanca pri daňovej reforme, zmene sociálnych zákonov. Občania už dnes platia za zdravotníctvo dosť. Mali by ešte viac? - Vždy to zaplatia občania, priamo alebo nepriamo cez poistenie, resp. dane. Ale my máme predstavu, že by si významnú časť nákladov na zdravotnícku starostlivosť mohli odrátať z daní alebo daňového základu. Naša predstava je niečo ako rodinné poistenie, ale nesúhlasíme, aby to boli peniaze, ktoré by občania museli platiť navyše. Nehovoriac o tom, že to, čo platíme u nás, nie je zdravotné poistenie, ale zdravotná daň. Lebo ak nám zákon prikazuje platiť nejakú pevnú čiastku dokonca súkromným spoločnostiam, to je daň. Prečo vlastne presadzujete odpojenie financovania zdravotníctva od štátneho rozpočtu? - Lebo v takomto systéme vždy závisí od politikov, koľko na zdravotníctvo dajú. A s tým súvisí aj ďalší problém: zdravotníctvo sa neodpolitizovalo, hoci to vláda znovu sľúbila. Politickí nominanti organizujú zdravotníctvo aj bez odbornosti. S kritikou sa stretla aj zmena zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti, a to je tiež čosi, o čom sa na začiatku tzv. reformy nehovorilo. - SLK kritizuje, že verejné zdroje idú do rúk súkromných akciových spoločností. Nemyslíte si, že by na celé Slovensko stačila jedna zdravotná poisťovňa? - Samozrejme, že stačila. Naša predstava je taká, aby na výber a platby z povinného poistenia bola len jedna inštitúcia, lebo veď tu nejde o nič iné než o prerozdeľovanie. A rapídne sa znížia náklady na administratívu oproti terajším šiestim, umožní sa prísnejšia verejná kontrola hospodárenia i vzťahov s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Na pripoistenie nad rámec toho, čo z povinného poistenia garantuje zákon, môže potom vzniknúť aj tisíc akcioviek, ktoré medzi sebou môžu súťažiť o zákazníkov rôznou kvalitou, rôznymi službami, rôznymi cenami. No dnes sme namiesto súťaže o klientov skôr svedkami obmedzovania služieb, ktoré by klienti mali dostať dokonca na základe zákona. - Budem konkrétny. Včera naša nemocnica dostala od zdravotnej poisťovne Apollo oznam, že nám bude preplácať ukončenú hospitalizáciu len nad 48 hodín, do 48 hodín bude hradiť len polovičnú a do 24 hodín nič. V akom zákone je opora pre takéto konanie? V akom? - No v žiadnom. To hovorím len pre ilustráciu, aby ste sami videli, že poisťovne zmenené na akciové spoločnosti začínajú totálny diktát zdravotníckym zariadeniam a vlastne aj pacientom. Obmedzujú platby za zdravotnú starostlivosť nad rámec zákona alebo vyslovene v rozpore s ním. Ako je to možné? - Lebo reforma je robená najmä pre ne. Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou poisťovne vôbec nekontroluje. Po prvých reformných zákonoch minister Rudolf Zajac sľúbil, že občania už nebudú platiť viac. Ako sa pozeráte na fakt, že to minister nedodržal? - Povedal to minulý rok a od 1. januára 2005 ľudia opäť platia viac. Razantne sa zvýšilo povinné poistné pre živnostníkov, znížili sa úľavy pri malých deťoch, zvýšili sa niektoré poplatky. Treba sa opýtať ministra zdravotníctva, prečo sľuby nedodržal. Ja som detský chirurg, tak vám poviem, ako to konkrétne s poplatkami vyzerá. Ak má mladá rodina dve choré deti, idú na pohotovosť, zaplatia dvakrát 60 korún, tento poplatok sa zvýšil z 20 korún. Odtiaľ idú na vyšetrenie do nemocnice, zaplatia ďalších 120 korún. Dva recepty sú ďalších 40 korún, plus nejaké doplatky na lieky, a tak za jediný deň zaplatí táto rodina 500 korún! Len aby som pripomenul, minister vlani sľúbil, že peňaženky občanov majú reformu za sebou. - To je klamstvo. Ak napríklad riadne zamestnaný človek občas napíše nejaký článok za honorár, už musí platiť postenie ako živnostník. To je takmer 1000 korún mesačne, hoci okrem toho platím poistenie zo svojho riadneho platu ako zamestnanec. A od prvého júla sa u mnohých liekov zvyšujú doplatky, hoci u iných klesnú. Ale výsledkom takého prístupu bude, že najmä starí chorí ľudia nebudú lieky brať a my ich v zlom stave budeme musieť hospitalizovať, čo bude v konečnom dôsledku oveľa drahšie. Treba povedať, že minister Zajac klame a občania platia stále viac a viac. Prináša to aspoň kvalitnejšiu a dostupnejšiu zdravotnú starostlivosť aj pre bežných ľudí? - Ľudia platia viac, ale dostávajú menej. Už som o tom hovoril: zdravotné poisťovne protizákonne obmedzujú poskytovateľov, platia im za časť výkonov, dajú im na mesiac limit, a tak za ľudí, ktorí prídu k lekárovi koncom mesiaca, nechcú platiť nič. Takže sa ich lekári usilujú presunúť na ďalší mesiac. Vytvárať čakacie zoznamy však majú poisťovne, hovoril Zajac. - Dokonca im to prikazuje zákon, ale v skutočnosti ich vytvárajú lekári. Pacienti sa potom hnevajú na nich, hoci za to nemôžu, lebo im to nadiktovali poisťovne. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti navyše dostávajú v priemere o 10 % menej peňazí než vlani, ale napríklad naša klinika dostáva od poisťovní podstatne menej. Podľa zákona dnes pacienti môžu ísť k špecialistom aj bez odporúčania všeobecného lekára, ale ak takého špecialista prijme, poisťovňa zaňho nezaplatí. Nebadáte, že jedným z výsledkov je zhoršenie vzťahov medzi pacientmi a lekármi? - Úžasne sa ten vzťah pokazil. Pacienti lekárom neveria, väčšinu považujú za gaunerov, ktorí len berú úplatky. Minulý týždeň dokonca aj minister Zajac povedal, že lekári predpisujú lieky podľa toho, ako ich výrobcovia či predajcovia motivujú. Nerobím to, neberiem úplatky, ak minister o niekom vie, nech hovorí konkrétne, a najmä nech nehovorí, ale koná, lebo takých lekárov naozaj treba potrestať. Ale veľa ľudí má naozaj skúsenosti s úplatkami v zdravotníctve, nemožno tvrdiť, že ten problém je len vymyslený. - Nemožno zakrývať, že táto spoločnosť je korupčná, a nikto nemôže očakávať, že lekári môžu byť v takejto spoločnosti ako svätci. Ale aj tak si myslím, že väčšina lekárov úplatky neberie. V zdravotníctve nájdete veľa obetavých lekárov, obetavých zdravotných sestier, z ktorých mnohé poprepúšťali, a teraz musí v noci slúžiť jedna na pooperačnom oddelení, kde leží aj 30 ľudí! Zdravotné sestry sú veľké obete tejto reformy. Lekári si zvyšujú platy desiatkami, ba aj stovkami hodín nadčasov, a tak sa nemožno čudovať, že tí ľudia už nemajú motiváciu. A poviem to otvorene, takto sa vytvára prostredie pre všeobecnú korupciu. Zlikvidovať korupciu nemožno rečami, lebo ľudia si zvykli dávať a zvykli prijímať. A čo s tým robí minister? On totiž rád hovorí o korupcii medzi lekármi, ale skôr to vyzerá ako taký populizmus, bez konkrétnych opatrení. Pociťujete napríklad vznik Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou? - Zo začiatku tam boli ľudia, ktorí majú veľkú autoritu medzi lekármi, a ich rozhodnutia by boli bez diskusie všeobecne akceptované. Teraz ten úrad akýkoľvek podnet vyrieši tak, že na vine je lekár. A nám to potom pošle, aby sme ho potrestali, bez toho, aby sme mohli prípad prešetriť alebo aspoň nahliadnuť do dokumentácie o ňom, lebo my na to nemáme právo. Nebudem predsa trestať bez dôkazov a bez dôvodov. Ten úrad prípad prešetrí, ale nemôže vinníka potrestať? - Nemôže. Trestať má SLK alebo ministerstvo alebo možno súdy. Je to úplne nezmyselné. Navyše si všimnite tú „nezávislosť“. Predsedu úradu menuje vláda, správnu radu tiež a dozornú radu parlament. Ako vníma SLK presun kompetencií i majetku v zdravotníctve na miestne a krajské samosprávy? Sú schopné udržať kvalitnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť? - Decentralizáciu mal sprevádzať aj presun financií, a to sa nestalo. Okrem toho minister Zajac sľúbil, že k 31. decembru 2003 tie nemocnice oddlží, aby samosprávy mohli začať s čistým štítom. Potom ten termín posunul o rok, najnovší termín je koniec tohto roka, a myslím si, že ani tento sľub nedodrží. Takže samosprávy dostali dlhy a nedostali financie. Viete si v takých podmienkach predstaviť, že zvýšia, či aspoň udržia kvalitu služieb? Neraz ste hovorili aj o exekúciách. Hrozia týmto nemocniciam? - Nielen týmto. Do konca tohto roka je pozastavená možnosť exekvovať tzv. prioritný zdravotnícky majetok, teda ten, ktorý zdravotnícke zariadenia bezprostredne potrebujú na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Ale ostatné berú exekútori nemocniciam aj teraz. Napríklad časť peňazí od zdravotných poisťovní ide priamo na účty exekútorov. A od prvého januára im budú môcť zobrať úplne všetko. Neviem si predstaviť, ako to bude vyzerať. Ale mám z toho strach. Dokážu si s tým samosprávy poradiť? - Neviem. Asi im nezostane nič iné, len sa takéhoto majetku zbaviť. Viaceré už začali pripravovať vstup súkromných investorov do nemocníc. Ako sa pozeráte na toto riešenie? - Nečudujem sa im, lebo nemajú zdroje, inak by tie nemocnice museli zatvoriť, alebo by skrachovali. Nemám výhrady voči rôznym typom vlastníctva zdravotníckych zariadení, ale nesmú tu chýbať ani štátne zariadenia, lebo štát garantuje bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia podľa ústavy. Štát teraz všetko pustil z rúk. Prečo to nie je dobré? - Poviem to takto. Keby som bol riaditeľom nemocnice, dosiahnem za pol roka ziskovosť. Zruším všetky stratové činnosti, prepustím časť personálu, budem ošetrovať len ľudí, ktorí si nevyžadujú veľké náklady a budem uprednostňovať len také činnosti, za ktoré si lobisti vylobovali vysoké úhrady. Ale o mnohých pacientov sa nebudem schopný postarať. A ak všetci budú chcieť byť ziskoví, kto sa bude starať o „stratových“ pacientov? A ako si to predstavujete? - SLK navrhuje existenciu troch univerzitných nemocníc v Bratislave, Martine a Košiciach, ktoré by mohli vykazovať regulovaný dlh. To je aký? - Dlh, ktorý by zohľadňoval infláciu a kurzové rozdiely, lebo takmer všetko do zdravotníctva nakupujeme zo zahraničia. Vráťme sa však k tým samosprávam. - Tam je zaujímavý rozdiel medzi dvoma typmi neziskových organizácií. Jedny vznikli transformáciou nemocnice aj s dlhmi. To jej síce spôsobí problémy, ale nemôže ísť do konkurzu a môže čerpať prostriedky z európskych štrukturálnych fondov. Iné neziskové organizácie vznikli od nuly a iba si prenajali nemocnice na 15 či 20 rokov bez dlhov a bez záväzkov. A komu tie dlhy zostali? - Štát sľúbil, že ich oddlží, no neurobil to. Medzitým pribudli nové dlhy a všetky zostávajú samosprávam. Na koho potom siahne exekútor? Lebo tie nemocnice majú v prenájme spomínané neziskové organizácie, ktoré sú nové a sú bez dlhov, na ne exekútor siahnuť nemôže. Z tohto hľadiska sú na tom akciové spoločnosti ešte horšie, lebo tým obchodný zákonník prikazuje po roku podať samým na seba návrh na konkurz. - Samozrejme. To nemá logiku, lebo takáto akciovka nemôže dlho prežiť. Skupovať nemocnice v konkurzoch za zlomok ceny môže byť lukratívny biznis. Nehrozí nám v najbližšom období nová majetková transformácia v zdravotníctve? - Kupovať firmu, keď funguje, a kupovať ju za 10 % hodnoty v konkurze je naozaj veľký rozdiel, ktorý láka. My sme už skôr kritizovali, že niektoré veľké spoločnosti chcú v zdravotníctve vytvoriť tzv. uzavretý kruh. Teda chcú vlastniť všetko od poisťovní, cez distribúciu liekov, lekárne, až po poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, a cez konkurzy môžu získať veľmi lacno aj istú sieť nemocníc. Tento vlastník bude potom diktovať v zdravotníctve všetko: kto bude mať zmluvu, s akou poisťovňou, za akú cenu sa budú predávať lieky, aké lieky a prístroje budú môcť ich nemocnice a polikliniky používať. Ale výsledkom takého vývoja budú vlastne pacienti ako absolútni rukojemníci, lebo nebudú mať na výber. Budú mať v meste len jednu polikliniku, tá bude mať zmluvu len s jednou poisťovňou, v lekárni bude iba obmedzený sortiment liekov a chodiť za tým všetkým do iného okresu bude pridrahé. Absolútna nesloboda pri výbere, absolútna monopolizácia namiesto konkurencie. - Nemôžem povedať, že to tak bude, lebo možno sem príde osvietený investor, ktorý do zdravotníctva investuje 100 miliárd korún, nebude chcieť ani korunu zisku a dokonca bude ochotný znášať 20 miliardovú stratu, aby sa postaral o „stratových“ pacientov. To, čo hovoríte, je v tejto chvíli len úvaha. Jednoznačne to budem môcť povedať, keď sa to stane. Tak to teda poviem ja: dá sa vylúčiť, že takýto vývoj nenastane? - Nie, nedá. Ani takémuto vývoju dnes nič nebráni. Nástup obchodných spoločností – akcioviek – na začiatku ekonomického reťazca v zdravotníctve navyše naznačuje, že pre súkromných investorov bude zisk jedným z určujúcich faktorov, veď to je dôvod, prečo sa podniká. - Samozrejme. Pred pár rokmi som rokoval s dvoma silnými britskými firmami, ktoré zvažovali investície do slovenského zdravotníctva. Zvažovali sme výstavbu modernej detskej nemocnice, nie veľmi veľkej, ale zato výkonnej. Peňazí na takú investíciu mali dosť. Pýtali sa ma na možnú dobu návratnosti. Nie som ekonomický expert, ale vypočítal som to na 10 až 11 rokov, a to som ho ich upozornil, že budeme musieť veľmi dobre hospodáriť. Nato mi povedali, že chcú mať investíciu naspäť do troch rokov. Nemožné. Ak takto pristupovali seriózni britskí investori, potom ťažko možno očakávať, že by takí finanční žraloci, akými sú Penta alebo J&T, pristupovali k investíciám v zdravotníctve zhovievavejšie a boli ochotní čakať oveľa dlhšie. - Keď niekto získa do vlastníctva celý ten reťazec, začne diktovať ceny a uzavrie tento ekonomický kruh, možno sa to dá. Samozrejme, podnikatelia v zdravotníctve určite budú chcieť zrušiť alebo aspoň minimalizovať stratové služby. Nehnevajte sa, ale potom sa znovu musím vrátiť k otázke, kto bude tieto služby zabezpečovať? - Na to nikto doteraz nedal odpoveď. A je tu ešte jedno riziko. Nechcem to vzťahovať na niektorú konkrétnu spoločnosť, ale vo svete sa všeobecne považujú zdravotníctvo a šport za najvhodnejšie oblasti na prepieranie špinavých peňazí. Takže možností vývoja v zdravotníctve je viac, vrátane spomínaného príchodu bohatého dobrodinca a ľudomila. Aké majú občania páky, aby donútili zdravotnícke zariadenia poskytnúť im aj stratové zdravotnícke služby, ktoré garantuje zákon? - Táto reforma nebola urobená pre občanov. Iná vec je, a to už sme dávno hovorili, že treba rozumne zúžiť rozsah bezplatnej zdravotnej starostlivosti tak, aby občania nemuseli veľa doplácať, ale aby tu určitá spoluúčasť bola. Dnešná podoba tzv. liečebného poriadku (teda zákona, ktorý určuje rozsah bezplatnej zdravotnej starostlivosti) nevytvára reálne možnosti a občania sa v konečnom dôsledku môžu obrátiť aj na súd, a pri ťažších ochoreniach sa pri dnešných prieťahoch už súdneho rozhodnutia nemusia ani dožiť. Zámerne sa vraciam k tomu, že považujem za nenormálne, keď ja platím zdravotnej poisťovni odvody, ale „moja“ poisťovňa limituje „môjho“ lekára, ktorý sa o mňa potom nemôže dostatočne postarať. Veď tá poisťovňa hospodári iba s mojimi peniazmi! - Ten problém je komplikovanejší v tom, že štát platí zdravotné poistenie za asi tri milióny ľudí. Zaplatí za nich vyše 20 miliárd, lenže náklady na nich - keďže ide o deti, starých ľudí, invalidov a podobne, teda skupiny, ktoré si väčšinou vyžadujú viac, než ostatní, dosahujú 74 miliárd. Poisťovne musia mať vyrovnané rozpočty, hoci je jasné, že v skutočnosti musia byť v deficite. Navyše poisťovne platia lekárom na východe Slovenska niekedy len polovicu toho, čo na západe. Za tie isté výkony? - Áno. Okrem toho namiesto zužovania siete zariadení, o ktorom sme všetci hovorili, vznikajú stále nové, a tie nemajú žiadne problémy s povoleniami. Takže zdrojov je stále málo, náklady stúpajú, a hoci to nie je v súlade so zákonom, poisťovne sa to usilujú riešiť na úkor zdravotníkov a občanov. Lebo na konci tohto reťazca je vždy pacient, o ktorého by sme sa mali postarať. Chtiac-nechtiac sme opäť pri poisťovniach. Ak je v systéme málo peňazí, prečo ich ministerstvo nenúti viac šetriť? Kým prišiel minister Zajac, existoval limit 4 percentá z vybraného poistného na vlastnú administratívu. R. Zajac ho zrušil. - Všeobecná zdravotná poisťovňa dávala na administratívu 3,79 % a všetky poisťovne spolu dávali 2,4 miliardy korún ročne na vlastnú réžiu. SLK sa chce verejne opýtať, koľko teraz míňajú akciové spoločnosti na vlastnú réžiu, lebo to sú verejné peniaze, povinné odvody, teda dane. A dnes nemajú v tomto smere poisťovne žiadne obmedzenie. Aká tu vlastne existuje verejná kontrola týchto súkromných firiem, ktorým musíme zo zákona povinne každý mesiac odovzdávať časť našej výplaty? Veď to vari v inej oblasti ani neexistuje. - Existuje. Teraz po dôchodkovej reforme funguje ten istý model – povinné odvody súkromným spoločnostiam – v prípade dôchodkových správcovských spoločností. To je ďalšia skvelá reforma. Zdá sa, že hlavným bodom týchto „reforiem“ je nasmerovať čo najviac našich daní do súkromných firiem, ktoré nepodliehajú efektívnej verejnej kontrole. - Lenže v zdravotníctve idú všetky naše odvody – verejné financie – do akciových spoločností, v dôchodkovom systéme iba časť. Nemyslíte si, že občania sa dostávajú do nerovnoprávneho a nevýhodného postavenia, keď teda musia platiť dane súkromným firmám, ktoré nepodliehajú ich kontrole? - Samozrejme, a keďže ide o verejné zdroje, budeme sa na základe zákona o verejnom prístupe k informáciám celkom otvorene pýtať štátnej správy, aká je správna réžia zdravotných poisťovní. Chceme sa spýtať, čo sa stalo s pôžičkou od Svetovej banky vo výške 3 miliárd korún, a budeme sa pýtať, čo sa stalo s peniazmi – ide okolo 17 miliárd korún – medzi veriteľmi, spoločnosťou Veriteľ a zdravotníckymi zariadeniami. Išlo tam nielen o dlhy zdravotníckych zariadení, ale aj o dlhy voči nim. Bol to utajený projekt vlády, o ktorom boli dostupné len minimálne informácie, hoci ide výlučne o verejné zdroje. To považujeme za škandál. Nemohol by zdravotné poisťovne kontrolovať aj Najvyšší kontrolný úrad, keďže hospodária s verejnými zdrojmi? - Dnes ich môže kontrolovať Úrad pre finančný trh a od júla Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Treba sa ich spýtať, či majú dostatok ľudí a skúseností, aby takúto činnosť efektívne vykonávali. Vedecká rada Slovenskej zdravotníckej univerzity v súvislosti s transformáciou Nemocnice s poliklinikou Bratislava varovala, že nemožno robiť rozhodnutia len na základe ekonomických kritérií. - Dá sa to. Aj v zdravotníctve sa to dá, len potom riskujete, že vám pacienti začnú zomierať. Naozaj nie je problém urobiť zo stratového zdravotníckeho zariadenia ziskové, len tam nebude všetko, pre všetkých ľudí, ktorí tú zdravotnú starostlivosť potrebujú. V našom rezorte vždy ide o kompromis medicínskeho pohľadu s ekonomickým. Ak sa kompromis nenájde a budú rozhodovať len peniaze, tak to skončí zle. Na druhej strane nemôžeme občanov klamať, že naše zdravotníctvo je v zlom stave. Ale má katastrofálne podmienky a je katastrofálne riadené. Je výsledkom tohto stavu aj odchod lekárov a stredného zdravotníckeho personálu do zahraničia? - Minulý týždeň sme tu mali návštevu zo Slovinska, ktorá sa nás pýtala, či tie odchody súvisia s naším vstupom do Európskej únie. Ukázali sme im na štatistikách, že to s tým vôbec nesúvisí. V prvom rade ide o zlé pracovné podmienky. Koľko sa hovorí o pitnom režime? Lekárom a sestrám nikto prísun tekutín nezabezpečuje. Predstavte si, že my máme v lete na operačnej sále okolo 40 stupňov, lebo o klimatizácii môžeme iba snívať. Potom sme im ukázali platové tabuľky, lebo majú záujem o našich lekárov. Oni sa viac menej len uisťovali, že to sú čisté príjmy. Ale keď sme im vysvetlili, že ide o hrubé príjmy s 200 nadčasovými hodinami, nechceli veriť. A sestry sú na tom ešte horšie. To je katastrofa. Prečo o týchto veciach častejšie nehovoríte s ministrom Zajacom, nie je možné spoločne nájsť nejaké všeobecne prijateľné riešenia? - 6. februára 2004 som bol zvolený za prezidenta SLK, 13. februára som poslal list ministrovi a telefonoval som mu so žiadosťou o stretnutie, aby sme definovali spoluprácu. Do dnešného dňa sme sa nestretli. A teraz už o stretnutie ani nemáme záujem, lebo všetko dôležité už bolo rozhodnuté. Všetko, čo tento minister pokazil, už bude musieť naprávať niekto iný. Aj tento fakt svedčí o tom, že po nástupe Rudolfa Zajaca sa začala v rezorte nová normalizácia. Aj naše novinárske skúsenosti ukazujú, že radoví lekári a radové zdravotné sestry v štátnych zariadeniach sa boja otvorene hovoriť a kritizovať svojich šéfov, a vôbec tieto „reformné“ zmeny. Môžete aj vy potvrdiť, že medzi zdravotníkmi začína prevládať strach? - Nezačína prevládať, medzi nami už vládne obrovský strach. Zamestnanci sa boja, že prídu o prácu. Keď kolegom poviem, aby nenadávali predo mnou, ale to povedali verejne, argumentujú, že živia rodiny. Súkromní lekári nechcú kritizovať, lebo sa boja, že poisťovne s nimi nepodpíšu zmluvu. Robím 33 rokov, nikdy som nebol členom žiadnej strany, nikdy som sa nebál povedať, čo si myslím, ale takú perzekúciu do určitej miery aj mojej osoby som ešte nezažil. Ani za komunizmu. S hosťom Slova sa zhováral Braňo Ondruš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984